O žilinskej futbalovej rozprávke

 

„Svadba môže byť za život aj dvakrát, toto iba raz,“ prehlásil Ivo a odmietol naše príspevky na vyrovnanie účtu za pivá, vodky a džúsy. Túto oslavu „zatiahol“ so širokým úsmevom sám. Možno pri bratislavských cenách by bol ten úsmev o trocha užší, ale tento príbeh s hollywoodskym happy endom sa odohral v Žiline...

Začínalo to však všelijako všelikde. Napríklad aj v tej Bratislave: „Sunny, ja neviem. Ani sa mi až tak nechce. Hlavne, keď sa za 90 eur mám ísť pozrieť do Žiliny na to, ako naši dostanú päťku. Na to mi fakt stačí aj telka.“ „No veď. Necháme to tak. Keď budú tie za 30, no nekúp to! Ale inak teda nie.“ „Oki, tak za 90 vybavím pre chalanov, keď chcú a my počkáme a uvidíme.“ A aj tak nám obidvom bolo jasné, že ísť chceme a v kútiku duše máme dobre ukrytú, ale vždy živú, nádej, o ktorej sa nesmie nahlas hovoriť, že by to mohlo pre Slovákov dopadnúť aj lepšie.

Kúpa vstupeniek na futbalové šlágre po slovensky: Buď sa ti zadarí minútu po zahájení internetového predaja alebo zháňaš cez známosti. A niekedy aj zoženieš. A tak kvalifikačný zápas Slovenska so Španielskom o postup na ME 2016 sledovali na jednej tribúne žilinského štadióna za 90-eurové lístky aj popi s Ivom, na druhej tribúne ja so Sunny za exkluzívne vybavené 30-eurové a kamaráti Sunny Juri s Markétkou na ďalšej tribúne už neviem za koľko, ale boli takí zlatí a zobrali nás na zápas obidve autom z Bratislavy.

„O šiestej? To chcete stihnúť?“ počúvala som v robote a v telefonáte z domu, že je risk odchádzať tak neskoro, lebo na diaľnici sa môže hocičo zomlieť. Nóóó, aj áno. Veď sme v zápche išli asi hodinu krokom, ale potom sme sa poriadne rozbehli. V Žiline sme boli pred štvrť na deväť, len sme museli nájsť nejaké miesto na zaparkovanie. Našli sme, pochopiteľne, riadne ďaleko od štadióna, ale našli. Cestou naň sme ešte prebrali tipy na výsledok: „Keď nám budú Bohovia naklonení, 1:3. No, gól asi nedáme, tak 0:2.“ „Ale keď sa nám nakloní celý vesmír, tak možno aj 1:1.“

Dorazili sme na miesto, kde ešte čakali osobné prehliadky. Nás so Sunny sa ale nedočkali. Prebehli sme s lístkami cez turnikety a poď ho rýchlo, bez ochoty zastaviť sa, rovno na tribúnu. Práve začínali hymny. Slovenskú sme si zaspievali a zliezli na naše skvelé miesta pod VIP-kou, v treťom rade. Celý prvý polčas tam asi tri metre od nás pobehoval po ľavej lajne Jordi Alba. Keď spoluhráčom do stredu poľa signalizoval, že je voľný a majú mu prihrať, prejavila sa slovenská ochota byť nápomocný a zo sektora sa ozvalo zo päť hlasov: „Alba sa hlási.“

Atmosféra bola vynikajúca. Aj pri viacerých našich zlých národných charakteristikách je skvelé, ako sa Slováci v takýchto chvíľach dokážu spojiť a fantasticky povzbudzovať, vytvoriť spolu niečo úžasné. Štadiónom sa valili mexické vlny a skandovalo sa. Hlavne to naše: „My sme tu doma.“

