Taký obyčajný príbeh

Voľakedy som dala jeden sľub, ale nedokázala som ho splniť. Napokon mi s tým zase raz pomohol futbal.

Sľúbila som jednému človeku, že napíšem o svojom živote. Vtedy sa nám obidvom zdal zaujímavý. Mne dnes už ani nie, hoci sa odvtedy stala ďalšia fúra vecí, ale veď ľuďom okolo sa deje toľko zaujímavejšieho. Ale sľuby by sa mali plniť (hlavne, keď vám ich stále niekto pripomína).

Ja toho dokážem popísať riadne veľa o všeličom, ale zistila som, že spísať svoj životný príbeh neviem, že vynechávam dôležité veci, dôležitých ľudí a všetko na papieri vyzerá úplne inak, ako má a nikto to nepochopí... zátvorky na vysvetlenie pre maminu, susedu a strýkovho starého kamaráta... to dorazili. A možno sa ešte aj môj pohľad na veci z minulosti zmení, ako sa to už niekoľkokrát stalo. Niekedy sa mi zdá, že aj tak vždy platí: všetko je úplne ináč.

Až pri písaní futbalových zážitkov na jednu internetovú stránku som si zrazu uvedomila, že konečne píšem naozaj o sebe, že síce neuvádzam a dostatočne neopisujem najdôležitejšie udalosti svojho života, ale rozprávam o tom, aký skutočne je a aká som ja. Pri čítaní knižky o futbalovej Nitre som pred sebou hneď mala spomienky a myšlienky z celého svojho života. Začala som ich spisovať, síce nie veľmi „knižkovo“, len tak ako mi na rozum prišli, ale (práve preto) tak, ako som ich žila a žijem. Ako-tak „doklepať“ ma to donútila znova až tá futbalová internetová stránka (či ako pekne na rozlúčku napísal Josef, jediná nefutbalová stránka o futbale), vlastne jej koniec a... Nikdy by som neverila... ale ŠpanělskýFotbal.cz (ŠF) bol jedinečný. Tu som chcela uverejniť svoj príbeh, keď ho niekedy dopíšem, ale nestihla som. Tak mu ho venujem aspoň na rozlúčku – ŠF.cz a ľuďom, ktorých som vďaka nemu spoznala a vďaka ktorým tu dnes máme spanelskyfotbal.blogspot.com (ŠFB).

Ak sa vám raz náhodou zachce prečítať si o futbale, ale aj o hokeji, o krasokorčuľovaní... odtiaľ odskočíme aj domov, do práce, medzi kamošov... snáď vyhrabem aj niečo, čo som už popísala... a  dáme si aj nejaké pesničky, výroky, aspoň pár hlášok z ŠF, z tých, čo mi nezmizli, čiže tie z blogov, či niečo z mojej obľúbenej nevyčerpateľnej studnice: Niňajov svet... len tak hocijako krížom-krážom, hej? Ale to je už na vás, či a ako to zoberiete.

Taký obyčajný príbeh

(Moje futbalové C-é V-éčko)

Každý žijeme svoj príbeh. Jednoduchý, a predsa taký zložitý; zložitý, ale vlastne veľmi jednoduchý. Vzácny a jedinečný, a predsa v tej konkurencii miliárd iných taký obyčajný...

1.

„Majser, prečo toľko ľudí sleduje futbal?“ „Keď sa sústredíme na loptu, zabúdame na smrť.“ (Rozhovor majstra s hlúpym žiakom, Boris Filan)

„Jéééj, vy ste tú knižku zohnali!?“ Tak aj doma úloha splnená.

Pred mojimi meninami zase v práci aj doma vyvstal tradičný problém, čo mi majú kúpiť. Po klasickom „ale nič, čokoláda mi stačí,“ mi predsa len niečo napadlo,  dokonca dve „nieča“, tak som rozdala bojové úlohy. V robote som si vypýtala knižku o ME 2012 od Staška, lebo som počula, že tá je dobrá a doma 101 futbalových sezón, knižnú novinku o FC Nitra.

Kolegyne úspešne zvládli misiu v, pre nich neznámom, športovom oddelení veľkého kníhkupectva, ale našim sa nedarilo. Nešťastná mamina mi v telefóne opisovala, ako okolo nej v Nitre behali ochotné predavačky, ale tvrdili jej, že ani v ponuke to nebolo, ale ešte to s ocinom pohľadajú, aj do klubu zavolajú. „Mami neblázni, odvolajte pátraciu akciu! Ja to pohľadám na nete alebo sa niekoho známeho opýtam. To má čas, veď už ste mi kúpili hodiny.“ Ale jasné, že pátračka pokračovala a ocino ju zohnal cez nášho známeho, ktorý tiež chodí do Nitry na futbal.

Graficky sa celkom vydarila, ako sme usúdili, keď sme si knihu prelistovali a popozerali obrázky. Na obálke samozrejme dostal miesto Ľuboš Moravčík.

2.

„And maybe, I'll find out a way to make it back someday.“ (A možno niekedy objavím spôsob, ako to vrátiť späť.) (Wherever you will go, Calling)

Ešte v meninový deň som začala čítať. Najprv niečo o začiatkoch nitrianskeho futbalu, ďalej už o bojoch v organizovaných slovenských a československých súťažiach, o čestnom výkope Leva Jašina na zápase so Slovanom Bratislava v 1971. Schuti som sa zasmiala na dobových transparentoch zo 60.-tych rokov, z čias bojov o postup do najvyššej celoštátnej súťaže: TRÚBIME, ZVONÍME ZVONCOM, NECH ČERT VEZME BRNO S JABLONCOM. TERAZ CHYTRÁK JABLONEC PÝTAJ Z BRNA NA TRUHLU AJ NA VENIEC. Tak dneska sú to teda inakšejšie rýmovačkyJ

Po pár stranách sa už v knihe začali objavovať futbalové mená, ktoré poznám. Ján Dinga, Daniel Ižold, Ivan Horn, Viliam Hrnčár, Július Porubský, Ternény, Dominka... Veľakrát som o nich čítala a počula, no ako na hráčov si na nich nepamätám, len na niektorých ako na funkcionárov či trénerov.

Ale zato už niečo odžité mám. Už toľko, že som nemusela prísť ani po tridsiatu stranu a začali sa vynárať živé spomienky na hru pri menách ako: Róbert Jež st., Peter Palúch, Michal Hipp, Zolo Molnár, Kamil Chatrnúch ... či Borko. „Brankári pozor! Strieľa Borko!“ tak to stojí v knihe.

V sezóne  1983/84 sa v zostave sa deväťkrát objavil 18-ročný Ľuboš Moravčík.

 „A hokej je lepší ako futbal. Hokejisti sú ovela lepší. Keď dávali stredu hokej, tak ten ujo, ešte aj, že sa omlouvají ďetem, protože se opozdí večerníček. A minule za futbal večerníček ani vóbec nebol. A ani ništ nepovedali...“ dávam rozumy bratrancovi Martinkovi, s ktorým vyrastám. Tak to veru v tej dobe bolo. Aktívne sme ešte s Martinom nepestovali ani jednu ani druhú hru. Na dedine treba trocha vyrásť do partie. Kým sme boli väčšinou len dvaja, tak sme sa hrali s hračkami, naháňačku, skovku a zo športov sa v našich aktivitách objavovali skôr prvky džuda, karate či boxu.

Keď ale sused našich nahovoril, aby sme chodievali na futbal do Nitry, postupne sa mi to zapáčilo a keď ocino vytiahol auto z garáže, v okamihu som sa v ňom usalašila spolu s bábikou Alžbetkou a čakali sme, kedy sa už za bránou objaví ujo Kaduc a vyrazíme.

3.

Preview 17. kola Primera División                                                     

Na ŠF sa niekedy tipy na výsledky odvíjajú od naozaj profesionálnych kritérií... Pri zápase Atlético – Racing Andrés spolu so Sebykom pochopiteľne dúfali vo výhru domácich:
Andrés: tady nikdo nic nezakřikuje, paráda
      Carlitos: Jednička jedniček. Ha, a máte po srandě    
Zápas skončil 0:0...

(Bola raz jedna futbalová stránka, ŠF.cz)

V ročníku 1985/86 bola (vtedy) Plastika Nitra v SNL absolútne suverénna, na čele tabuľky od prvého do posledného kola...

Vtedy sa toho určite „nadupotalo“. Milovala som, ako sa pri povzbudzovaní pod dupotom nôh otriasali tribúny. Ocino pri mne naschvál poriadne silno dupal a ja som sa neúnavne smiala a tešila z toho, ako mi nadskakujú nohy, až mi trasie celým telom.  

... a najlepším strelcom súťaže sa stal Eduard Gajdoš so 16 gólmi.

„Edo Gajdoš, pamätáš si ho, nie? To bol ten s tými krivými nohami,“ takto sa mi mamina pokúša pripomenúť tohto hráča. Čudné, lebo mamča používa krivé nohy ako poznávacie znamenie väčšinou pri obrancoch. Mne to ale veľmi nepomáha, ani náhodou si podľa toho neviem vybaviť futbalistu, ktorého sme práve doma spomenuli.

Futbalové a športové osobnosti, to je u nás odjakživa asi najčastejšie téma debát. S maminou sme si zaviedli napr. aj hlavolamy: Uveď meno krasokorčuliara...Ale to tiež nie sú pripravené kvízy, len lovenie v pamäti.

U kamarátov a kamarátiek doma nič také nevidím, nikto pri jedle nerozoberá posledný ligový víkend ani zápas v telke... Keď sa to pokúšam zaviesť aj v cudzích domácnostiach, väčšinou ma len nechajú vyrozprávať a namiesto názorov na vec počúvam neveriacke otázky: „Romanka, a to vážne chodíte s ockom aj ty aj mamina? A vy tomu aj rozumíte?“

Sezóna 1988/89: Tá, v ktorej sa dostal na trénerskú lavičku Milan Lešický...Nitra skončila v 1. lige tretia a vybojovala si účasť v pohári UEFA. Po poslednom stretnutí dlhá ďakovačka, vytlieskavanie...

V ďalšom ročníku to v pohári UEFA proti silnému Kolínu nebola žiadna sláva... tréner Christoph Daum – čože? Ten(to) Christoph Daum? Ty bláho! Tak to si vôbec nepamätám.

Zato si pamätám, ako som sa o pár rokov neskôr, počas mojich vysokoškolských štúdií, pozerala v telke na jeho typický výraz, fúzy, pohľad a v tom mi zaplo: „Čistý vedúci katedry!“ Už dlhšie mi niekoho strašne pripomínal, ale nevedela som prísť na to, koho. No predsa pána profesora!

