O Duchovnom otcovi, Zlatých malinách, Macejkovi, Sionkovi a ďalších momentoch jedného skvelého výletu

Aj toto leto mohlo byť pre všetkých, čo chceli, (pravé) futbalové. Už len preto, že v Brazílii sa hrali MS. V akcii boli najlepší futbalisti sveta. Ale aj pre všeličo iné.

S partiou sme si pozreli pár zápasov svetového šampionátu aj spoločne. Potom sme s Barcagangom, tak ako minulý rok, "spáchali" spoločnú chatu. Na Orave bolo super, no aj keď som sa po predĺženom víkende cítila super oddýchnutá, ten pocit ma prešiel hneď ďalší týždeň v práci. Keď som jeden deň sedela pri PC od ôsmej ráno do pol desiatej večer a od únavy sa mi chcelo plakať, v schránke som si prečítala mail, čo prišiel z Penyi, s otázkou: Kto ešte nie je prihlásený na zájazd do Barcelony? No ja! Toto je znamenie osudu! Už predtým som sa pýtala kamošov, či niekto nepôjde; no zas "ništ". Nevedela som o nikom, ale veď tam určite budú aj nejakí známi. Bolo ich dosť a najlepšie je na tom aj tak vždy spoznávanie nových fajn ľudí.

Bol to zájazd hlavne na Gamper, ale dokopy na týždeň: 4 dni v Barcelone, deň zastávka v Monaku  a na spiatočnej ceste vo Verone, t.j. ako hovoril vedúci zájazdu Marek - aj taký poznávací a ako to upravil Jožko Korbel - taký spoznávací. Proste nič pre acíka. Ani obsahom, ani obsadením (Ale šak naživo by to možno inak vyzeralo, že aci? Takto si stále vymieňame len sprosté kecy.). Mňa asi práve to Monako a Verona definitívne zlákali. Spolucestujúci mi boli od začiatku veľmi sympatickí. Medzi nimi aj manažér (aj) Petra Sagana - Jožko Korbel. Bolo super, že aj keď nás mohol mať kľudne v paži, bol bezprostredný, milý, ku každému priateľský... A stíhal aj pracovať. Keď som pri jednom jeho telefonáte zachytila meno môjho obľúbeného trénera, hneď som vyzvedela, kam mieri. Keby to vyšlo, celkom fajn.

Deň prvý:

V autobuse, ktorým sme vyrazili za ďalším futbalovým zápasom a zážitkami, vedľa mňa usadili Carliho - model slovenský, varianta barcelonská, s veľa obmenami, ale tie spoločné znaky sa nedali ignorovať. Meno lepšie stavaného chalana mi pripomenulo, ako denne mažem kopec komentov s info o Barcelone, ktoré mi chodia zo stránky fanklubu a zahlcujú schránku. Nahlas som ho ale za tie cenné info len pochválila. "No áno, čítam španielsku tlač." Časť detstva totiž strávil v Južnej Amerike, ako mi prezradil. Potom vytiahol tablet, pozrel si film a nato začal hrať hry. Keď sme ešte prehodili pár slov o rodine a práci, už som to nevydržala: "Vieš, že mi ty niekoho pripomínaš?" Neskôr som zistila, že ešte aj vek "sedí", ale to už som ani nebola prekvapená.

Priateľské príhovory k účastníkom zájazdu má v autobuse väčšinou na starosti Juki (či Juky? to je jedno), ak je prítomný a aj teraz nás láskyplne privítal, počnúc hneď oslovením: "Bratia a sestry." Jeho dcérka Katka to ešte zaklincovala pripomienkou, že keby ho počula babka, tak ho má ešte radšej a Juki dostal zaslúžený titul zájazdu: Duchovný otec.

Deň druhý:

Po noci v autobuse sme dorazili do Monaka a väčšina nás zamierila na pláž - osviežiť sa morom a pivkom. Cestou po pobreží sme so Števom a Romanom obdivovali luxusné jachty, našli aj nejakú tú menšiu, čo určite patrí "chudobnému príbuznému" a napokon aj člnok, ktorý by sme si mohli dovoliť aj my. Len by asi nevystalo na veslá a na ročné nájomné za miesto v prístave.

