Studený amsterdamský deň

    „Tak ešte ten Amsterdam a potom si dáme oddych,“ zhodli sme sa s ocinom, že sa tento rok ešte raz vyberieme barcelonským autobusom na zápas so slovenským fanklubom Barcelony a potom už doprajeme pokoj našim ucestovaným telám a vybrakovaným peňaženkám.

    Amsterdam nás však lákal, tak pseuďácky nielen kvôli Barcelone, a tak výletnícky nielen kvôli futbalu, ale aj a hlavne vďaka Barcelone prišla príležitosť. Ešte, keď som o ňom písala o Amsterdamskej Arene v diplomovke, veľmi som si želala, aby som sa tam raz dostala. Je to už nejaký ten rok, odvtedy už vyrástli oveľa modernejšie štadióny, Allianz Arena a jej klony sú dnes väčším lákadlom, ale mne stále ostalo to staré želanie.

    O našom rozhodnutí som začala pochybovať až pri predpovedi počasia, ktorú som hľadala na nete a na deň a noc zápasu Ligy majstrov medzi Ajaxom a Barcelonou sa pre Amsterdam pohybovala od 8 až po nizučké 3 °C. Cestou do Žiliny, kam nás piatich ľudí z Nitry bralo väčšie auto z cestovky a kde sme nasadli do busu k ostatným, navyše poriadne snežilo, na sneh okolo som sa znechutene dívala aj cestou cez Čechy. V autobuse bolo veselo, jeden dobrý mužský hlas dokonca spieval ľudovky, ale keď jedna začala znieť aj o jednej v noci, zachytila som zo sedadiel za sebou nesmelú tichú námietku: „Nech už drží hubu.“

   Poriadny mráz bolo na tráve a stromoch vidieť aj cestou Nemeckom, keď sme však konečne dorazili do Amsterdamu, bola som milo prekvapená, že nie je až tak zima. Na námestí Nieuwmarkt sa
popoludní zhromažďovali fanúšikovia Barçy a skandovali, čo bola fajn „podívaná“, obzerali sme si architektúru, obchodíky, niečo pokupovali (už si normálne známi zvykli odprevádzať nás so želaniami, čo by chceli), utekali sme cez cestu pred všade prítomnými, riadne rýchlo jazdiacimi bicyklistami a nakúkali do coffee shopov, kde všade voňala tráva. Ivan, ktorý bol s nami aj v Miláne, nám potom rozprával, ako sa s jednou partiou z nášho zájazdu usadili v Havana Clube, ktorý by „slovenská hygiena v momente zatvorila“ a ako niekde v kresle plnom prachu, s ktorým sa takmer vykotil, stratil puzdro od foťáka. My s ocinom sme si dali dobrý čapovaný Heineken v jednej krčmičke, kde sa nám stále motal okolo nôh a nakúkal na stôl čierny psík majiteľov, všade na stenách bol na obrazoch Johan Cruyff a na dvoch obrazovkách išli dokola zápasy, v ktorých hral. Psík ma sprevádzal až k dverám toaliet s nápisom: Men are left, because women are always right. V ďalšom podniku sme si dali dobré pikantné mäsko a keďže moja obava z treskúcej zimy sa nenaplnila, dostala som chuť aj na zmrzlinu. Ako sme ten jeden nadmerný kopček zdolávali pri sklenej prednej stene podniku – ako vo výklade, okoloidúci sa na nás usmievali a ako sme skonštatovali, pár sme ich aj na zmrzlinu nalákali.

    Amsterdam ArenA, to je už iné kafe ako San Siro. Na pohľad modernejšia a oveľa lepšie vybavená. A už zvonku sme videli, ako divákov nahor vyvádzajú eskalátory. Domácich. My sme vošli do vchodu do nášho sektora a pred nami schody. Kopa schodov... A to bol asi ten jediný bod, ktorý by som dala k dobru talianskemu štadiónu. Inak to bolo so službami fajn, všade plno bufetov... a perfektný výhľad na ihrisko. Štadión bol natrieskaný, aj náš sektor hostí bol tento krát úplne plný, fanúšikovia sedeli ešte aj na schodoch. Len neviem, ako sa tam dostali, keďže som dole pri kontrole videla, ako pár ľudí so zlým lístkom otočili.

    Atmosféra bola úžasná. Ivan nám síce cestou späť do Nitry rozprával, že jemu sa viac páčili Taliani. No, viac hučali. Oni stále hučia. Mňa zase očarili domáci, keď na začiatku celé hľadisko mávalo bielymi vlajočkami a celý zápas tlieskalo a povzbudzovalo. Ale rovnako povzbudzoval a skandoval aj náš sektor, stále niekto roztlieskaval, a to napriek tomu, že to najstudenšie v Amsterdame bol napokon asi výkon Barcelony. To Ajax bol od začiatku veľmi usilovný. Pekný volej na bránu ešte Pinto kryl, ale po krásnej akcii domácich s finálnou nahrávkou pätičkou mu už Serero nedal šancu. Druhý gól pred koncom polčasu „prizdobil“ Piqué. Až od šéfa, ktorý mi v piatok volal, som sa dozvedela, že pri oslave tohto gólu padol z tribúny jeden z fanúšikov Ajaxu a je vo vážnom stave.

    No Piqué sa celé stretnutie aspoň snažil, vrátane výpadov dopredu. Nevyšlo to šmýkajúcemu sa kapitánovi Puyolovi, stratený bol Cesc. Aspoň veľkú snahu bolo vidieť na Iniestovi. Druhý polčas začal pre Barçu lepšie. Xavi znížil z jedenástky a keďže domáci prišli aj o vylúčeného hráča a Barça začala tlačiť, zdalo sa, že je všetko na dobrej ceste. Samé sa to však nedotiahne, a nedotiahli to ani hráči. Striedania boli prekvapivé či nezvyčajné pri vyhlasovaní mien, na ihrisku ale želané prekvapenie a zmenu nepriniesli. Ostalo teda 2:1, domáci aplaudovali svojim hráčom. My sme napriek prehre zatlieskali Barcelone a napokon športovo aj Ajaxu. Nebol to nejaký hlučný aplauz, ale ako som pozerala okolo seba, tlieskal skoro každý, čo sa mi páčilo. Nebola to pre Barcelonu nejaká bolestná prehra, to je fakt, ale aj tak som si spokojne hovorila, že to z nás snáď robí zase o niečo lepších fanúšikov. Pravda, len vo vnímaní niektorých, pre taký acerovský typ to bohviečo nebude ☺

    Cestou späť sme si v buse rozprávali zážitky, zlatí vedľa sediaci mi sľúbili, že mi pošlú fotky zo štadióna, kde fotili aj mňa a ocina, lebo sme foťák nechali v buse, ponúkalo sa jabĺčkovicou, Becherovkou, marhuľovicou (ktorú sme tentoraz nezabudli), bolo aj sponzorské vínko a energetický nápoj, na benzínkach každý kupoval voňavú kávičku a bagety a hneď ako sme z Nemecka prešli do Čiech, vo veľkom sa na raňajky objednávala klobáska. V autobuse sa opäť púšťala aj klasika Sněženky a machři, dokument o dejinách futbalu a ešte predtým slávny zápas proti Milánu. Tieto zájazdy už majú svoje tradičné prvky, ktoré som si celkom obľúbila.

    Prechádzali sme aj Prahou a ako sme sa blížili k slovenským hraniciam, tak som si zase všímala odbočku na Vyškov, takže pekne cez minulosť aj prítomnosť ŠF a snáď aj spoločnú budúcnosť ☺

 Autorka: Romi