V lige sa však vtedy zrodila výhra Nitry 4:0 nad Spartou. Toto je „náš“ zápas – večne živý v našich rodinných spomienkach.

„Tak sa poďme prejsť na hrad,“ padne nápad, keď máme snáď už dve hodiny pred zápasom kúpené lístky. Tak sa prejdeme... a keď sa z vydarenej vychádzky vraciame, zisťujeme, že lístky sú nám na figu. Proste nás už na tribúnu nepustili, bola natrieskaná. Je to snáď jediný zápas, ktorý som v Nitre sledovala spoza brány.

„Za tou sme sedeli!“ ukazujeme si dodnes s našimi na bránu pod tabuľou s ukazovateľom skóre. Ale bol to skvelý zápas s úžasným Moravčíkom v hlavnej úlohe, herne aj: „Pamätáte, ako niesol z ihriska na chrbte zraneného Bochnoviča?“

Táto sezóna priniesla aj rekordné víťazstvo nad Trnavou 9:1. Niežeby som si to pamätala, ale pekné, fakt pekné.

“Mami, ešte mi to skontroluješ?“ Úlohu som naškriabala rýchlo, ale zato som dlho svedomito úhľadne písala list pre Moravčíka. Ocinov známy mu ho doručí. (Vraj) doručil a Moravčík mi poslal svoju fotku zo Saint-Étienne aj s podpisom. Beriem ju hrdo ukázať do školy a potom strčím do dokola čítanej knižky Itálie ´90.

4.

Treba však pozerať aj do budúcnosti:
V Realu Madrid stále věří v titul
Pritom fanúšikovia by sa možno uspokojili aj bez neho:
Carlitos: LM a Copa stačí
    Rssa: Copa srandy?
(Bol raz... José Mourinho, ŠF.cz)

V pomoravčíkovskej ére to ale nebolo „bůhvíco“. Nitrička prehrávala a potápala sa. Medzi novými tvárami sa objavil aj Majoroš. Toho som mala v Nitre veľmi rada, ale aj tak mi pri tomto mene ako prvá napadne spomienka na (vtedajšiu) budúcnosť - jeho a Jančulov gól pri výhre našich nad Českom 2:1, bratranci s trúbami a slovenskými vlajkami rozvešanými po obývačke...

Ale naspäť do roku 1991. Nitra vypadáva z 1. ligy. No v slovenskom pohári bola až vo finále. A tam prehrala s Trnavou 0:1. Nič moc no a to si ešte aj pamätám. Myslím. To bolo vtedy, keď Palúch dostal gól priamo z rohu? A keď Trnava striedala Nitru v 1. lige? O tom nečítam, to vyťahujem z hĺbky pamäte, z oddelenia: na toto nikdy nezabudnem. Tak  som si to ako malá pri futbalových momentoch veľakrát hovorila a stále som si „vybrané“ chvíle pripomínala, aby som fakt nezabudla. Tak dúfam, že teraz žnem zaslúženú úrodu svojej snahy.

Druholigový očistec bol najkratší možný. Nitra s trénerom Peczem jasne postúpila znova medzi elitu. Na konci sezóny mala o 11 bodov viac ako prvý zo skupiny východniarskych prenasledovateľov -  košické VSŽ. VSŽ a VSS – to sa ľahko pamätalo. Aj za nimi bol, ako vidím, samý východ - Lokomotíva Košice a Humenné.

Ondruška v bráne, pred ním Dekýš, Blaho, Kostoláni, Gunda, Hipp, Sovič, Tomaschek, Bochnovič, Belák v útoku Majoroš, Barborík, Lednický, Mášik... väčšinu tých futbalistov si pamätám lepšie ako tých, čo hrali v Nitre pred štyrmi rokmi. Veď v tej dobe bol futbal môj jediný životný „problém“.

„Martinko, čo máš v tom ruksaku?“ zaujíma sa mamina už vo vlaku. Zobrala ma s Martinom na zápas, lebo sa nehrá tak neskoro. Ocino práve stavia cesty v Jemene a bez šoféra sa nedá chodiť často. Okrem živého futbalu mi veľmi chýba aj náš zvyk – pozápasová zmrzka. O to mi je každý výjazd vzácnejší, o to viac času trávim sledovaním futbalu, aspoň reportáží, pred telkou a vystrihovaním novinových článkov. No a s bratrančekom sme zohratá dvojka, schuti sa bláznime už cestou. A keď sme sa uvelebíme na tribúne, konečne sa dozvieme tajomstvo Martinovho ruksaku. Odhaľuje nám ho dobrovoľne sám. Hneď ako si sadneme, otvorí ho a začne vyťahovať jablká, koláče, malinovku, cukríky... zásoby ako na víkend na samote, ktoré mu nabalila moja starostlivá krstná mama. Ponúka aj nás, a tak celý zápas na tribúne „prejeme“.

Doma potom o všetkom podrobne píšem ocinovi do listu. Na arabský polostrov pošlem 5 strán mojich zážitkov z minulého týždňa, z toho 4 o zápase Nitry, buď priamo zo štadióna, alebo čo som sa dozvedela v telke a v novinách a (vraj) podrobne pridávam esej aj o ružomberských basketbalistkách.

Na to si vôbec nepamätám, ale ocino tvrdí, že som sa aktívne chytila na jeho info, že je tam s ním aj jeden ich veľký fanúšik.

V deväťdesiatom druhom sa konal nitriansky návrat medzi elitu, ale len na chvíľu medzi česko-slovenskú. Štát sa chystal rozdeliť (ja som to vtedy oplakala, už presne neviem povedať, ako som to vtedy detským rozumom cítila, ale bolo mi to ľúto); hral sa posledný ročník federálnej ligy; bolo jasné, že nikto nevypadne.

Nitra to zvládala v prvej polke super, v druhej predviedla pád tabuľkou. Z tej sezóny je aj 0:7 na Strahove od Slávie. A myslím, že práve k tej sa vzťahuje rýmovačka, ktorú som počula v rádiu - od trénera (asi teda Jarábka): „Radšej raz 0:7, ako sedemkrát 0:1.“

Pre mňa je však ten ročník jedným z najvzácnejších období futbalovej Nitry. V pamäti mi to ostalo ako čas s úžasnými výkonmi a s mohutným povzbudzovaním. Bola mi vzácna tá atmosféra, milovala som, ako Nitru chválili aj po česky, žrala som Tango (ak to bolo už vtedy, ale aj keby neskôr, niekedy som tú reláciu skutočne žrala). Publikum milovalo nádejných nováčikov – Antaloviča a „Oňa“ Ondroviča.

Minule sa mi zdalo, že som jedného z nich videla v Blave, na obede. „Mami, pamätáš? Myslíš, že by to mohol byť on? To už ani pravda nie je, tie roky...“ 

„No viete, on zvyknutý z Prahy na Spartu. Ohŕňal nos, že čo by on išiel na nejakú Nitru. Ale bol teda prekvapený,“ rozpráva v Nitre kamarátom jeden známy, ako presviedčal syna, ktorý žije v Čechách, že aj sem sa mu oplatí ísť pozrieť. Tak to teda! Veď teraz sa tu hrá super futbal. Ľudia si vychutnávajú futbalové boje a bavia sa, napr. aj pre mňa (neviem prečo) pamätným pokrikom pre hostí: „Boby, do búdy!“Asi pre to, že som ho nepochopila a musela mi ho vysvetliť mamina.

Prvý ročník samostatnej najvyššej slovenskej súťaže a nitriansky zostup... Kto by to bol čakal! Ani nitrianski diváci. „Ak zase napíšete, že nitriansky fanúšik je veľmi náročný, tak vám to pero napoly rozlomím,“ cituje sa v knižke hlas ľudu (z tribúny), hlas boží.

Nitru však už nič od pádu do druhej ligy nezachránilo, ani výhra v predposlednom kole nad Prievidzou. V poslednom kole sa rozhodovalo práve medzi Prievidzou, Nitrou, a Trnavou. Samozrejme, všetci vyhrali. Všetko kúpené, fraška... ako som už bola dobre zasvätená do problematiky. V konečnej tabuľke mali 4 mužstvá 27 bodov, dve 28 a 27 mal vlastne aj šiesty 1. FC Košice, keďže po prvej časti sa súťaž rozdelila na 2 polovice; jedna bojovala o titul a druhá o záchranu - začiatok našich rošád s modelmi ligových súťaží...  Takto vypadnúť, to bol (aj) pre mňa vtedy ťažký údel. Prievidzu som mala v zuboch ešte dlho a zdalo sa mi, že nevypadne nikdy, aj keď patrí von z ligy. Zdá sa mi, že aj baráž vymysleli a ligu rozšírili...  Odvtedy také tímy, čo nie a nie vypadnúť, nejako nemám rada (Dubnicu, Zaragozu... hoci, musím priznať, som schopná obľúbiť si v podstate hocaký klub, keď na to príde. Napr. od Zaragozy som už upustila, keď mamina spomenula, že jej voľakedy so strýkom fandili.). Len škoda, že dnes to vypadnutie veľakrát znamená (takmer) zánik klubu. Aspoň u nás. No a, treba zdôrazniť, pri Nitre je každá záchrana zaslúžená a obdivuhodná, samozrejme.

„A ty tam trafíš?“ pýta sa ma v Nitre Milan. „My chodievame autom, ale mamina mi to vysvetľovala a mám nakreslenú mapu.“ Môj orientačný (ne)zmysel bol evidentný už odmalička, ale dostať sa dá všade aj tak, len treba chcieť. Konečne som na zápas v Nitre nahovorila spolužiakov Milana a druhého Milana (ani jeden nemal pred menom AC ani za menom Piqué a jedného z nich sme volali Miňo, ale o Stochovi sme ešte roky nechyrovali) a zobrali sme aj Martina. Aj keď je o dva roky mladší, je s nimi kamarát.

Občas s nami chodievajú aj Martinovi bratia – Marek a Peter, moji starší bratranci (no tí väčšinou, len keď ideme autom –  pohodlní) a ja im vždy všetko s nadšením komentujem a stíchnem, až keď Nitra prehrá(va).

5.

Preview 20. kola Segunda División – zápas Valladolid - Huesca a už spomenutý štýl tipovania:
Carlitos: Bij, Pucelo, bij, už je potřeba Huesce přistřihnout křidýlka (Faktická poznámka: kto bude „bitý“ sa rieši skoro v každom tunajšom preview)
           Andres: aaa takže jasná dvoječka... (Sebyk pomocou usmievavého smajla ochotne súhlasil)
                 Carlitos: Smát se mně jako tipérovi je jako smát se postiženýmu. Za to vás pánbíček potrestá...
A veruže potrestal. Za svojho prostredníka si vybral Javiho Guerru a zoslal mu radosť z autorstva dvoch gólov, vďaka ktorým to skončilo domácim víťazstvom 2:0.