Mestom nás ochotne previedol znalý Jožko Korbel. Zaviedol nás aj do toho menšieho kasína, kde sme sa nepotrebovali prezentovať večernými róbami, oblekmi ani zlatými kreditkami a kde sme si overili jeho teóriu, že 60 % hráčov tvoria ženy, cca. 40 % staršie paničky, ktoré asi míňajú nadbytočné financie po mužoch, čo už otrčili kopytá. A potom zase jedno pivko. Za 7,40. Či 8,40? To euro hore dole už bolo fakt jedno. Bolo to Monako s kopou preháňajúcich sa vyblýskaných aút, aké sme v živote nevideli a už asi ani nebudeme vidieť, ak sem znova neprídeme. Na väčšine tých najextravagantnejších svietila ruská značka.

Deň tretí:

Ďalšie ráno nás už privítala Barcelona. Na úvod sme sa prešli po Ramble, po tržnici a hneď pokúpili nejaké suveníry pre rodinu a kamošov, nech je to vybavené a je pokoj. Poobede sme sa už ubytovali v hoteli a niektorí hneď vybehli do bazéna na hornom poschodí. Ja som ešte musela vybaviť  "tajnú misiu" - vyzdvihnúť za kamoša pár lístkov na zápas a zaniesť ich do hotela. Na pomoc som zobrala Daria, aj keď sám hovoril, že by som to zvládla aj bez neho. Hej, len v jednom bode by to asi nebolo také jednoduché a vtedy som bola fakt šťastná, že ho mám so sebou. Chceli sme stihnúť spoločné stretko zájazdu, kde sa dohadoval ďalší barcelonský program (a aj tak nestihli, ale vôbec nevadilo), a tak sme si naspäť do nášho hotela zobrali taxík. Taxikárke som strčila do ruky vizitku s presnou adresou. Dariovi sa nejako nepozdávalo, kde nás zaviezla, a tak sa vonku obzeral okolo, kým ja som spokojne platila. Tak bude vchod do hotela niekde za rohom alebo čo... Našťastie Dariovi to nedalo a napokon prišiel na to, že sme nepostáli na Passeig Mare de Déu, ale na Carrer...  "Lo siento (Je mi ľúto)," zašvitorila bezstarostne taxikárka a odviezla nás na správne miesto.

Večer sme sa pospájali do viacerých partií, pochodili rôzne miesta, navečerali sa... Keď som si s Jožkom Korbelom delila na polovicu paellu - Fideau a pripíjala vínom, už som si živo a nahlas predstavovala: "Toto keď budem rozprávať mojej mame..." Tak ešte fotečku, aby viac závidela. Na moje prekvapenie sme postupne prišli na to, že máme aj nejakých spoločných známych.

Deň štvrtý:

Druhý deň v Barcelone nás čakal spoločný obed. Niektorých, čo sme miesto plánovanej ôsmej vstali o pol desiatej, takmer hneď po raňajkách. No čo! Treba si oddýchnuť. A zas hneď to nebolo. Veď sme boli v Španielsku. Len sme hneď po raňajkách „zdvihli kotvy“ z hotela. Asi polovica z nás sa dala zlákať. Najprv sme si išli pozrieť reštiku, kde jedávajú Messi, Piqué, Shakira... a potom zamierili k tej, kde sme si ten obed nemuseli dať na splátky. Atmosféra bola super. Bavili sme sa aj s personálom podniku, chválili sa naším barcelonským autobusom a oni nám na oplátku nosili vzácne fotografie majiteľa s rôznymi osobnosťami, hlavne futbalistami Barcelony. Na stenách tých fotiek visela hŕba, ale do rúk sme dostávali aj ďalšie - najhodnotnejšie kúsky - s mladým Messim, s Ronaldom, Laudrupom, Stoičkovom, Zubizarretom... po chvíli padol tip: "Počkajte, že o chvíľu donesie aj fotku s Mázikovou."

Poriadne "napráskať" sa dalo už z predjedál, čo nám nosili: miešaný šalát, jamón, ustrice, mušle... Tie zachutili hlavne Peťovi a čašníkovi potom podával plný tanier vyprázdnených mušlí s tým, že: "Ďakujem, ja už nebudem." Paellu väčšina z nás stihla deň predtým, takže ako hlavné jedlo sme mali výborný steak s hranolkami. Aj víno bolo dobré. Pri treťom pohári, čo mi nalieval Matej, som už síce zaváhala, ale ako mi vysvetlil: "Veď si na dovolenke."  Ako dezert ešte crema catalana s ďalšími typickými slovenskými poznámkami: "Dobré, ale šak to je len jak zlatý klas s karamelom a škoricou." "Okey, začneme s tým doma spolu podnikať."