O chvíľu už prišlo to najlepšie: „Góóóól!“ a celý štadión šalel. Niektorí sme si gól zakričali už pár minút predtým, keď do brány smerovalo po výbornej akcii Makove zakončenie. Pri pohľade z druhej strany ihriska sme nechápali, ako môže zrazu lopta letieť smerom od brány. Výborne ju vyrazil Casillas. Po bombe Kucku po rozohratí štandardky za faul na Ďuricu, ktorá skončila v španielskej bráne, to už mal brankár Realu Madrid spočítané: keď Španieli nevyhrajú, obetný baránok je (pre niektoré španielske médiá) jasný. Hodiť všetko na Ikera, ktorý dva góly dostal a dvom zabránil, kým jeho spoluhráči dokázali dať len jeden, hoci v poslednej časti zápasu bolo mužstvo zložené najofenzívnejšie, ako sa dalo a vzadu ostal osamotený obranca Piqué, to je už španielsky problém. A tiež trocha predbiehanie. Na žilinských tribúnach vypukol po prvom góle sladký slovenský ošiaľ. A po jeho oslave zazneli z hľadiska očakávané výkriky: „Pískaj koniec!“

Pred skončením prvej polhodiny zápasu ešte krásne vystrelil Pečovský, ale Casillas vyrazil. Za Španielov po rohu zblízka strieľal na bránu (našťastie) Albiol a prestrelil. Furia Roja pomaly začala stupňovať tlak, hoci prvú strelu do priestoru brány vyslal až v 38. minúte aktívny Iniesta. Pred koncom polčasu sa spustila španielska paľba na slovenskú bránu, z ktorej vyšiel ako hrdina náš gólman Kozáčik.

Hrdinské zákroky musel vyťahovať aj po prestávke, cez ktorú sme sa všetci trocha vydýchali a dali si niečo na pitie, aby sme rozohnali prudké emócie, čo by mali tendenciu viesť k infarktu. Samozrejme sme za pár minút na žilinskom štadióne postretali známych. Sunny svojich dvoch, ja svojich dvoch a mohlo sa ísť do ťažkého druhého polčasu. Sunny pokračovala v nálade – už len 55 minút chýba k výhre... už len 45... 36... 34... Pripomenula som jej, že Atléti sa mohli vo finále LM dopočítať až k víťazstvu a aj tak nevyhrali a pre istotu som si vyfotila svetelnú tabuľu so skóre 1:0 na dôkaz, že sme naozaj vyhrávali nad Španielskom.

Tréner Del Bosque tlak svojich hráčov na slovenskú bránu podporil aj striedaniami. V druhom polčase poslal na ihrisko útočníkov Pedra a Paca Alcácara a Santiho Cazorlu a stiahol obrancov Albiola a Juanfrana a Davida Silvu.

Valencijský „válec“ tejto sezóny Paco Alcácer sa stal tým, čo Kozáčika prekonal. Taká šuchta... sa to zdala byť z našich miest. „To je fakt gól?“ „Nebol to ofsajd?“ Bol, ale to sme zistili až neskôr. V 82. minúte sme na seba len sklamane pozerali. V hľadisku v sekunde zavládlo hrobové ticho, kým Španieli si potľapkali a išlo sa rozohrať. Po chvíli šoku sme sa spamätali. A veď aj remíza je super. V Žiline sa znova začalo skandovať: „Chlapci bojovať!“ a oni aj bojovali a dostali sa aj ku kombináciám dopredu.

Od španielskeho gólu ubehlo len 5 minút, keď po pravom krídle krásne potiahol striedajúci Ďuriš a po jeho centri hlavou zavesil (dokonca aj v španielskom meradle) nízky striedajúci Stoch. Zostava teda vrátane striedaní vyšla trénerovi Kozákovi dokonale.