(Bola raz jedna futbalová stránka, ŠF.cz)

Aké horké sú zostupy, také sladké sú postupy! A že s Nitrou sa toho dalo zažiť! Znova prišiel druholigový očistec a znova už po roku návrat do 1. ligy. O postup sa vtedy bojovalo hlavne s Levicami. Neviem, či presne vtedy tam trénoval Jankech (istý čas slovenský reprezentačný tréner), alebo keď hrali tú baráž, no niekedy v tých rokoch. V Leviciach Nitra padla 0:1 a nás na tribúne spoznávali maminini známi, keďže pochádza od Levíc. Na odvetu mi „tamojšia rodina“  dala tipy. Bratranec Paťo si bol istý, že bude 0:0, ale sesternicin muž Bystrík ma ukľudňoval, že Nitra určite vyhrá. Skončilo to 0:0. Ja toto proste nechápem, ako to niekto s takou istotou tipne a uhádne.

Na moju radosť sme vtedy s našimi „pobehali“ aj iné vonkajšie štadióny. Veď boli pomerne blízko od nás – Šaľa, Vráble, Gabčíkovo, kde naštvaný útočník Kaľavský napodobňoval postranného rozhodcu, ako v kuse dvíha zástavku a ukazuje ofsajd... Demo už bol v Slovane... a zdá sa mi, že dal gól proti Interu v bratislavskom derby „ako z dela,“ tak kričal tréner Dragúň... takýto nejaký komentár redaktora Michalecha mám zafixovaný, ale presne si ho nepamätám. Trochu ináč to možno bolo.

Meno Šándor mi zase pripomína, ako sme si na futbal urobili dámsku jazdu s maminou (ako  veľa krát v histórii) a on dal vtedy gól. Bol to asi jeho prvý ligový, lebo cestou po zápase sme ho ešte videli v potravinách na Župnom ako kupuje šampanské. Neviem už ale, čo to bol za zápas. Jeho meno vidím medzi strelcami až v ďalšej sezóne. 

Pri zápase Ružomberok – Nitra 0:3 sú strelci Blaho, Hrnčár, Barborík. Hmm, to som pritom mala zafixované ako tri B – Blaho, Bédi, Barborík. To je tiež jeden z pamätných zápasov...

„Prosím vás, kde je futbalový štadión? Ako sa ide na Rybárpole? Aha, to už viem, ďakujem.“ Ocino len stiahol okienko a hneď od prvého okoloidúceho zisťuje, ako sa dostaneme v Ružomberku na štadión. To je nováčik druhej ligy a trénuje ho Venglošov syn... (alebo niečí syn... snáď si to nepamätám rovnako zle ako tri B). A nám super vyšlo, že práve ideme z dovolenky z Oravy, odkiaľ mám ocina a na programe je stretnutie: Ružomberok – Nitra. Pred nami chce prejsť cez turniket chalan s rukou v gypse a aj s bicyklom. „Pustíte ma?“ pýta sa usporiadateľa. „No neviem,“ reaguje ten. „Ale ja som váš brankár.“ „Ja viem. Len neviem, ako ten bicykel sem dostaneme.“ (A zase uvažujem, či ho „teraz“ posiela inam alebo ten bicykel nejako ponad turniket berie na druhú stranu...)

Ako správna žena si ale pamätám, že som mala na sebe novú košeľu – fialovú samozrejme, vtedy som mala silno fialové obdobie, a v nové rifle. Veď ako by to bolo, keby sme z Oravy neodskočili na trhy do Poľska! Tam sme chodili na rifle ešte za socializmu a cestou späť cez hranice sme sa tvárili, že už tam sme išli od hlavy po päty v rifľovom. Bola som ešte malá, ale viem, že to nebolo jednoduché. Chodilo sa, myslím, len na pozvánky.

Nesmrteľný príbeh našich rodinných osláv rozpráva o tom, ako Peťo a Radko ušli počas jednej svadby na Orave do Poľska. Malý Martinko to na nich prišiel požalovať a krstná mama ho chápavo upokojovala: „Áno, Martinko, áno, ja viem, že sa s tebou nechcú hrať. Choď tancovať s Romankou.“ To Romanka si vystačila aj sama, vlastne jej stačili princeznovské šaty so širokou sukňou, čo sa riadne točila. Ale chlapcov stále nebolo, lebo oni fakt ušli. Pohraničiari ich chvíľku len sledovali ďalekohľadom, ako si vykračujú a potom drapli a nechceli pustiť. Svadobčania ich nakoniec nejako obmäkčili.

Ale teraz zase šup do Ružomberka, na starú tribúnku. Dnes už je to tam úplne iné. (Už som na nej bola.) Medzi divákmi zbadáme aj Ondroviča a Jura Molnára a ocino sa im prihovára, prečo nehrajú. Vraj sú zranení. Nitra to na ihrisku aj bez nich hravo zvláda. Počas zápasu sa však odohráva aj jeden desivý moment. Nitriansky Špánik ostáva po hlavičkovom súboji ležať na trávniku, hráči okolo neho behajú a chytajú sa za hlavy. Mám živo pred očami dnešného prezidenta Petrániho. Hráč hostí Haspra bezvládnemu Špánikovi vyťahuje zapadnutý jazyk. Ufff, to bolo.

Špánik sa potom nejako vytratil. „Identifikovala“ som ho ale neskôr medzi SBS-kármi a keď som v tej SBS-ke robila, rozprával mi o ňom kolega Juro. A nedávno asi aj on nastúpil v jednom exhibičnom zápase – Moravčík vs Demo, v stretnutí dvoch silných generácií... ktorý som ale akosi nestihla. Nevydalo... a radšej som o tom ani moc nečítala, nech mi náhodou nie je ľúto.

6.

S Recreativom to napriek predzápasovému optimizmu opäť nejako nevyšlo:
Preview 21. kola Segunda Divisón:
vasa23: Gra co? Dejte nám pořádného soupeře.
Shrnutí 21. kola  Segunda Divisón, ktoré zahŕňalo aj zápas Granada Recreativo 2:1:
vasa23: musím víc pít, musím víc pít...

(Bola raz jedna futbalová stránka, ŠF.cz)

Po postupe do 1. ligy tradične nasledovala slabota priamo v nej. Čo už. Do Nitry vtedy prišiel napr. Špak. Nedávno som sa rozčuľovala, keď som narazila na jednu publikáciu, kde pri vymenovaní klubov, kde pôsobil, nemal Nitru vôbec spomenutú. Ligu zachránil tréner Valér Švec. Nastúpil od 21. kola. Toho som milovala už od momentu, keď mal ešte len prebrať Nitru a pred novinármi, ktorí ju zase kritizovali, sa jej zastal a vyhlásil, že si ale vôbec nevšimli, že v jej hre bolo aj veľa dobrého. Tým si ma získal a tak si to pamätám. A aj tým, že konečne nemenil každé kolo dobre že nie celú jedenástku. V knižke čítam, že Nitra v tom ročníku „nasadila astronomických 32 futbalistov, z toho až polovica z nich debutovala,“ ale mne sa to tak vidí, že Švec vtedy konečne tú jedenástku ustálil.

„No Harmatová, to si zapamätám, to máš u mňa,“ oceňuje môj svedomitý prístup k školským povinnostiam naša fyzikárka na gympli. Bola som celý týždeň „vypísaná“ od doktorky a aj tak som sa dotrepala na koncoročnú previerku z fyziky, keďže nám predtým avizovala, že „nech si ma neželá ten, čo nepríde! Budem ho skúšať z celoročného učiva!“ Usúdila som, že na jednu písomku sa stihnem naučiť, hlavne keď v skutočnosti vôbec nie som chorá...

Ja som počas školských rokov takmer vôbec nebývala chorá. Preto má lekárka milovala, a keď som sa objavila a päťkrát zakašľala, ochotne ma vypísala, že si zaslúžim oddych a doliečenie. Ale dobre no. Jasné, že ma vyšetrila a zistila, že mi nič hrozné nie je. Ja som ochotne súhlasila, že mi stačia lieky a deň voľna. A potom som za pečiatku s dátumom perom dopísala pomlčku a dátum o týždeň neskôr. Ale to som urobila len raz! Inak som vôbec neblicovala. Za trest sa mi dodnes sníva, že mi už zo všetkých predmetov uzatvorili na vysvedčenie jednotku, ale z fyziky sa nedá, lebo tam za celý polrok nemám ani jedinú známku. „Harmatová, a to je ako možné?“ kričí profka v mojom sne. Lenže keď ja som vtedy veľmi chcela poriadne odsledovať rozhodujúcu časť ME v Anglicku!

Už po majstrovstvách sveta v Taliansku 1990 sa u mňa „ujal“ aj zahraničný futbal. Po Eure, ktoré bolo o dva roky neskôr vo Švédsku som už skúsene usúdila, že výhra Dánska je absolútna nespravodlivosť, keďže sa tam Dáni dostali len na úkor vyradenej Juhoslávie. Po finále MS v USA v deväťdesiatom štvrtom som u strýka na prázdninách mudrovala, ako si Brazília zaslúži trofej za finále, ale za turnaj by si to boli zaslúžili Taliani. Pred strýkom som statočne zakryla aj slzičky, ktoré mi vypadli kvôli Baggiovi. Chudák! Ako nedal tú jedenástku! Na druhý deň som ale ľahko prišla k úsmevu. Stačilo, že ma sesternice Alika a Martuška zobrali do Levíc na nákup a do cukrárne.

O futbale som ale mudrovala ďalej a po tom, ako moja aktívna futbalová kariéra „vypálila“ len ako niekoľkomesačné intermezzo (dievčenský tím na základnej škole v trvaní cca. dva mesiace a asi toľko isto zápasov), a rekreačne som vydržala kopať do lopty, len kým nepadli dve dlaždice zo steny nášho domu, ktorú som týždeň okopávala od rána do večera, mudrovala som o to usilovnejšie.

A teraz jednoducho musím vidieť každú minútu z Anglicka!

Videla som každú niekoľkokrát. Moja „průpovídka“ – „Viackrát ako toto finále som videla len Hriešny tanec,“ je čistá pravda (myslím). Aj dnes mám pred očami, ako Bierhoffova strela preletí Koubovými rukavicami.

