Taký obyčajný deň

Hrdinský futbalový čin alebo obrat za pomoci rozhodcov? Pri pokuse o to, čo sa nepodarilo už vyše dvestokrát znie „pomoc rozhodcov“ ako zlý vtip. Rovnako ako to, že Barcelona je zrazu vinná za problémy, ktoré trápia súčasný futbal dennodenne už niekoľko rokov; že hlavným vinníkom je aj pre odborníkov Suárez, aj pre tých odborníkov, čo ho kvôli jeho kontroverzným výčinom tvrdošijne odmietajú zaradiť do absolútnej svetovej futbalovej špičky, kde svojimi kvalitami jednoznačne patrí. Faktom je to, že postúpilo mužstvo, ktoré na ceste za postupom bojovalo zo všetkých síl a riskovalo všetko, kým jeho súper nechcel hrať futbal. Chcel len ubrániť náskok, čo je pri jeho výške a núkajúcej sa šanci úplne pochopiteľné. Lenže faktom je aj to, že penalta po páde Suáreza sa nemala pískať, zatiaľ čo sa mala kopať na druhej strane po faule Mascherana. Fakty ostávajú tým, ktorí nemali to šťastie a neocitli sa 8.3.2017 na mieste, kde na faktoch nezáležalo. Na mieste, kde sa spojila neuveriteľná energia a viera takmer stotisícky ľudí, aby spolu dokázali futbalový zázrak. Tam, kde sa zrazu v magický zmenil jeden

TAKÝ OBYČAJNÝ DEŇ

„To bude historický obrat. Uvidíte!“ vytryskla zrazu dovtedy nevyrieknutá nádej z hĺbky mojej duše pred pánom, čo nám kontroloval lístky na autobus z Bratislavy na viedenské letisko. Videl barcelonské znaky na našom oblečení a hneď sa s údivom zaujímal, či vážne ideme na zápas s Parížom...

„Dobre. Mňa to poteší. Ja mám Barcelonu rád,“ reagoval s úsmevom na moje skalopevné vyhlásenie, hoci ja som už svoju nesmelú nádej skryla naspäť do hĺbky svojej duše a ostal mi môj realistický predpoklad, že snáď uvidíme výhru Barcelony, aj keď „nepostupovú“ a môj rokmi pri futbale vypestovaný postoj, že svojmu tímu musím fandiť vždy, v dobrom aj v zlom. Na ten postoj som získala heslo od Boixa: výhrami k radosti, prehrami k vernosti a neochvejne sa ho držím aj po takých blamážach, ako bola tá barcelonská v Paríži. Svoju „netragickú“ náladu po nej som Gabimu musela vysvetľovať tým, že som odmalička fanúšikom Nitry. Ja prežijem kadečo...

„Keď bude 4:0, ani nejdem kupovať lístky,“ vyhlásil 3 týždne predtým Gabi pred deckami v Grémiu, keď bolo v prvom osemfinálovom zápase LM 2:0 pre PSG. Napokon tie 4 Barça aj dostala a ja som mu zhovievavo ponúkala, že nemusíme ísť, keď na to ozaj nemá chuť. Tie kúpené letenky už nejako oželieme. Už sme však nechceli zrušiť náš „výročný“ výlet. Gabi sa hneval, že nám ho tak pokazili, ale aj on mal v kútiku duše skryté to, čo ďalšie státisíce barcelonských fanúšikov: „Kto iný, ak nie Barça?“ Nádej zomiera posledná...