Po prvom slovenskom góle sa dá hovoriť o ošiali na tribúnach, pri druhom je už ošiaľ slabé slovo. Ako vlastne hocijaké slová. Až sa mi hlava krútila a len rozmazane som videla, ako nabehli (asi pre istotu) po obvode celého ihriska  SBS-kári. 2:1! Neskutočné! Všetci sme mali ruky nad hlavou, kričali od radosti a v mnohých očiach tvárí naokolo, som (stále rozmazane) videla ligotajúce sa slzičky. Priamo pred nami sa tešilo klbko slovenských hráčov. Na jeho spodku bol strelec Stoch, ktorý po vyhrabaní sa dostal žltú za vyzlečenie dresu. Nevadííííí... v tej chvíli nikomu nič. Tá sila okamihu bola úžasná. A aj keď takéto chvíle neznamenajú žiadny hmatateľný prínos pre ľudstvo, práve ich sila je neuveriteľná a neopakovateľná.
Do konca zápasu ostávali spolu s nadstavením len minútky a zdalo sa, že teraz nikoho už ani nenapadlo pochybovať o našej výhre. Rozbiehali sa víťazné oslavy. Priamo z našej lavičky roztlieskaval hľadisko masér (fyzioterapeut) Drinka. Presne tak, ako si to pamätám z Nitry.

https://www.facebook.com/video.php?v=10204814518192334&set=vb.1519868697&type=2&theater

Po zápase a dlhej ďakovačke sme sa pred štadiónom stretli s Ivom a popim. Popi nám hneď rozprával, že si všimol, ako Casillas išiel za fanúšikmi a vraj aj daroval svoje rukavice. Sunny okolo polnoci nasadla k Jurimu do auta na cestu naspäť do Bratislavy, lebo mala na druhý deň školu. Mne zas ocino volal, že má na piatok lístky na 21-ku do Zlatých Moraviec, ale povedala som si, že ostanem s chalanmi osláviť úspech a pôjdem až ráno vlakom.

Pridal sa k nám aj Robo, ktorý nemienil vysoliť za futbal také prachy, a preto boli chalani v nemom úžase, že takisto ide zo zápasu. Primotal sa k štadiónu tesne pred zápasom a tam mu niekto ponúkol nepredajný lístok za 10 eur. Prekvapene sme si ten lístok obzerali, kým Robo lamentoval, že ho nezjednal na 5, lebo si potom nemal za čo kúpiť pivo. Nezbadal na štadióne žiadneho známeho a na kartu mu to pivo nevedeli predať. Pri zapíjaní úspechu som zistila, že Ivo s popim boli pred stretnutím väčší optimisti. Ivo tipoval našu výhru 1:0 a popi nám ukazoval sms-ku klientovi, v ktorej bol po pracovných info odkaz, že „inak, dnes vyhráme 2:1.“ Smiali sme sa, že naši porazili Španielov ich zbraňou – hrou bez útočníka. Hamšík bol taká tá falošná devina. Nejako pred druhou sme to zabalili v bare, kde platil nadšený Ivo, ako som už spomínala, lebo „toto je lepšie ako svadba. Svadba môže byť za život aj dvakrát...“

V pohodlí jedného žilinského bytu sme si potom na nete čítali ohlasy a komentáre k zápasu a Ivo do nás ďalej lial vodku. Dobrú – limetkovú, aj višňový džús bol veľmi dobrý, len dokopy to moc nešlo. Neva, zle bolo aj tak len jemu. Ale len trošku. Na 4 hoďky spánku mi džentlmensky prenechal svoju posteľ a on sa vyspal na karimatke.

Na druhý deň v prvom zápase baráže o ME 2015 hráčov do 21 rokov naši remizovali 1:1 s Talianskom. Naši boli miestami dosť nepresní, no snaživí. Po góle Talianov to nezabalili, vyrovnali a diváci ich po zápase vyprevádzali veľkým vďačným potleskom. A to je to naj. Teda aspoň pre niektoré typy – také ako ja napríklad, pre „aceovské“ napríklad nie. :)

V pohode sme doma stihli aj televízny prenos Turecko – ČR 1:2. Aj keď ja som druhý polčas začala pozerať z postele, a tým pádom v 50. minúte zaspala a ocino si na druhý deň nevedel ani za oné spomenúť, kto dal druhý český gól. Prvý Sivokov bol krásny a výhra v Turecku pre český tím parádna.

Ja som sa zatiaľ aj v snoch vrátila k úžasným chvíľam v Žiline.