Nasledovala však sezóna 1996/97 – v Nitre čistý des a hrúza! Mužstvo z ligy zletelo s 20 bodmi z 30 kôl. A možno som to vtedy charakterizovala efektnejším puberťáckym slovníkom. Neviem, či v puberte, ale voľakedy som počula dobrú charakteristiku zlej hry: „Hrali akoby nielen proti vetru, ale aj do kopca.“

„Tento ale vyzerá na fotke lepšie ako v skutočnosti, že?“ strká mi Ľubica pod nos predsezónne spoločné klubové foto. „Čo ja viem. Určite horšie ako ten čiernovlasý v hale (prezývka diskotéky z mojich gympláckych čias).“ Na zápasy v Nitre sa mi podarilo nalákať naj kamošku, čo znamená aj zmenu hlavnej témy mojich diskusií v hľadisku. Aj keď mňa to až tak neberie. Futbalisti... Aj tých som pár stretla na diske. V lige beznádejne poslední, ale bavili sa dobre. Pred pár rokmi by mi to zlomilo srdiečko, teraz som trikrát prevrátila očami a vtipne to opísala kamošom.

Ale stále som chodila na futbal aj s našimi. Ocino si zrazu spomenul, že on vlastne vždy fandil Trnave. Ale pamätal si niečo no. A tak sme chodili aj do Nitry aj do Trnavy, aj na obidva štadióny v jeden víkend, aj na zápasy hneď za sebou... Ja som voľakedy mávala Trnavu celkom rada. A aj teraz som uznávala, že hrá pekne Peczem naordinovaný ofenzívny pressing, a aj som sa tešila, že ich trénuje Pecze, veď (aj) ten Nitru voľakedy vytiahol z druhej ligy, aj tam bývala super atmosféra, aj tam ku mne boli fanúšikovia celkom milí... aj mi postupne ten klub a to jeho neustále vychvaľovanie v médiách začalo liezť na city (Dnes mi lezie na nervy, keď niekto kvôli tomu nemá rád Barcelonu. Ale ja som vtedy bola decko...) a aj som sa pri tom „slávnom“ premrhaní titulu po prehre v poslednom kole v slabej Rimavskej Sobote, keď bol autorom osudného gólu Vrábel (že? Od neho sa to, myslím, odrazilo), len uškŕňala, ale dodnes počúvam, ako to bratranec Fero srdcervúco oplakal a tvárim sa súcitne (alebo sa aspoň nesmejem). A to už pri tom oplakávaní mal dve deti. Len aby ste vedeli, že aj u nás žijú zapálení fanúšikovia. Nepochopiteľné herné zlyhanie alebo predané? Aj vy ste už počuli, koľko dôkazov existuje?

7.

Piqué a Shakira majú syna, volá sa Milan
Gerard Piqué obdržal minulý víkend na štadióne Anoeta v San Sebastiane červenú kartu. Možno preto, lebo bol už myšlienkami v pôrodnici...
Lapíz: Kdyby to bylo třeba Pepeho dítě, dalo by se říci, že v té porodnici myšlenky zůstaly.
    El Gato c.B: Tak to by tam zůstala i těla nemocničního personálu.

(Bol raz... trapák, pseuďák a gangy..., ŠF.cz)

A Nitrička nám opäť zdvihla hlavu, opäť ovládla druhú ligu (ono aj tých triumfov sa s ňou dá zažiť, stačí odskočiť trochu „nižšie“). Vyhrala pred Dubnicou a Púchovom. Predposledný skončil Zvolen. Kvôli tomu som sa nedávno hrabala v svojich knižkách so štatistikami, aby som ocinovi dokázala, že som si len nevycucala z prsta spomienku, ako sme si na parkovisku pred štadiónom položartom-polovážne hovorili: „Len aby nám auto nezničili!“ Bolo totiž ocinovo služobné, so zvolenskou značkou.

V Nitre vtedy trénoval Komanický. Mala som ho rada. Ja som voľakedy (skoro) všetkých trénerov mala rada. Pre mňa boli vždy na vine hráči; keď som bola malá, tak vlastne len šťastie/smola, ale na trénerov som vždy vzhliadala s obdivom. Do určitej doby teda. No, to ešte v tomto bode necháme tak... Ale aj teraz mám dosť trénerov rada... Ale niektorí mi lezú na nervy... Radšej to ozaj ešte nechám tak. Pozerám na súpisku. Zvláštne, už aj hráčov z tej doby si pamätám tak nejako ináč, nie každého s príbehom, ako moje hviezdy detských rokov. Už skôr s nejakou štatistikou. Čítala som športové noviny, časáky, občas rozoberala aj zakritizovala so spolužiakmi...

„Zastrite závesy a neskúste búchať na tie okná,“ vykrikujú hystericky z prednej časti autobusu šoféri. A to naša sprievodkyňa chcela ísť pôvodne na lodičku. Veď by nás utopili v Seine! My sa ale bavíme. Usmievam sa ako slniečko, keď mi chlapík zvonka tresne do okna tak, až celé rinčí, ale keď vidíme, ako sa prevaľujú plechy na aute pred nami, po ktorom skáče asi 5 ľudí, prestáva nám byť všetko jedno. Je to asi najsilnejší zážitok z celého prázdninového zájazdu do Paríža („cez školu“). Aj mohutná Eiffelovka pri ňom trocha bledne. Ani atrakcie v Disneylande neboli také vzrušujúce. Húf ľudí, čo zatarasil náš autobus na Champs-Élysées po finále majstrovstiev sveta, to je sila! Prežívame bez škrabanca a v telkách v našich hotelových izbách celú noc dokola ukazujú góly domáceho Francúzska do brazílskej siete – 2 zásahy Zidana a prízemnú strelu Petita z úplného záveru.

Na Champs-Élysées to skončilo v pohode a o týždeň už mierim s našimi a s Ľubicou do Nitry na Matičný Pribinov pohár, zápas medzi majstrom ligy – 1. FC Košice a Trnavou, ktorá vyhrala pohár. Ešte na ceste, ktorá vedie k parkovisku, stretáme trnavských fanúšikov s rukami plnými kameňov. Pár už letí vzduchom. Jedno indivíduum s trnavským šálom okolo úst má v ruke bejzbolku, otáča sa, a rozbíja predné sklo na aute pred nami. Autá okamžite cúvajú, ocino otočí naše a zaparkuje ho až o tri ulice ďalej. Doma je doma...

Na moju nie príliš veľkú radosť Trnava vyhrala a na ešte menšiu som pri jednom góle dostala od vedľa sediaceho nadšeného trnavského fanúšika veľkú pivovú pusu na líce. Naši aj Ľubica sa len rehotali, až plakali od smiechu. Ohromná sranda, teda fakt.

8.

„Veď si musel uvedomiť, že už má jednu žltú, pre živého Boha!“ (pán Polák pri komentovaní nejakého dôležitejšieho, zápasu Middlesborough z konca 90.-tych rokov, v ktorom hral, ale nedohral, prvý Slovák v Premier League, Vladimír Kinder a ktorý promptne zaradila do vysielania jedna naša televízia.)

Jeseň 1998. Nitra znova v 1. lige. Novým trénerom sa stal Prochotský. A ja som v knihe na tomto mieste pripravená, že idem čítať, ako Nitra doma výborne odštartovala a každé kolo prichádzalo viac divákov... Prochotský hovoril, že to je najlepšie vizitka – stúpajúci divácky záujem. Ale ono nie... 1. kolo síce výhra 3:0 nad Ružomberkom, ale potom nasledovala remíza a doma prehra. Ako to? A Prochotského ešte v tej sezóne nahradil Szikora. Teda ako čítam, len bol posunutý na post druhého trénera; „nie asistenta, ale druhého trénera.“ A po sezóne sa stal opäť hlavným.

Tak tak. Tak to bolo.

V Bardejove prišlo pre Nitru rekordne vysoká výhra vonku – 4:1. Proti Petržalke striedajúci Lörinc dostal 2 žlté v priebehu 6 minút. 6 minút? Veľká veda! Sergio Ramos a Di María by ho naučili, ako sa to robí.

Nitra skončila dvanásta a potom prišla jedna zo sezón, keď bola v Nitre úžasná atmosféra a diváci sa bavili. (Žiaľ len na jej euforickom začiatku.) To bola tá, keď sa Prochotský tešil, ako stúpa počet divákov na štadióne! Prvý domáci zápas proti Humennému 1:0 (gól Ivan Hodúr), v Ružomberku síce prehra rozdielom triedy, ale potom doma výhra nad Petržalkou 2:0 (Jež, Dovičovič) a domáca porážka Slovana 1:0 (Benčík). A ešte pár super zápasov a potom zase blbá jar s konečným 13. miestom, ktoré znamenalo zostup, lebo sa zas reorganizovala súťaž. 1. liga sa skresala na 10 tímov.

Pamätám si holé zadky nitrianskych fans na Pasienkoch; ako Senecký a Hodúr mali narukovať do Bystrice, ale napokon ich nechali v Nitre; ako sa riešilo, že brankár Senecký si pri jednom priamom kope nepostavil múr... viac vecí ako zo sezóny predtým. Aj 0:3 našej repre s Portugalskom v Bratislave. Tam sme s ocinom boli. Prišlo potom veľké haló v slovenských futbalových štruktúrach. Ale čo ja viem. Veľa kriku pre nič.

„Jak zomrel? Miška, neblázni, veď to je mladý chlap,“ nechcem veriť kamarátke, ktorá mi tvrdí, že „zomrel ten náš futbalista... no ten, čo hrá v Španielsku... Dubovský!“ Hovorili jej to vraj spolužiaci, s ktorými mala stretko. To moja partia na chate nevedela nič. Rýchlo však uverím, lebo je toho plné rádio aj telka. Na dovolenke v Bangkoku spadol z útesu pri fotografovaní. Ufff, aj mladí ľudia zomierajú...  

A až teraz som si uvedomila, že to bolo to isté leto...

„Tí si asi kúpia, koho budú chcieť. Hmmm, to sa mi nepáči,“ krivím hubu pri telke, keď sa rozoberá nástup Florentina Péreza v Reale Madrid. „Tak ja budem fandiť Barcelone!“ Ale aj tak si ďalej rada pozriem Raúla, Ronalda, Casillasa, Zidana, Carlosa, o ktorom mi neskôr spolužiak (už) z výšky Vilo básni, ako sa doňho zamiloval, keď ho videl kopať priame kopy.