Z pláže časť zamierila pri fontánu na Montjuïcu, ale podaktorí sme už od predchádzajúceho dňa, keď sme zahliadli stánok s lístkami na Ramble, rozmýšľali o návšteve prípravného zápasu Espanyol - Janov. Na internete to síce hlásilo: "vypredané," ale logickým uvažovaním sme dospeli k záveru, že to sa len uzavrel online predaj. Rasťo poprosil Daria, ktorý nakupoval v meste, aby sa nám na tej Ramble na vstupenky mrkol. Ten ale stánok nevedel nájsť, tak sme sa už pomaly vyberali k tej fontáne. Vtom sa však ozval, že miesto so vstupenkami našiel, predávajúca dostala záchvat smiechu pri otázke, či náhodou nie je vypredané, a môže nám ich teda hneď kúpiť. Osem sa nás teda bleskovo rozhodlo, že ideme. Pri soche Columba sme sa stretli, vyzdvihli lístky a vyrazili na štadión. Ale vlastne... kam? Nikdy som to neskúmala, ale považovala som za logické, že Cornellà-El Prat bude niekde pri zastávke metra Cornellà Centre. Lenže Rasťo ma zneistil, že to pozeral - že sa musí ísť pri letisko a potom ešte vláčikom... No, El Prat... pravda. Cornellà na mape metra hore, Prat dole. Tak sa opýtam. Tak som sa opýtala. Štyria ľudia nevedeli a piata nevedela ani po španielsky, len po katalánsky. Fasa. Rozmýšľali sme nad taxíkmi, ale že teda pôjdeme metrom trocha bližšie. Čas utekal. V metre sme narazili na milých manželov, ktorí mi odsúhlasili, že je to asi tam, kde myslím a tiež potvrdili, kde máme prestúpiť, ale istí si neboli. Na väčšej zastávke sme teda vystúpili, že tu už to musíme zistiť. Vyjsť z metra sme nechceli, aby sme sa spýtali niekoho uniformovaného či taxikára, lebo by sme si museli znova cvaknúť lístky. Rasťo ma upozornil na jedného pána, ktorý vyzeral tak "domorodo" a ten nám konečne poradil.

Po ceste ešte Katka volala s otcom - Jukim. Ten spolu s prezidentom Penyi a ďalšími kongresoval na zhromaždení fanklubov, kecal a fotil sa s prezidentom Bartomeuom, podával si ruky s novými posilami a tak... Katka otcovi rozprávala, s kým všetkým ide, aby sa nebál, ale Peťo jej so smiechom radil, nech povie, že sa vybrala len s malým Jukim. Čo by asi robil, keby zistil, že jeho dve (14 a 10-ročné) ratolesti samé spoznávajú nočnú Barcelonu? Keď sme vystupovali na Cornellà Centre, už sme mali v zornom uhle dvoch chalanov v drese Espanyolu. Ako sme už však tak dlhšie kráčali a kráčali..., Rasťo zauvažoval: "A keď tí tak idú domov..."

Našťastie sa onedlho pred nami objavil veľký nový štadión. S dlhočiznými radami na lístky. Vydýchli sme si, že my už vstupenky máme a môžeme si ísť kúpiť piť a pokojne sa usadiť.

Zápas (bez Kucku v drese Janova) bol postupne stále živší a zaujímavejší, s potleskom v 21. minúte na počesť Dani Jarqueho, aj so šancami, ale gól nepadol. A tak sme sa po konečnom hvizde pekne zdvihli a pobrali. Okrem nás už ale nikto. Ešte sme zase zamierili k občerstveniu a okolo nás stále nikoho... a na tribúnach nejaký vzruch. Utekali sme pozrieť a pri bránke na našej strane sa už pripravovalo zahrávanie jedenástok. Svitlo nám, že to je tiež nejaké Trofeo (Trofeo Ciutat de Barcelona), čo musí mať víťaza. Strelci boli pri kopoch nekompromisní, ale v poslednej sérii Janovčan zlyhal. Espanyol vyhral 5:4 a získal trofej. Počkať na jej preberanie nás zas nenapadlo, ale ani nám na tom moc nezáležalo, radšej sme už odkráčali k metru na neskorú a dlhú cestu na hotel. No na ďalší deň sme mohli machrovať, že za dva dni v Barcelone sme videli dva zápasy a 15 gólov.