„¿Habla Ud. español?“ trepla som vystresovaná „inteligentne“ do telefónu barcelonskému pracovníkovi agentúry, cez ktorú sme mali rezervovaný apartmán. Hovoril. Španielsky, katalánsky aj anglicky, ale ani v jednej reči som poriadne nič nerozumela ako ani Gabi predo mnou, lebo keď nám konečne niekto zdvihol, bol okolo neho strašný hluk. Tvrdila som však Gabimu, že určite na konci povedal: „We are waiting,“ a neviem, či som to počula naozaj alebo len ako zbožné želanie v mojej hlave. Mali sme už toho dosť. Po tom, ako ich pred výletom presvedčil, že nás majú počkať do pol desiatej namiesto do deviatej, lebo to asi z letiska nestihneme, sme im vyvolávali z lietadla, že let mešká kvôli štrajku; potom, že už vzlietame; potom z El Pratu, že to nestihneme ani do tej desiatej, ale už sme tam a dostali sme sa k metru. „Ya estamos aquí y esperamos al metro,“ revala som do telefónu a modlila sa, aby čakali, kým sme my zúfalo odpočítavali zastávky, museli presadnúť na ďalšiu linku a vonku z metra sa ešte štrikovali uličkami, až kým sme nenašli zastrčené dvere našej Habitat Apartments Blanca so šiestimi neoznačenými zvončekmi. Bezmyšlienkovite som stlačila hneď prvý. Z mikrofónu sa ozvalo: „¿Gabriel?“ S úľavou sme obaja naraz zakričali: „Yes!“ a vkročili do otvárajúcich sa dverí. Na prvom poschodí nám zástupca agentúry oboznámený so štrajkom ochotne poukazoval veľký vybavený apartmán. Celý bielučký. A mne sa to ešte stále nespojilo s Realom. Ako nikdy. Mám bielu farbu jednoducho rada. A aspoň vznikajú krásne paradoxy...

„Ideme na Camp Nou?“ položila som zbytočnú otázku, keď sme už boli vyspatí, najedení a prichystaní vyraziť von. Kam inam? Ubytko sme mali, samozrejme, blízko štadióna a už sme sa ho nevedeli dočkať. O pár minút sme boli v Botige a presviedčala som Gabiho, že mu chcem kúpiť dres a nech nerobí fóry, veď aj on mi na Vianoce kúpil dres z Botigy. Začal teda medzi pruhovanými „blaugrana“ dresmi hľadať svoju veľkosť s Messim na chrbte. Ja som bola rozhodnutá pre fialový s deviatkou a menovkou Suáreza. Nakúpili sme teda pár darčekov a dresy Messiho a Suáreza. Zelené...

„It´s 20 metres,“ skúšal Gabi obmäkčiť usporiadateľa, aby nás pustil k erbu slovenskej Penyi. Nepustil a Gabi bol sklamaný, lebo chcel ísť priamo k tomu, čo nás spojilo. Ale veď sme tam stáli. A chvíľku sme chceli byť osamote len jeden pre druhého na mieste, kde sa premelú milióny fanúšikov a hoci je tak ďaleko od našich domovov, nás, nevediacich o sebe ani na našich nových bratislavských adresách, práve toto miesto dokázalo spojiť. Chvíľka sa zmenila na dlhú chvíľu. Zrazu som otočila hlavu a šokovaná som zistila, pri akej puerte stojíme. 37. Prekvapený bol aj Gabi a nemusela som mu hovoriť, čo to číslo pre mňa znamená. Už počul o tom, že je to moje šťastné číslo, ktoré sa zjavuje v mojich osudových chvíľach. Deň predtým som mu rozprávala, že práve zajtra je 37. deň. A keď sa smial, ako môže byť 8.3.2017 tridsiaty siedmy deň, vysvetlila som mu, že si to od istej doby počítam a po každých 37 dňoch mám ten šťastný a ukázala som mu kalendárik s nakresleným srdiečkom okolo môjho šťastného čísla. „Zajtra je deň 37...“

