O selfie žúre v Barcelone

Keď sa džube, tak sa džube... Už dlhšie sme sa s partiou dohovárali, že si urobíme výlet na Camp Nou na zápas Barcelony s Valenciou. Cez kamoša, čo v Barcelone študuje, vybavíme nocľah, cez Penyu lístky, nejaké lacnejšie letenky... 

Keď sme zistili, že slovenská Penya Barcelonista robí autobusový zájazd na tento súboj, tak sme sa rozhodli ísť s ňou. Rozhodol o tom hlavne Jožko, ktorý nakoniec kvôli práci nemohol ísť. Ďalší nešiel kvôli peniazom, ale aj tak z Bratislavy vyrážala celkom početná skupina ľudí, ktorí sme sa už poznali. Zápas ale presunuli z nedele na sobotu (na čas, ktorý Barcelone ako hrací najmenej vyhovuje), nemohli sme kvôli tomu ísť barcelonským klubovým busom, lebo ten bol dávno zajednaný na inú akciu, nešiel prezident, ani Marek z cestovky, pár ľudí sa odhlásilo... a nakoniec bolo aj tak geniálne.

Od začiatku bolo veľmi veselo... Keď sa na jednom z predošlých zájazdov Penyi ocitli trnavskí fanúšikovia, niektorí z nich vďaka popíjaniu 4 dni nevedeli, kde sú a čo tam vlastne robia. To Východniari (početná skupina v rámci tohto zájazdu) pili, fungovali a nalievali aj zvyšku autobusu.

Všetko v pohodičke ukočíroval a výborne organizoval Juky. Pomáhala mu aj dcérka Katka. Juky J.R. nám zase dokázal, že dnešné 11-ročné deti toho vedia o živote oveľa viac ako my v ich veku a trocha viac ako my v súčasnosti. Doplniť nedostatky nám doporučil na Wikipedii. Svojimi „detsko-dospelými“ hláškami rozrehotával polku autobusu, t.j. všetky miesta, kde ho bolo počuť.

Po veselej ceste sme strávili noc v príjemnom hoteli a sobotu sme sa od rána rozhodli (takmer všetci) venovať futbalu. Autobus nás odviezol na Camp Nou, kde sme si bez náhlenia mohli poobzerať múzeum a už si aj vychutnať prázdny štadión a nakúpiť v Botige. Nepríjemným prekvapením pre mňa a Sunny bolo vybrakované oddelenie so ženskými dresmi. K dispozícii ostali len čísla XS a XL. Aspoň som konečne ocenila svoje momentálne stresové obdobie, ktoré ma už stálo pár kíl, a narvala som sa do XS-ka.

V areáli sme aj niečo zjedli a vypili a pomaly sa blížil poobedňajší výkop, tak sme sa pobrali na svoje miesta do hľadiska. Tak vysoko som ešte nesedela, ale ten pohľad som si chvíľami užívala viac ako pár metrov nad striedačkami. Sledovali sme, ako sa na ihrisku rozcvičujú hráči a hľadisko sa napĺňa až do prasknutia. Vyše 92 000 ľudí. Paráda!

Zápas pre nás začal priam rozprávkovo. Už v 1. minúte Messi vysunul napravo Luisa Suáreza a ten strelou po zemi prekonal Diega Alvesa. Aj následné chvíle hry boli vzrušujúce a dramatické, hoci sa odohrávali väčšinou pred barcelonskou bránou. Práve za ňou sme sedeli. A tak sme mohli oceniť, ako Bravo chytil Parejovi penaltu a vydýchnuť si pri ďalších šanciach netopierov, hlavne po tej, keď lopta skončila na žrdi. Ako mi na druhý deň hovorila do telefónu mamina: „Veď to bolo na nervy!“

Okolo nás sedeli hlavne Španieli... a po španielsky vyjadrovali aj naše slovenské pocity. Keď sme horekovali (ako celú túto sezónu) nad našou slabou zálohou, španielski diváci tiež bez nadšenia spomínali „centro del campo“. Keď sme kričali „Bež, bež!“, okolo nás sa ozývalo: „¡Corre, corre!“ A Leo bežal, aby nám na záver zápasu doprial ešte jeden gólový ošiaľ. Najskôr si síce loptu narazil len s brankárom Alvesom, ale potom ju už poslal do siete. Každá chyba a nedokonalosť zápasu odpustená! Nádhera!

Z Camp Nou sme si ešte išli užiť barcelonskú Ramblu. Ja so Sunny sme utekali za Effkom, pridať sa k nemu a jeho spoločnosti pri sledovaní zápasu Real Madrid – Málaga (3:1), ale hlavne ho vidieť a pokecať. Stretnúť sa s kamošom v Barcelone. Poteší.

V noci sme si ešte posedeli v podniku pri hoteli a potom aj na izbe so zásobami piva. Aspoň trocha pomôcť pri zbavovaní sa ich... Jedného obyvateľa izby už táto činnosť dovtedy zmohla, a tak pri nás spokojne spal. Ani nevedel, že vďaka nemu vzniká symbolika tohto zájazdu – selfie so spiacim kamarátom. Po ňom zaspal aj druhý obyvateľ izby, po tretej ráno aj tretí a s tým boli spojené nové selfies.

Raňajky pred zahájením cesty z Barcelony boli, ako inak, znova veselé. S troškou napätia sme čakali, kedy sa na nich objavia obyvatelia „pivnej“ izby. Vcelku skoro a zdanlivo vo forme, dokonca aj ten posledný, ktorého sme čakali ako frajera na záver. Ďalší účastník zájazdu z východu Slovenska nášmu stolu s raňajkami veselo poprial „Dobré ráno“ – trikrát, t.j. vždy, keď išiel okolo. Aj obsluhujúca čašníčka si vypočula bezstarostné „Buenos  días“, čo nás ostatných prekvapilo a znova rozosmialo. Menej nadšená už bola, keď si od nej ďalší Východniar pýtal na raňajky whiskey. Či nejaký podobný alkohol, už neviem, ale napokon si ho vymohol a ako vždy, myslel aj na ostatných výletníkov a aj ponúkal.

Keďže nás bolo menej, v autobuse sme sa mohli natiahnuť aj na dvoch sedačkách a pospinkať si a Juky J.R. mal cestou naspäť na Slovensko dosť priestoru na vykonávanie svojej usilovnej činnosti. Zasvätili sme ho totiž do čara selfies so spiacimi kamarátmi a Juky sa postupne pofotil snáď s každým cestujúcim, ktorý práve pokojne driemal. Spravil asi niekoľko sto fotiek a niektoré sú naozaj unikátne.