Deň piaty:

Nasledoval deň s hlavným bodom programu: stretnutím na Camp Nou: Barcelona - Club León. Doobeda nás ešte pár zbehlo "kuknúť" Park Güell a okúpať sa na vrchu nášho hotela. Po skúsenostiach z predošlého roku, keď nás vďaka bývalému klubovému autobusu skoro „zajali“ fanúšikovia, sme sa tentoraz rozhodli absolvovať cestu na a zo štadióna radšej metrom. Prišli sme už skôr pred zápasom a rozpŕchli sa po Botige - oficiálnom fanshope. Bolo priam vzrušujúce ako veľké sumy, na ktoré sme to pri nákupoch dotiahli, pekne klesali vďaka 20 %-ným zľavám na našich klubových kartách. Keď sme sa trocha najedli a občerstvili, napochodovali sme už k erbu našej Penyi, ktorý čakal na svoju slávnostnú inauguráciu. Dostavil sa na ňu aj sympatický zhotoviteľ erbu a klubový viceprezident Cardoner. Najskôr sa inauguroval jeden erb vedľa. Dosť "sucho". Zato my sme tlieskali a spievali odušu, až sme sa dostali do klipu z Gampera na oficiálnej stránke Barcelony. A tiež do Munda Deportiva. A po sláve v zahraničí aj do dvoch slovenských novín.

Samotný zápas bol (ešte) viac "turistický" ako inokedy, ale super. Zážitkom bolo predstavovanie hráčov a nového kouča Enriqueho pred stretnutím, čo hocikedy nezažijete. A veľmi pekne sa ďakovalo bývalému mexickému hráčovi Barcelony, teraz v drese súpera - Márquezovi. Na druhý deň pri rozoberaní duelu medzi nami prebiehali spory, či a koľko Messi behal, ale na prvý gól určite pobehol. A vydarene fungovala jeho spolupráca s Neymarom, na čo sa nám dobre dívalo. A ako sa nám s deckami páčil v zápase s Nice, čo sme sledovali na Orave, Mathieu z Valencie, teraz sme si pochvaľovali Rakitiča zo Sevilly. Výborné prestupy v rámci La Ligy. Hlavou sme však krútili nad tým, že Barcelona konečne kúpila dvoch obrancov a na stopérovi od začiatku aj tak Mascherano. Náladu na zápase to ale nemohlo pokaziť. Štadiónom sa valili mexické vlny a góly pekne pribúdali. Po Messim dva krát skóroval Neymar a po ňom pridal dva góly mladý Munir. Dario na druhý deň spomínal a čítal o jeho prirovnávaní k Messimu. Ako Leo zažiaril na Gamperi 2005, keď už bolo dohodnuté jeho hosťovanie v Espanyole a po zápase bol ochotný dať zaňho čokoľvek Inter, no v Barcelone včas zbadali, čo vlastnia. Ale zas - novinári potrebujú o niečom písať, hoci spomienky sú to fajn a bodaj by sa história aspoň čiastočne opakovala.

No a ešte jeden (šiesty) gól padol. Na Slovensku sa zvyknú robiť žarty zo Záhorákov, ale oni si robia žarty aj zo seba navzájom. Mladučký Fero pozeral hore na svetelnú tabuľu, kto dal ten šiesty. S... "Sionko," pohotovo mu "prečítal" Jozef. No keď Sionko, tak Sionko. Až na konci zápasu sa Fero zadíval lepšie: "Veď to je Sandro." Výrok zájazdu však už bol na svete. Po zápase na Camp Nou sme už počkali aj na odovzdávanie trofeje. A po celozápasovom skandovaní "Barca" sme si na štadióne na záver zanôtili aj jednu našu - slovenskú: Macejko.