Doma sme stále viac sledovali aj zahraničný futbal. Voľakedy sme „fičali“ na AC Miláne s Van Bastenom (to je hviezda mojej maminy), Guulitom a Rijkaardom, neskôr sme obdivovali Manchester United, kde hviezdili Andy Cole a Dwight Yorke a postupne stále ďalšie Fergusonove mláďatá, mne sa už predtým strašne páčil Arsenal s Bergkampom, Overmarsom a Zidana som milovala, nech bol kdekoľvek.

V hlave ostali rôzne momenty: z finále Ligy majstrov ´92 Stoičkov na nohe s loptou, aj keď víťazný gól Barçy dal v predĺžení Koeman; z ´97 pohľad na Hitzfelda a komentár (pána Tomášika), ako mu teraz určite poskočilo od radosti srdiečko, keď jeho Dortmund dal tretí (alebo niektorý) finálový gól do siete Juventusu, aj keď samotný nemecký kouč podľa mňa skôr vyzeral, akoby mu práve zjedli večeru; o rok v semifinále LM v Madride, kde má už-už začať súboj medzi Realom a Dortmundom zrazu padá bránka. Až nedávno som niekde čítala, ako v televízii zaznelo: „Pro ty, kdo právě přepnuli: první branka už padla.“ A iné... A pozerala som Eurogóly. To sme minule so Slovákmi spomínali na ŠF, ako sme to hltali. Super relácia. Nosonohemu sa Rayo zapáčilo vďaka včeličke na drese a netradičnému štadiónu. Sranda. Ja som mala na gympli aj silné „české“ obdobie, keď som každý víkend pozerala ligový zápas. A večer potom na satelite nejaký horor, po ktorom som sa vždy bála prejsť z obývačky do izby, tak som rozsvietila celý dom. Niekedy sme sa miesto toho rehotali s kamoškami na wrestlingu.

Hrozne dobre sa mi dívalo na španielsky futbal – Deportivo, Valenciu, neskôr Sevillu... aj na Real, len škoda, že Dubákovi sa tam viac nedarilo, tak aspoň v Reale Oviedo...

No a pri televíznej analýze najväčších španielskych rivalov a správe o skupovaní hviezd Realom som sa teda rozhodla pre Barçu. Veď tam hral aj Kubala. Tým ja budem fandiť!

9.

Mourinho vie aj pozitívne prekvapiť...
bano: Prvá myšlienka ktorá ma po prečítaní nadpisu napadla bola, že Mourinho rezignoval

(Bol raz... José Mourinho, ŠF.cz)

 

V nasledujúcej sezóne sa Nitra ocitla v druhej lige spolu s ďalšími 6 mužstvami, ktoré boli ešte v predchádzajúcej prvoligové. Držala sa statočne, v poslednom kole však prehrala priamy súboj o postup v Dubnici 0:1, obidva tímy skončili so 66 bodmi a Nitra dala o 33 gólov viac (Nitra 77, Dubnica 44). Zvláštne je, že si vôbec nespomínam na to, ako ma išiel šľak trafiť, ako ma proste dobre že neporazilo... lebo asi ani nie. Niečo si z toho ročníka vybavujem, dobrí boli Jež aj Breška, nositeľ mena, aké som ako 6-ročná vymyslela pre svojho psíka. („Neprevracaj oči! Ostanú ti tak!“ znelo výstražné napomenutie mojej maminy, keď videla moju reakciu pri čítaní článku, že v Nitre trénuje aj nový hráč Mário Breška.) No zas tak veľa som toho nevidela. Vysoká so sebou prináša veľa povinností ako fitko, Devil´s... a tak. A to som na tú vysokú chodila v Nitre. A aj spätne zisťujem, že niektorí spolužiaci ani netušili, že som futbalový fanúšik. Jednoducho neprišlo do reči. Áááále:

 

 „¿Por qué has decidido estudiar español?(Prečo si sa rozhodla učiť sa španielsky?)“ začína hodinu klasickou otrepanou úvodnou otázkou náš nový vyučujúci španielčiny José Ignacio. „Porque me gusta el fútbol español y quiero leer algo de él. (Pretože sa mi páči španielsky futbal a chcem si o ňom niečo čítať.)“ básnim, kým spolužiačka vedľa skúša dať s pomocou slovníka dokopy vyjadrenie, že sme si museli vybrať nejaký druhý jazyk k angline.

 

Ďalší rok Nitry strávený v druholigovej spoločnosti, usadenie sa v jej hornej polovici... a ja nemôžem zohnať nikoho, kto by bol ochotný ísť sa na nich so mnou pozrieť. Snáď raz sme vybehli z domu, snáď raz som bola s kamošmi... snáď.

 

„Mužstvo držal nad vodou Jelšic,“ v mužstve bol Bakoš, stále aj Ondrovič, Ďatko, Lukáč... mená celkom poznám. Celkom poznám mená... páni, to je teda rozdiel oproti minulosti! Ak sa mi nejaké náhodou spája s príbehom, tak je to akurát tak „príbeh“ od kamošov a známych z vysokoškolského prostredia a nie je to moc o futbale... 

 

„Kedy bol založený Juventus?“ trhá mi Janka z rúk futbalový časák. „Už to musíš mať všetko naštudované, dokola do toho čumíš. Tak kedy?“ „1897,“ odpovedám suverénne a kamoške padá sánka.“Vážne 1897? Len som si tak ´pravdepodobne´ tipla,“ rehocem sa a Janka mi prstom ukazuje v časáku môj správne uvedený údaj. „Bodaj by sa mi tak darilo aj na teste z marketingu!“

 

„Chúďa dieťa, to má teda život!“ pozerá mi pre zmenu cez plece do časopisu Bea na priváte.“Veru hej,“ súhlasím s komentárom k obrázku Beckhamovcov a ich (niektorého) syna a predstavujem si kopec fotografov a neustály záujem médií, ktorými je obklopený. Bea však pokračuje vo svojej úvahe iným smerom: „Mama debil, otec debil...“

 

Ale chúďatá prominenti, nie? Hocikto má na nich hocijaký názor. A prišiel mi na rozum ten vtip, čo mi ako prvý hovoril Peťo: „Prečo ľudia milujú futbal?“ „Lebo tam môžu chudáci poháňať do práce boháčov.“

 

S Vilom preberáme majstrovstvá sveta v Japonsku a Kórei. To je vážne neuveriteľné, čo spravili rozhodcovia so Španielmi a s Talianmi!

 

Ale to bol už pravdepodobne až jesenný semester 2002. To už som mala za sebou tri úžasné športové zážitky:

 

„Tak to ešte skúsme cez tetu Gitu!“ navrhujem. Konečne (2001) bolo vrcholné krasokorčuľovanie na dosah, majstvrovstvá Európy v našom hlavnom meste. Najväčší zážitok by bol ísť si pozrieť exhibíciu, ale doma sme sa spamätali neskoro. Našťastie nám jedna známa v cestovke ešte vybavila lístky.

 

S mamčou rozhodujeme za ocina, že aj jemu sa to bude páčiť. Veď potrebujeme šoféra. Sedadlá máme skoro úplne navrchu, až sa mi hlava krúti z tej výšky.

 

Bola som rozmaznaná z miest tesne pod VIP sektorom, kde nám ich vždy vybavil otec mojej spolužiačky zo strednej, ktorý viedol pobočku hokejového zväzu a počas štúdia na gympli sme s ním chodili na všetky reprezentačné stretnutia, čo boli v Bratislave. Aj na MS vo Viedni nás zobral.

 

Kraso je však skvelý zážitok aj z vyšších miest. Už nemám nervy ako doma pred telkou a podarilo sa mi dať sa  psychicky dokopy.

 

Lebo... no oné... akurát u nás musí Pľuščenko poraziť môjho milovaného Jagudina!? A keď sa ešte aj tanečníci Anissinová s Peizeratom strepali 10 sekúnd pred koncom jazdy, hodila som do telky vankúš. Už som vedela, že ich predbehnú Fusar-Poliová s Margaliom. Ale našim to vtedy celkom vyšlo. Beständigovci boli siedmy, Kažimír desiaty a Babiaková 13. Na exhibícii išla na nejakú Elánovku. Tuším Voda, čo ma drží nad vodou. Aj tanečný pár sme mali: Ďurkovská, Meszáros. Oľga Beständigová teraz jazdí s bývalým tureckým futbalovým reprezentantom Ihlanom Mansizom, strelcom dvoch gólov vo víťaznom stretnutí Turecka o tretie miesto na MS 2002. Vyhrali spolu tureckú verziu šou Hviezdy na ľade, zaľúbili sa do seba, začali korčuľovať súťažne. To je príbeh! Lepší, ako tie úporne vymyslené o pároch, kde bol bývalý hokejista či chudobné dievča, čo sa k profesionálnemu krasu nevedelo dostať... či ako to bolo. Už si to pletiem, ale pritom mám tie filmy s romantikou z krasokorčuliarskeho prostredia celkom rada.

 

Aj keď „len“ strieborných, hlavne, že ich konečne vidím naživo.

 

„Sme majstri sveta! Sme majstri sveta!“ tá radosť z hokejového zlata z Göteborgu 2002 sa snáď ani nedá opísať.

 

No všetci, čo sme sa z neho tešili, si tú svoju dobre pamätáme. A keďže som z tých opatrných, čo si hneď hovorili, že sa to asi tak skoro opakovať nebude, tak som sa tešila tak, ako keby to nemalo byť už nikdy v (mojom) živote. Zostrihy naj momentov som pozerala dokola snáď 4 mesiace, semifinálový rozstrel so Švédmi, Bondrov víťazný finálový gól (Viete, že Shania Twain ho mala v izbe ako motivačný obrázok? Tak som to čítala.)... a tú našu vydarenú: Nech Bože dá. Vlastne hneď na druhý deň po finále v Göteborgu som mala skúšku z angliny, na ktorej sme sa dojato objímali ešte aj so skúšajúcou.

 

„Konečne ho zase uvidíme naživo!“ Je tesne pred Moravčíkovou benefíciou v Nitre. Konečne sa zas usádzam na nitrianskom štadióne. Tuším sa mi ešte aj lepšie dýcha. Spolu so mnou sú tu aj naši a ďalších 10 000 divákov. Na ihrisku prebieha zápas futbalových osobností Nitry a Československa. To je nostalgia! Pred očami mám MS 1990 v Taliansku. Je mi vzácna každá minúta, a súdiac podľa povzbudzovania, aj ostatným v hľadisku. Úžasná atmosféra! Moravčíkovi na konci za neutíchajúceho potlesku vyhŕknu slzy. Nehrá sa o žiadny triumf ani body, góly nemajú žiadnu športovú hodnotu a aj tak som snáď nikdy nemala na futbale také zimomriavky ako vtedy.