„Chvíľu to bol krásny sen,“ pozrel sa na mňa na tribúne s vyrovnaným úsmevom Gabi. Bola 62. minúta, Cavani znížil na 1:3 a PSG oslavoval postup. Pritom dovtedy išlo všetko rozprávkovo.  Pred zápasom sme s Gabim konečne zamierili k emblému našej Penyi. Potom sme vyšli na tribúnu a so slzami v očiach pozerali na trávnik. Bol to náš vysnený, v ten deň ešte špeciálnejšie nádherný pohľad. Stretnutie začalo naberať správny smer už v úvode gólovou hlavičkou Suáreza. Do polčasu sme ešte v náprotivnej bráne videli po akcii Iniestu druhý gól v parížskej sieti. Vlastný. Gólová dráma druhého polčasu sa odohrávala priamo pred nami, usadenými na tribúne za bránou, nad miestnym fanklubom. Keď Messi krátko po prestávke premenil pokutový kop na 3:0, sen sa stále viac zhmotňoval. Aby sa pri 3:1 zrútil. Ale len na chvíľku. Chvíľku, kým sa všetci spamätali. Hráči ďalej okupovali priestor pred parížskou bránou a fanúšikovia ich hnali za gólmi. Zvyčajne plný, ale tichý a pokojný Camp Nou s množstvom turistov a rodín s deťmi v ten večer hučal. Už pred začiatkom a dlho po konci stretnutia na ňom hlasno povzbudzovali a mávali vlajkami desaťtisíce ľudí spojené vierou v nemožné...

„Góóóóóóól!“ kričala naraz tá masa ľudí v sekunde, keď sa stal futbalový zázrak. Veľa fanúšikov zamrazilo, keď si pri penalte za stavu 4:1 zobral loptu do rúk Neymar. Koľko ich už zahodil! Dnes bol však tým, čo snáď najviac veril a od začiatku do konca išiel zo všetkých síl za „remontadou“. Messi zvládol jedenástku práve za faul na neho, v 88. minúte Neymar z priameho kopu nádherne zavesil štvrtý gól, už v nadstavenom čase premenil penaltu na piaty a okamžite utekal s loptou do stredu poľa, aby sa stihol aj ten šiesty. Stihol. V poli musel zabojovať aj brankár Ter Stegen a získať loptu naspäť od súpera a do nahrávky od Neymara sa v poslednej možnej sekunde vrhol odchovanec La Masíe Sergi Roberto. Gól! Hráči, realizačný tím a všetci barcelonskí fanúšikovia začali v tej magickej chvíli kričať plakať, objímať sa. Väčšinou všetko naraz. Gabi ma k sebe pritisol tak silne, až sa mi zdalo, že prestanem dýchať. Skončilo to len poškriabaním si nosa o zips jeho bundy. Pri skákaní sme, našťastie, nespadli, len ma pritlačil o sedadlá a ja som sa až na druhý deň pozrela na zadnú stranu stehna, ktorá ma stále strašne bolela a zbadala som veľké modriny v tvare pásov tiahnuce sa po oboch mojich nohách pod zadkom. Pamätala som si, že pod sedadlami sme mali odloženú fľašu s ešte trochou vody a potom som ju hľadala, no nikde nebola. Ktovie, kam ju Gabi v tom ošiali odkopol...

„Láska, ja nemám peňaženku,“ prerušil naše vytešovanie sa cestou mestom zo štadióna Gabi. Zrazu sme mali väčší problém, ako že si nevieme spomenúť, kto dal ten posledný gól, hoci som sa asi štyrikrát dívala na obrazovku, že to bol Sergi. Môj drahý mi na dôvažok oznámil, že v peňaženke mal aj všetky doklady, takže sa nedostane zo Španielska. Upokojovala som ho, že hneď ráno zavoláme na konzulát a tí nám to predsa pomôžu zariadiť. Gabi však neprestával so zvestovaním jóboviek. Že on tam mal aj kľúče od apartmánu. Stále ich nosil v peňaženke. Pred zápasom ich však dal mne. Bezdôvodne. Len tak. Lebo to bol náš deň (a ešte zopár miliónov ľudí J). Dorazili sme teda k nášmu apartmánu, odomkla som a vnútri sme našli zabudnutú peňaženku...

