O februárovom barcelonskom výlete

Ako by som odtiaľto mohla odísť bez fotky?

„Poďme aj my, Romi,“ zahlásil Gabi na jednom z bratislavských televíznych futbalových večerov našej „penyistickej partie“, na ktorom sme zase raz obdivovali momentálnu výbornú formu Barçy a kamoši zase raz rozprávali o tom, ako sa pripravujú na zápas na Camp Nou s Valenciou. Ako vždy, pokiaľ ide o návštevu futbalových zápasov, nebolo ma treba extra presviedčať, hlavne keď som sa nestíhala ani zapojiť a Gabi už zistil, že lepší a „ekonomickejší“ (kvôli letenkám) bude zápas Barcelony so Sevillou a vybavil vstupenky, letenky, ubytko – aj pre mňa, aj ako vianočný darček pre otca a švagra a zvládol aj „chybičky, co se vloudili“, keď napokon švagor nemohol a rýchlo ho teda vymenil za strýka a mňa presvedčil, keď som vymýšľala, že zvyšku výpravy sa určite nebude páčiť, keď budem kaziť rodinný výlet.

V deň odchodu sme sa s Gabim, jeho otcom Jožkom a strýkom Milošom dali stretko v meste a premiestnili sa na letisko. Tam sme postretali kopu známych aj neznámych, ktorý takisto smerovali na Camp Nou. Okrem manželky môjho bratranca, ktorá išla za obchodným partnerom a skoro sme odpadli keď sme náhodou zistili, že ideme do Barcelony aj naspäť rovnakým letom, leteli na futbal snáď všetci slovenskí pasažieri.

Po prílete do Girony sme v pohode identifikovali autobus do centra katalánskeho hlavného mesta a v ňom zastávku (aj) metra. Po behu dole schodmi, kam ukazovala šípka označujúca (aj) našu linku metra, sme v poslednej chvíli naskočili a odštartovali priebeh plynulo nadväzujúcich fáz „svitania“ v našich hlavách. Od môjho príjemného čudovania sa „aké je to metro vynovené, aj w-écko tu je“, cez usilovné študovanie sprievodcu a v ňom trasy metra s Gabim a konštatovanie „asi je už stará, neaktualizovaná, takéto zastávky tam vôbec nie sú,“ až po zúfalé pozeranie von oknom na stmievajúcu sa krajinu, kam sme vyšli spod zeme a kruté uvedomenie si, že „R1 je asi iné ako L1. Do***i, my sme neni v metre.“ No ako hovorí moja mamina „na čo by sme spomínali, keby sa nič nestalo.“ Z pekla šťastie v nešťastí bolo, že sme sa vláčikom neodtrepali príliš ďaleko. Na konečnej sme urobili pár krátkych prieskumných anglických a španielskych interview medzi čakajúcimi a nasadli na vláčik smerom späť. Po odvážnom rozhodnutí sme hneď na prvej zastávke vystúpili, lebo sme sa s Gabim zhodli, že to už je určite miesto metra, odkiaľ to je k hotelu len 2 zastávky. Bolo. O pár minút sme sa už uvelebili v super hotelíku a to, že „tadiaľ ide aj eR-ko,“ sa stalo len úsmevným heslom nášho výletu.

Jedlo a pitie boli na výlete super. Súčasťou hotela bola reštika s výbornými tapas a hneď vedľa sme ochutnali skvelý kebab. Variť nebolo treba ani nebolo kedy, čo mi v našom apartmáne s peknou kuchynkou bolo aj tak trochu ľúto. Ženský inštinkt mi zavelil aspoň umyť riad, rozumej poháre. Pokus neúspešný. Za štvrťhoďku, čo som sa sprchovala, sa Gabi ledva stihol dorehotať na tom, ako som hľadala nejakú Jar. Malá odlišnosť kultúr sa prejavila, keď prišlo  k nedorozumeniu pri nalievaní Johnnie-ho Walker-a. Mal byť bez ľadu, ale keďže obsluha to nepochopila a bolo ho teda treba vypiť  skôr, ako ho ľad zbytočne rozriedi, kým sa dolieval tretí pohár, prvé dva už boli exnuté, čo vyvolalo u španielskej čašníčky neveriacke anglické zvolanie „Oh, my God!“