 

10.

Preview: Barcelona - Real Madrid
3.5.2011 sme pred sebou mali 4. El Clásico za 18 dní, čo sa prejavilo aj na (miestami otrávených) príspevkoch do diskusie. Ale aj tak bol rozruch z toho, že väčšina televíznych kanálov vysiela niečo iné. Najväčší úspech si vyslúžilo vasovo ozrejmenie, prečo ČT2 vysiela v čase zápasu program o pani Bohdalovej:
vasa23: 80 roku ma Bohdalova jednou za zivot, el clasico je 4x do mesice © ota cerny +12 (12) (12 plusových kliknutí ku komentáru)
(Bol raz... máj/květen 2011, ŠF.cz)

 

2002/03 – v knihe označená ako „sezóna temna“. Kamarát mi popri dohováraní detailov „chatovice“, z ktorej bola nakoniec len „izbovica“, len tak mimochodom  spomenul: „Nitra ti ide vypadnúť do tretej ligy.“ „Ale vieš čo! Láskavo si nechaj tú škodoradosť!“ Ja som už len cez noviny sledovala nepokoje vo vedení (ako prezidenta si posledného pamätám „Ferka“ Halása – bývalého futbalistu, ktorý ako mladý musel pre zranenie skončiť; potom som to prestala registrovať), veľké finančné problémy, štrajk hráčov... Nitra sa napokon v druhej lige zachránila. Skončila tesne nad čiarou zostupu. Trénovali vtedy postupne Kollárik, Zolo Molnár a Jozef Šuran. Molnára si pamätám ešte ako hráča; keď prišiel Šuran, to som sa potešila. Do brány sa vtedy vrátil z Rakúska Ondruška. Zomrel Chatrnúch. To sa mi nechcelo veriť. Veď aj toho si pamätám ešte z ihriska.

 

Mená v kádri, čo tú druhú ligu zachránil, mi už veľa nehovorili, niektoré nič. Ale zato som v telke náhodou zbadala kúsok nejakého vyhlásenia či tlačovky... a pri nitrianskom stole môj vyučujúci cestovného ruchu! Ja som vedela, že ten hlas poznám! Ale ani za nič si spomenúť, odkiaľ. No z rozhlasu na nitrianskom štadióne!

 

„Kamarát má dva lístky. Išiel by som s ním, ale keby si veľmi chcela, tak ti jeden dám,“ bratranec Peťo je zlatý, ale ja som statočná, nech len do Trnavy na zápas Púchova s Barcelonou ide on. Ja ich ešte naživo uvidím, aj priamo na Nou Campe!

Ja som sa síce tiež s kamošmi dohovárala, ale kým sme sa dohovorili, už boli lístky ta-tam.

Tak som ten zápas „žrala“ len pri telke: Valdes, Puyol, Reiziger, Cocu, Luis Enrique, Overmars, úžasný Ronaldinho. To bol (aj pre mňa) futbalový umelec. Ale jedovala som sa, že Rijkaard nepostavil môjho obľúbeného Saviolu. Len striedal. Gól Barçy dal Kluivert.

Prichádza 93. minúta. Z pravej strany super centruje Breška a loptu doráža do brány Jambor. Štadión buráca a ja pred telkou výskam od radosti. Milujem Barcelonu, ale som predovšetkým národovec. Úžasné! A (aj tak/napriek tomu, že) dobre viem, že v odvete im to aj tak zrátajú. Ale teraz sa vytešujem pri reportážach, ohlasoch zahraničných médií – to milujem čítať, keď Slováci dosiahnu nejaký úspech.

Je zaujímavé, že dodnes stretávam ľudí, ktorí na tom zápase boli a každý mi rozpráva, že sa tešil celý štadión okrem nich. Dôvod: pokazený tiket. Pritom to v telke vyzeralo, že sa teší naozaj celý štadión.

Odveta už bola o inom. Púchov schytal na Nou Campe osmičku. Pri nedávnom sledovaní historického finále Copa del Rey: Real Madrid – Atlético 1:2 spomínal Michal, ako to vtedy komentoval brankár Bernady: „Prvý polčas sa odohral na našej polovici a druhý v našej šestnástke.“ A že naši začali vysielať neskoro s komentárom: „Žiaľ, stav už nie je 0:0.“ No hej, tak nejak to bolo.:-)

V tej dobe už však prebiehal môj triumfálny návrat na slovenské štadióny, futbalové aj hokejové, a dokonca som to rozšírila aj o hádzanárske haly. V aktívnom procese bol terénny výskum k mojej diplomovke. Žiaľ, nitriansky futbal ostal mimo. Predmetom môjho záujmu boli len kluby hrajúce v tej dobe najvyššiu súťaž.

Vďaka diplomovke som precestovala polku Slovenska a pritom som už pred jej začatím, už pred vyplnením prvej ankety, ktoré som pripravila, mala v hlave jej výsledky: ľuďom okrem lepšej hry chýbajú služby a hlavne zážitok. V polorozpadnutých športových hľadiskách s minimálnymi službami a slabou hrou pred očami ho proste nemajú. Keď v Nových Zámkoch žiaria hádzanári, pekná hala praská vo švíkoch, pretože tam je to vzácne. Keď hrá v Bratislave Slovan nezáživný futbal, príde tam 1 000 divákov, darmo je to náš historicky najúspešnejší klub. Ľudia majú v hlavnom meste dosť lepších príležitostí, ako z nostalgie chodiť na otrasný štadión a pozerať na hru, ktorá to tiež väčšinou zrovna nevytrhne. Na úspechy z minulosti sa dá spomínať aj niekde v pohodlí. (A na mňa sa nerozčuľujte. Ja som z lásky a vlastenectva schopná chodiť na hocičo. No veľa iných takých nepoznám.)

Ja som mala chuť po slovenských športoviskách cestovať, bola som tým nadšená už vopred, užívala som si to a stále sa k tomu v spomienkach rada vraciam. (Na ŠF mi písal Jaguar, že takto cestoval s kamarátom.)

Na nete som vypátrala spojenie, zbalila ankety, jedlo a keďže išlo aj o dlhšie vzdialenosti, zväčša aj nejaké šatstvo. Niekde so mnou „dobrovoľne nasilu“ išli naši, niekedy kamaráti, ale veľa som pobehala sama. Milujem diaľkové autobusy. Keď je bus pohodlný, rozvalíte sa na sedačke, otvoríte čokoládku a nejaké pitie a sledujete okolie, prípadne si „do toho“ ešte snívate. Paráda! Vlakom cestujem stále, ten mi taký vzácny nie je.

Priateľov a známych som využívala na poskytnutie nocľahu, príp. stretká popri cestovaní. Bolo to úžasné obdobie s kopou zážitkov a je čudné, že aj po tom, koľko som toho sama precestovala a v pohode všetko zvládla, niekedy stresujem aj na hociktorej zastávke MHD.

Zážitky z ciest a svoje myšlienky som spočiatku spisovala, hoci som na písanie bývala vždy lenivá. Stále som si síce hovorila, aké to bude super, keď si raz prečítam niečo z vlastnej minulosti, ale komu sa chcelo... Po troch dňoch som vždy ukončila zápisy do denníčka, zlyhali aj moje pokusy o týždenné, mesačné aj štvťročné spomienkové zhrnutia môjho života. Akosi nevydalo ani na výročné vianočné či narodeninové pamäti, ktoré som mala zakopať v záhrade.

Počas týchto ciest alebo po návrate, večer v posteli som sa aspoň zo začiatku donútila a dnes som za to veľmi rada. Ďalšia nepochopiteľná vec pre mňa je, ako som ten zošit so zápiskami z ciest rýchlo našla, keď som si naň raz roky spomenula a dostala som veľkú chuť zaspomínať si na toto obdobie. Väčšinou všetko hľadám. Hľadám to, čo som minule dala tam, kde to musím hocikedy ľahko nájsť. Len neviem, kde to bolo. Teraz sa pošťastilo.

„Možno tento zošit raz niekto nájde padnutý za skriňou vo vile v Grécku, z ktorej sme sa s manželom odsťahovali, keď sme kúpili krajšiu v Španielsku, padne mi zrak na vetu, keď otváram veľký zošit plný spomienok, ktoré sú spísané mojim starým, ešte ako-tak čitateľným, rukopisom. Viditeľne predkrízové obdobie...myslím v ekonomike alebo ja sama, keď to práve budem potrebovať.“ Začínam čítať... 

... a nachádzam seba. Svoje názory, postoje, myšlienky... že oveľa ľahšie zvládam zložitejšie a ťažšie veci a situácie ako bežné, že sa mi do života vždy nejako pripletie futbal, že viem byť strašne nevšímavá, moje sebavedomie sa väčšinou pohybuje v záporných hodnotách, ale aj tak sa do hocičoho pustím...a o tom všetkom píšem strašne zložito... Som to ja!

Pripomínam si napríklad aj to, že všade si vybavujem vône. Fakt! Po veľkom tresku (= k tomu prídeme) som mala problémy s čuchom, aj keď som sa veľmi nepriznávala, resp. ani som si to neuvedomovala. Ale postupne som cítila čím ďalej lepšie. A dnes som zase taká citlivá na vône. Takto vonia štadión. Nie je to nič moc. Čo vlastne? Občas nejaké cigarety, ale tie vlastne ani nie. Tekvicové jadierka moc nevoňajú. Trávičku väčšinou na tribúnu veľmi necítiť. Ja ani neviem, ale pre mňa je to vôňa istoty. Dýcham ju odmalička a kým môžem, tak je ešte všetko oki. To je pre mňa vôňa štadióna. Dnes to znova tak cítim.

Už prvý výjazd s anketami bol veľmi zaujímavý. Na poslednú chvíľu som sa rozhodla pre návštevu zápasu finále play-off 2002/03 v hokeji: Slovan – Košice. Zistila som si, ako ide vlak a napadlo mi len zavolať krstným. Martin ochotne súhlasil, že ma autom zoberie do Šurian k rýchliku, tak som doma naškriabala odkaz, že som išla do Bratislavy a nasledovala bláznivá jazda. Stihli sme to len tak-tak.