„Nie je to on?“ ukazoval Gabi na Plaza Catalunya na chlapca, čo práve dvíhal mobil k uchu. Bol to Effko. Plánovali sme sa v Barcelone stretnúť, ale prvý deň nášho pobytu sme nestihli ísť do baru, kde sledoval odvetu medzi Neapolom a Realom. Druhý deň sme my trávili na štadióne a Effko sa staral o slovenských návštevníkov zápasu z cestovky a odmietal im rozdať vstupenky, kým nepovedali, že veria v obrat. Deň po zápase sme sa zložili. Z emócií a aj z whiskey, lebo hoci sme si nepamätali a nechápali, ako sme mohli v priebehu dňa vypiť skoro liter, vo fľaši chýbal. Ja som sa aspoň poprechádzala po okolí a pokecala s čašníkmi v podniku, kde sme chodili na kebab a pizzu. No a 5–6-krát si ešte pozrela zápas a nespočetnekrát gólové momenty s komentátormi jačiacimi pri tom poslednom preskakujúcimi hlasmi: „Góóól. Es la historia! Gol gol gol gol gol! Es la historia! Góól! La historia!“ V deň odletu sme si ešte posedeli na teplúčkom slnkom zaliatom Camp Nou, skočili znova do Botigy, kde mi Gabi kúpil kľúčenku – postavičku Neymara, aby som mala niečo s podobizňou hrdinu odvety a konečne sa stretli s Effkom. Zobral nás do perfektného podniku s 360-stupňovou terasou vo výške, s výhľadom na celú Barcelonu a tam sme skoro 3 hodiny kecali o zápase, futbale a tak. Vybavil nám aj odvoz zo Schwechatu do Bratislavy. Prebiehali štrajky, deň predtým nočný let do Viedne meškal tri hodiny, a hoci som pre istotu avizovala bratrancovej žene Táničke aj ocinovi, že asi nestihneme posledný bus z letiska, napokon sme sa dohodli, že ich nebudeme otravovať a zoberieme si taxík. Raz to prežijeme. Čo iné by už za to malo stáť, ak nie taký skvelý výlet?! Effko však ešte mal na starosti odprevadiť na náš let dvoch „svojich“ turistov.  Pre istotu až na letisko a vidieť ako prejdú až k puerte, odkiaľ ich už snáď znova nevrátia. Vyše 50-roční najlepší kamaráti Jarko a Jožko zo Žiliny boli úžasní parťáci, na ktorých sme sa celou cestou rehotali. Jožko si zabudol občiansky v kopírke, keďže cestovka odporúča pre istotu si ho okopírovať. Do Barcelony sa s veľkým šťastím dostal s vodičákom, ale odtiaľ už nie. Jarko sa zase neskoro začekoval a nezmestil sa do lietadla. Letecká spoločnosť mu na prenocovanie poskytla super luxusný hotel, a tak s Jožkom ostali ešte jeden deň v Barcelone. Vďaka priazni osudu, čo nás na výlete sprevádzala, cestovali s nami, zabávali nás svojimi príhodami, darovali mi ešte jednu zástavu zo štadióna (pre barcelonského fanúšika, ku ktorému chodíme na autobuske s Gabim pred výletmi na štamperlík pre šťastie a ktorý na zápas necestoval, lebo zrušili zájazd) a rýchlo a pohodlne nás v noci odviezli zo Schwechatu do Bratislavy...

„Ten deň si zapamätám do konca života,“ písala som už z Barcelony Gabiho segre Katke. Počas toho výletu sme zažili strašne veľa a 8.3.2017 bol magický deň plný emócií. Tešili sme sa, smútili, báli, smiali sa aj plakali. Futbal, ktorý tak milujeme, nám doprial zažiť jednu z najúžasnejších udalostí svojej histórie. A najkrajší paradox je, že nám ten deň priniesol ešte niečo dôležitejšie a nádhernejšie...