Hlavným a bezkonkurenčným cieľom nášho víkendového výletu bol futbal, ale okrem dňa príchodu a odchodu a nedeli zasvätenej futbalu, sme mali voľnú sobotu na obhliadnutie si mesta. Počasie sa rozhodlo, že nám to nepokazí, a tak sme sa mohli vybrať na fajn prechádzku pozrieť si pekný prístav a, samozrejme, sme zase neobišli ani symbol Barcelony – Ramblu. Kamoš študujúci v Barcelone nás zaviedol do veľkého baru s obrovskými obrazovkami, kde sme si pozreli derby madrileño. S úspešným koncom (nie bez našej radosti) pre Atlético. O to viac, že sme si mohli vychutnať sklamanie energickej fanúšičky, ktorá v barcelonskom bare sedela v madridskom a odušu fandila.

Ešte nikdy som v Barcelone nebola tak blízko návšteve spievajúcich fontán ako teraz. Predtým som vždy miesto k fontánam išla na futbal; teraz sme pri nich síce boli, ale veľmi skoro a boli sme príliš unavení, aby sme čakali. Aspoň mám stále dôvod znova ísť do Barcelony – taký oficiálny pre nefutbalových fanúšikov. Pre mňa je dostatočne dobrý dôvod futbal.

V nedeľu už bol na pláne výhradne Camp Nou. S Milošom sme však okrem toho „futbalového chrámu“ stihli aj skutočný kostol. Aspoň obísť okolo. Išla som mu totiž zblízka ukázať slávny chrám svätej rodiny - Sagrada Familia. Neodolali sme urobiť si nejakú tú fotečku – so Sagradou a v bare zase s čerstvými novinami na titulke s Titanicom a jeho pasažiermi – Cristianom Ronaldom a Florenom Pérezom, ale aj s článkom o Saganovi. Ešte keby sa tak Španieli doučili, že už nie je Checoslovaquia, ale Eslovaquia.

Štadión bol síce vzdialený len 5 minút, ale už sa hrnuli masy ľudí, my sme sa pekne postrácali jeden druhému, ešte aj barcelonský medvedík Marcel sa stratil, aspoň s Jožkom sme sa radšej chytili v tom dave pod paže a boli sme radi, keď sme boli konečne všetci štyria pokope na svojich miestach. Pred 5 a pol rokom nastupovali pred nás s ocinom vtedajší traja najlepší futbalisti sveta: Messi, Xavi a Iniesta. Teraz snáď najfamóznejšie útočné trio doterajších futbalových dejín – Messi, Neymar, Suárez. Žiaľ, aj keď hra a šance patrili Barcelone, gól vsietila Sevilla, konkrétne v obrane zabudnutý Vítolo. Messi však opäť nedovolil, aby boli sklamané tie tisíce očí na štadióne a milióny pri televíznych obrazovkách, čo sa na neho upierajú, a pri priamom kope vystrúhal svoj ďalší majstrovský kúsok. Vyrovnané! Camp Nou šalel. Víťazný gól zariadil Piqué, keďže ďalší už napriek viacerým šanciam nepadol. Aspoň pretrvalo až do konca pravé futbalové napätie. S koncom prišla barcelonská úľava a šťastie. 2:1. Seville sa v tomto dueli nepodarilo uzavrieť kruh, ktorý otvorila. Séria sa natiahla a my sme s víťazstvom vo vrecku mohli odkráčať do hotela. Bol síce blízko od štadióna, len sme zistili, že accés (vchod) máme na opačnej strane katalánskeho futbalového kolosu. Tých pár krokov naviac však bolo však naozaj len predĺžením príjemnej prechádzky, ako sme si uvedomovali, keď sme z balkóna ešte hodinku po zápase sledovali rady ľudí pred metrom.

Na druhý deň sme opäť v spoločnosti kopy Slovákov odleteli naspäť do Bratislavy. Už na letisku sme si vymieňali kopu zážitkov. Napr. jedna sympatická pani nám sa nám posťažovala, ako ona všetko pre rodinu vybavila a nakoniec víťazný Piquého gól prestále v rade na toaletu. Deti sa jej rehotali, že ten gól „doslova“ presrala. Opravili sme ju, že skôr „do písmena“, ale upokojovali, že ten Messiho bol aj tak krajší.

Počas letu nás dosť zmáhal spánok. Čiastočne asi aj vďaka môjmu skorému budíčku. A ako nás Barcelona odprevadila slniečkom, tak nás Bratislava privítala sychravým hnusným počasím. Neva, aspoň sa krajšie spomína.