Slovan začal úspešne a aj pokračoval priamo k 4:0 na zápasy a k titulu (ja som bola na druhom finálovom zápase), zatiaľ čo ja som na úvod zažila fiasko. Do zápasu bolo ešte dosť dlho, ale pred štadiónom som zbadala postávať skupinku asi piatich žien. Boli pekné a poriadne vymaľované. Bolo mi absolútne jasné, že to sú manželky a priateľky hokejistov (potom mi to už až také jasné nebolo; tak neviem), tie, čo by im polka slovenských žien najradšej vyškriabala oči (nebola som síce na NHL, len na slovenskej extralige; tak povedzme, že pätina?). Odvážne som k nim pristúpila, ešte s nevytiahnutými anketami, ale s vakom na chrbte: „Dobrý deň. Prosím vás, môžem sa vás niečo spýtať?“ Nezatvárili sa najprívetivejšie, ale ja som odvážne pokračovala: „Vy dnes idete na zápas?“ Zdalo sa mi, že sa chcú už-už priznať, ale vtedy tá najvymaľovanejšia zahlásila: „Nie, nejdeme.“ „Aha, tak ďakujem.“ Tak to bol trapas! Uháňam kade ľahšie a stále cítim ich pohľad. Dúfam, že ich už nestretnem. Odbil ma aj jeden pán, ktorý vyšiel zo stávkovej kancelárie. Ľudia sa ešte nezačali zbierať. Okrem toho sa rozpršalo. O chvíľu to však ustalo a mňa zaujalo, že sa otvorila jedna pokladňa s oznamom, že ešte majú lístky na státie. Hmmm, ale u nikoho nemám vybavený nocľah, takže radšej pôjdem pekne domov bez zážitku zo zápasu.

Potom objavujem ďalšiu stávkovú kanceláriu. Práve do nej vchádza jedno také „uško“. Tento alebo už nikto! (Tuším to znie horšie ako: teraz alebo nikdy.) Vychádza. „Prosím ťa, mohol by si mi vyplniť jednu anketu? Ak občas chodievaš na hokej.“ „No... ja ho hrám.“ „Aha. No to nevadí. Tak mohol by si?“ „No dobre.“ Opiera si tú jednu podložku, ktorú mám (nabudúce ich asi zoberiem viac) o stenu a píše. Dosť mu to trvá, ale aj tak nie je naokolo nikto iný. „Tak fajn, dík a nech sa ti v tom hokeji darí!“ „Dík.“ Asi si myslel svoje, ale ja mám prvú anketu. Nie jednu, prvú. (Ako som čítala v knihe o chudnutí od Edity Sipeky: Nehovorí sa jedno kilo, ale prvé. Ja som sa aj tak na chudnutie vždy vykašľala po jednom dni. Nie po prvom, po jednom.) Čumnem do papiera: Vek: 19, Bydlisko: Žilina. Fanúšik klubu: Slovan. Na zápasy svojho obľúbeného mužstva chodím: x peši. Dobrá sprostosť, ale chápem. Je zo Žiliny. Teraz hráva tu v Bratislave a na zápasy chodí peši. V každom prípade to bol prvý a na prvých sa nezabúda. Dúfam, že raz z neho bude slávny hokejista. No nebolo by to super? Akože som mu priniesla šťastie. Ktovie, či a ako hrá dnes?

Vzápätí som natrafila na dvoch zlatých vysokoškolákov a fajn sme si pokecali. To už som dospela k presvedčeniu: Vyjde to. Všetko bude OK. Potom sa to už želane rozbehlo. Niektorí písali sami, iní mi odpovede diktovali.

Dve podarené puberťáčky okienka nezaškrtávali, ale krásne mi ich vymaľovali. Odpoveď na otázku o suveníroch: Mám dres Šatana, ale chcela by som Laca Nagya. Druhá: Šál som dostala od brata na Vianoce. Na spodok anketového lístka som dostala aj podpisy s usmievavými tváričkami.

Ďalšia oslovená ochotná: „Jasné, ja som to (diplomovku) prežívala minulý rok. Nech ti to vyjde!“ Neďaleko stojaci chlapček vraj ide na hokej prvýkrát, ale anketu vyplní.

Pri bufete zbadám dvoch starších pánov, priblížim sa a spustím najdlhší dialóg toho popoludnia: „Dobrý deň... Som študentka a robím anketu...“ Usmievajú sa a keď už naozaj nemám čo dodať, jeden z nich zahlási: „Nem tudom.“ Skoro ma natiahlo.

Hneď sa mi však prihlásili mladší chalani, ktorí si tam kupovali hot-dogy: „Počuješ Peťo? Hokejová anketa. My vám ju vyplníme.“ Keďže majú plné ruky, diktujú mi a ja píšem. „Najlepší hokejový štadión? No asi Slovan. Ale kde bol ten Jágr bar?“ rozmýšľajú. Do kolónky o zlepšení na štadiónoch navrhujú nejaký bar s výhľadom na plochu.

Ďalší pár – tí by sa mi hodili. Až tesne pri nich si všimnem, že chlapík má ruku v sádre. To už som začala: „Mohli by ste...?“ Jasné, že jemu sa nechce. Ale kočka je podarená. „Áno, ja vám to vyplním. On je taký hnusný na všetkých.“ Priateľ jej niečo odvrkne a kočka rázne: „Už som ti povedala, takto sa so mnou nerozprávaj!“ Ku mne je ale veľmi milá: A všetko dobré! Nech sa ti to podarí!“ Podobných želaní som dostala v ten deň ešte veľa. Je to milé a príjemné.

Blízko postávalo jedno dievča, ktoré na mňa uprene pozeralo. Niečo mi na ňom nesedelo, ale podišla som k nemu: „Prosím ťa, mohla by si mi vyplniť jednu anketu o hokeji?“ pozerá na mňa, ja na ňu a dochádza mi: Je hluchonemá. Napriek tomu berie do rúk anketu, zahľadí sa a píše. Vtedy je tam už kopa ľudí, ale hovorím si: kľud, je čas. Kým dievča všetko poctivo vypisuje, mne zviera hrdlo. Neľutujem ju, je to taký iný pocit. Skôr obdivujem. Ako tú, čo máme v rodine. Len ma mrzí, že tam stojí tak sama. Posúvam ju nabok, keď tam chce zaparkovať auto a keď dopíše, tak „veľkými“ ústami poďakujem. (Jééjda, ona chápe. Nerob zo seba šaša!)

Samé sa do ankety prihlásilo aj dievčatko, čo predávalo jadierka a ohlásilo aj otca. Traja páni mi to tiež ochotne vyplnili a sľúbili, že o chvíľu majú prísť ich kamaráti a tiež to vyplnia: „Hneď prídu. Alebo choďte ešte za niekým slečna a my vás potom ohlásime.“

A ešte kopa ľudí. Stretla som aj Soňu, spolužiačku z výšky. Veď som na ňu aj myslela, že by tam mohla byť. Spravila som päťdesiatpäť ankiet. Slušné, nie?

Kým Slovan hral víťazný súboj (3:0 s gólmi Javína, Pavlička a Laža), ja som už cestovala vlakom domov. Po ceste som ešte písala Janke a chválila sa, čo som dnes stvárala: „Na priváte ti o tom porozprávam.“

Druhý „výjazd“ bol na mužskú hádzanú do Nových Zámkov. Viera ma tam volala už od začiatku našich spoločných vysokoškolských štúdií, ale nikdy mi to nejako nevychádzalo. Teraz som už ale potrebovala - týždeň pred zápočtovým týždňom 4. ročníka, počas ktorého sme obidve mali v predtermínoch dve skúšky. Viera sa ale nenechala prehovárať. Samozrejme, že popri dvoch hodinkách hádzanej (play-off o 3. miesto, opäť proti Košiciam a opäť víťazne pre domácich) sme zabili skoro celý víkend. Telka, jedlo, kofča s partiou. Spať sme išli v nedeľu nadránom a vstávali pred obedom. K učeniu sme sa dostali až poobede, každá sama a každá sme obidve svoje skúšky spravili.

A inak, na hádzanej bolo super. Ľudia boli zlatučkí. Pred zápasom hlásateľ vyhlásil, že referendum o vstupe do EÚ bolo úspešné. Ale tesne, pamätáte?

Neskôr, vo Zvolene na hokeji zasa na začiatku prišla správa, že v Davis Cupe Hrbatý porazil Roddicka, ktorý bol vtedy svetová jednotka. Mám poznačené, že naši nakoniec s Američanmi prehrali 2:3, ale držali sa výborne. Aj mne bolo výborne v lóži. Bola som si najprv v ocinovej robote pre permanentku. Kým sa on doma jedoval, že tento rok nemajú tie najlepšie, jeho kolega mi dal VIP-permanentku, ktorú bol v ten deň vymeniť, lebo sa vraj len pomýlili. Hokej bol parádny, domáci v poslednej tretine otočili zápas so Slovanom z 0:1 na 2:1 a poslednú polminútu znel mohutný potlesk.

Ale ešte na skok k tej hádzanej, lebo musím pochváliť Vieru. Bola veľmi dobrá pomoc aj pri rozdávaní ankiet.

Hádzanú som si síce vždy rada pozrela, ale len v telke. Vtedy naživo som sa do nej priam zamilovala a na hádzanej v Zámkoch som mala „silnú“ ďalšiu sezónu. Buď s Vierou, jej švagrom a neterou, pár krát som zobrala aj našich, viackrát maminu, aj ma tam na pár zápasov posadili a rozdávala som tlačivá na darovanie dvoch percent z daní, pán Ponesz mi pri kávičke poskytol nejaké info o klube, veď spisoval históriu... Bývala skvelá atmosféra, v hale pri hre úžasní hlásatelia, ktorí vždy ešte nabudili ľudí, žiarili bratia Straňovskí. Ďalej hrali napr. Oros, Moyzes, Mokrýš, brankár Meluš: „Ocko, Miškovi je tá bránka malá,“ glosovala Vierina neterka.

Hádzaná u mňa, žiaľ, už skoro 10 rokov spadá do kategórie „nestíham“. Rovnako ako náš dedinský futbal, čo je (z hľadiska ponímania návštev športových podujatí u nás doma) ešte väčšia hanba, ale na tom som aspoň párkrát bola.