Deň šiesty:

Výdatné raňajky. Aspoň ja som sa rozhodla poochutnávať čo najviac z toho, čo som ešte nestihla, a tak som raňajkovala a kávičkovala presnú hodinu - od ôsmej do deviatej a ešte päť minút vydýchavala, aby som dokázala vstať zo stoličky. Tesne po dvanástej sme sa autobusom vydali z Barcelony. Ešte v Španielsku sme si dali aj obed. Boli už skoro tri, tak som sa aj ja odvážila znova jesť. Keby som tak vedela, že predo mňa idú postaviť litrové gazpacho, potom polku kuraťa s hranolkami a pred dezertom Marek zahlási: "Pamätáte si crema catalana?"  No, niečo som zvládla a v autobuse vydychovala do večera. Púšťali sa opäť všelijaké filmy. Tentokrát ale neprišlo na českú klasiku a po protestoch nás, čo sme už absolvovali viac zájazdov, ani História futbalu, ktorú sme každú cestu videli dva razy a niektorí tvrdili, že už z toho majú nočné mory. Vedúci zájazdu Marek teda vybral hodnotné filmy, ktoré "povyhrávali aj mnohé ceny." "Určite Zlaté maliny," zahlásil Jožko Korbel a ďalšia salva smiechu vybuchla, keď pri obsadení jedného filmu Mário tipol ako partnerku Nicolasa Cagea Stelu Zázvorkovú. Okrem hodnotných filmov podľa skutočných udalostí prišlo aj na blbostičku o agentovi Englishovi. To sa dá ignorovať, ale ak chcete, aj sa na tom narehotať. Dário sa rozhodol od začiatku rehotať a ja s Máriom sme sa chytili pri replike: "Ježíš se vrací. Tvař se, že pracuješ."

Najviac však aj tak stoja za to "live" zážitky. Prestávky (cikpauzy) sme mali často. Marek sa smial, že niektorí fungujú ako prietokové ohrievače vody, ale cestou späť prišla aj súrnejšia, keď jednému chalanovi prišlo zle. No a kým jeho kriesili, mňa vyslobodzovali z W-écka. Keď som totiž chcela vyjsť,  otočila som zvnútra kľučku, otvoriť sa ale nedalo. Otočila som na druhú stranu, ale zas sa nedalo otvoriť. Tak ešte dvakrát na jednu stranu, na druhú; trhám dverami, nič. Oki, kľud. Boli to veľké toalety mimo benzínky plnej ľudí, ale mala som pri sebe kabelku s mobilom a v ňom viacero čísel na účastníkov zájazdu. Prvé dozvonilo bez odpovede. Podľa predpokladu - mobil v buse. Druhý - Matej zdvihol. Vysvetlila som mu, kde ma treba prísť zachrániť. Chalani dobehli, tiež točili kľučku na obidve strany, ale otvoriť sa nedalo. Juki ma teda presvedčil, nech vyleziem na misu a vytiahnu ma vrchom. V poho, len som zúfalo pozrela no nové tričko z Botigy. Matej navrhoval ísť radšej na benzínku, nech to láskavo opravia. Po viacerých otočeniach zámka našťastie chytila a ja som bola voľná.

Deň siedmy:

Kuk do Talianska, konkrétne do Verony. Aj by sme sa snáď boli tešili, len bola väčšina z nás unavená zo "žitia" v Barcelone. Keď sme stáli o pol deviatej pod hradbami, Marek síce zaujímavo vykladal o histórii mesta, ale strašne pršalo a nevedeli sme si predstaviť, ako tu vydržíme 9 hodín, čo bola povinná prestávka pre šoférov a plánovaná príjemná prestávka pre nás ostatných. Našťastie sa nebesá zľutovali, ako Marek dokončieval výklad, prestávalo pršať a začínalo svietiť slnko. Hneď sa ľahšie chodilo. V meste nás prekvapila kopa krásnych miest a stavieb s krásnym výhľadom, pekné obrazy v galérii, dobré kapučínko, pizza, cestoviny... A s Matejom, Kamilom a Janom sme ešte pred odchodom zvládli aj pochodiť si po Aréne. 

Deň ôsmy:
 
Nasledovalo už len pár hodín cesty a postupné ranné lúčenie sa pri vystupovaní v Bratislave, Trnave, Nitre, Zvolene a ďalej na východe Slovenska... so super ľuďmi po parádnom výlete.