Futbal sa tentoraz dostal na rad až ako posledný v 1. kole mojich obchôdzok. Bol to kvalifikačný zápas Slovensko – Turecko 0:1 na Tehelnom poli. Trénoval vtedy Jurkemik. Gól sme dostali od Kahveciho. (Neskôr s ním mali tú česť aj bratia Česi.) Vedela som (pred zápasom), že na to zlomím ocina. Kým v Nových Zámkoch som sa spoliehala, že som v rodnom meste, tak sa to musí vydariť; na futbale som si povedala, že na ňom som predsa doma všade. V pokoji som si „poanketovala“, stretla som zase aj nejakého známeho a doma som zistila, že mám ankety od dvoch Šurančanov (z neďalekého mesta, kde som chodila na strednú). Veď sa mi takí dvaja aj zdali nejakí povedomí. Naši hrali celkom dobre, naživo zahrala aj Tublatanka. Tak zblízka som Ďurindu ešte nevidela. Ale napokon si ocino mohol okrem toho, že tam vysedával neviem koľko dopredu, pofrflať aj na výsledok: „Mohol som radšej doma drevo píliť!“ (Som už na podobné hodnotenia, ktoré sú vyjadrením nepriaznivého výsledku, zvyknutá. Často sa v nich vyskytuje napr. (o)kopať (celú) záhradu a pre najhoršie prehry sa používa alternatíva: kydať hnoj.) Ale ja verím, že aj naša repre raz postúpi na ME alebo MS.

A dnes, keď už sa stalo, si aspoň môžem povedať, že ja som slovenský, dokonca ani ten domáci, futbal nikdy neignorovala. Počas môjho „diplomkového“ prieskumu rýchlo pribúdali ďalšie návštevy slovenských športovísk.

Problémy na našich štadiónoch a nevhodnosť prostredia pre rodiny je často rozoberaná. Nejaké sa tam však dajú nájsť. (Aj okrem našej.) Keď som v Trnave zamierila počas futbalového zápasu k jednej rodinke, mamka ma vítala: „Syn už pozerá, či pôjdete aj k nám.“ Chlapček hneď začal s vervou písať, tatko sa tiež podujal, ale mama nie: „Nie, ja som tu len za trest. Fakt. Len do počtu.“ V Trnave som získala aj zahraničné názory, od divákov z Ústí nad Labem, vlastne z Velkého Března, ktorí tu boli na návšteve. Jeden divák celý zápas radil Ujlakymu, ako nato: „Mareček, Mareček, zatoč to!“ A ďalšiemu hráčovi zase: „Prihraj na opačnú stranu. Tá je voľná.“ „Ale tam neni otočený,“ odhalil problém kamarát vedľa neho. Tento prvý ligový súboj sezóny skončil s Ružomberkom remízovo 1:1. Prichádzala som na to, že pri futbale som sa trošku naučila odhadnúť reakcie ľudí. Väčšinou som si dobre tipla, ako ten-ktorý zareaguje.

Možno som chvíľu na slovenský futbal nechodila naživo, ale sledovala som. V zošite si čítam celkom dobré a dlhé články, čo som si písala. Určite dobré v porovnaní s tým, čo by som bola schopná o slovenskej lige napísať dnes, napriek tomu, že do Nitry chodím vždy, keď sa dá... a jej spravodaj je asi aj to najobsiahlejšie, čo momentálne poväčšine stíham čítať o našej lige... Keď práve nejaký v pokladni majú. Takže ani to často, už tuším vôbec.

BOJ O FUTBALOVÉHO FANÚŠIKA I.

V sobotu odštartoval nový ročník najvyššej slovenskej futbalovej súťaže, celkovo jedenásty, ale prvý pod názvom CORGOŇ liga. Začiatok ligy sa vždy spája s očakávaním, i keď, priznajme si, slovenský fanúšik už toho veľa neočakáva. Ale aspoň ten „klubový“ vkladá v úvode sezóny nádeje do svojho mužstva. Prvé zápasy zvyčajne dosahujú najvyššiu návštevnosť. Čím vyššia, tým lepšie. Aspoň je z čoho skresávať. Mnoho tímov si totiž v ďalšom priebehu sezóny fanúšikov skôr pohnevá, ako priláka. Je varovné a zamyslenia hodné, ako priaznivo z diváckeho hľadiska začala minulá sezóna 1. slovenskej futbalovej ligy a ako neskôr upadla. Jarná časť bola oproti jesennej oveľa menej navštevovaná a v jej záverečných kolách neboli zriedkavosťou trojciferné údaje o počte divákov... no, dnes sú pomaly zriedkavosťou štvorciferné... V článku nasledovali štatistické čísla... varovania a podnety, ako divákovi ukázať, že oňho klub stojí, napr. organizovať súťaže a rozdávať nie finančne nákladné ceny, ale tie so športovou a klubovou hodnotou – permanentky, dresy... venovala som sa jednotlivým klubom... Čo sa deje na trnavskom fronte? ... Veď v Trnave najlepšie vedia, ako môžu plné tribúny mužstvu pomôcť. No nielen v Trnave, ale na každom slovenskom štadióne by mali zvádzať boj o diváka nielen futbalisti... V 1. kole sa diváci nedočkali nafukovacieho Bílého andela, jedine na obrázku v spravodaji a len v ňom si mohli prečítať o trnavskej hymne „Il silenzio“. Vo zvukovej podobe si ju nevychutnali. Tieto dve „maličkosti“ sú pre atmosféru na trnavskom štadióne dôležitejšie, ako sa na prvý pohľad zdá... A ešte jedna poznámka k Trnave. Trištvrte hodinu pred zápasom, keď sa prvým prichádzajúcim zdalo, že tribúny doslova zívajú prázdnotou, nebolo možné kúpiť študentské lístky. Všetky boli vypredané.

Ja pritom Trnavu zas moc nemusím. Spomínala som to už? Asi za trest som tam zažila doteraz najkrutejšiu zimu v hľadisku. Hrala tam vtedy Nitra, ja som celý zápas skákala pri sedadle, liala som do seba čaj s rumom a aj tak som na konci ani nevedela prejsť k autu, lebo som si takmer necítila zmrznuté nohy.

No pre moju diplomovku to bol asi jediný vhodný ústredný futbalový objekt skúmania, na ktorý som sa zamerala. Popri písaní o celkovej situácii som sa špeciálne venovala futbalovému Spartaku, hokejovému Slovanu Bratislava a hádzanárskemu Štartu Nové Zámky. Ako ukážky zo zahraničia som si vybrala Ajax a jeho amsterdamskú Arenu, TUSEM Essen a hádzanársku Grugahalle a hokejové RBC Center Caroliny Hurricanes.

Pri tých som sa hrala na novinárku a strašne ma to vtedy bavilo.

Ale v tej Trnave boli ku mne vážne úžasní diváci a aj z klubu mi sami navrhli, že mi pošlú nejaké materiály.

Deti boli veľmi zlaté. Niektorým žiarili očká a priam čakali, kedy sa pri nich zastaví „tá teta“ a dá aj im písať o futbale, hokeji či hádzanej, z ktorých sú úprimne nadšené. A vôbec nepísali hlúposti. Fakt. Písali o suveníroch, o tom, kde sa im zatiaľ najviac páčilo a niekedy celkom „trefne“ aj o tom, čo im na športoviskách chýba: Lepšie keksíky a malinovky (= lepší výber občerstvenia) či „neísť“ tak dlho k autu (= lepšie vyriešené parkovanie, infraštruktúra).

Dospelí niekedy viac „stáli za to“, keď sa mali vyjadriť k nedostatkom na športoviskách či navrhovaným zlepšeniam. Jeden pán na Tehelnom poli sa poobzeral: „Prostredie? Prostredie celkom dobré...“ Potom sa pozrel vedľa seba a prešiel prstom po umelohmotnej sedačke. Na prste mu ostala kopa prachu: „Nóóó, tak mohlo by byť aj lepšie.“ Iný sa hneď sám od seba podujal, že mi jeden nedostatok názorne predvedie. Kopol do rozpadajúceho sa okraja kamenného schodíka a kus z neho odpadol: „Mám vám k tomu ešte niečo povedať?“

S puberťákmi bola sranda. Ale tiež si nevymýšľali len hovadinky. Uvažovali nad možnosťami, na všetko sa vypytovali, aj na čo to je, kde a čo študujem. Pri jednom indivíduu v Dubnici na futbale som jednoducho nevedela, ako ho osloviť, či je to dievča alebo chalanisko. Nagelované krátke vlasy, „pľujeme a hrešíme, čo to dá...“ Až po odovzdaní ankety som zbadala zaškrtnutú kolónku – žena.

„Ako švagor, hej?“ pýtam sa a Maroš sa zamyslí. „No sestrin muž,“ dodávam ešte. „Áno, švagor. Ja som z týchto vzťahov úplne mimo. Chodieval som k nim do bytu, k sestre, keď im tam niečo prerábali robotníci. Že nech tam s nimi voľakto je, keď boli sestra a muž v robote. A tí robotníci sa ma pýtajú: ´Vy ste švagor?´ A ja, že ´nie, ja som sestrin brat.´ Keď som im toto zavalil,...“ pokračuje Maroš, ale ja sa už tak rehocem, že musím vybehnúť von vysmiať sa. A potom ešte asi trikrát po neúspešných pokusoch definitívne zastaviť salvy smiechu. To je môj prejav únavy. Keď začnem unavená písať, neviem prestať, keď rozprávam, tak donekonečna, keď sa začnem smiať, neviem záchvat smiechu zastaviť. Teraz je pre mňa brigáda na Agráči celkom zaberačka, keď cez víkend zase vyrážam niekde na futbal, hokej alebo hádzanú. Ale je to super, aj keď som nejaká uťahaná.

Maroš hovoril, že v Nitre sa určite stretneme hocikde, len nie na futbale. Tam naposledy chodil na Hodúra a teraz teda neplánuje. A predsa som ho na tom futbale zazrela, ale nehovorila som s ním. Bol odo mňa ďaleko.

11.

Shrnutí čtvrtečních zápasů čtvrtfinále Copa del Rey
Real Madrid CF - Atlético Madrid 3:1
K zápasu sa vyjadril aj Sebyk a tiež si „vymáhal“ plusové potvrdenia a jedno si aj vymohol (od darwina):
Sebyk: na dnesku je pozitivni snad jen debut juanfrana. od srdce jsem se zasmal i pri filipeho kiksu, nekteri psychopati v dresu realu by si meli zajit na vysetreni. +1 (1)
    cuco13: ????
          Sebyk: hlasuj - toto je kvalitni prispevek
              cuco13: srandičky srandičky
(Bola raz jedna futbalová stránka, ŠF.cz)

Skupinka násťročných báb na hádzanej v Trenčíne rozmýšľala, aké mesto na „P“ myslí ich kamarátka, lebo tam je vraj najkrajšia hala. „No to na P!“ Mne napadol Púchov a babám aj všeličo iné, ale nič nebolo TO. Nakoniec si dievča spomenulo: „Pasienky.“

Ja som „v meste Pasienky“ bola viackrát na futbale. Raz som tam vytiahla aj kamošku Ľubku, ktorá v Bratislave robí. V našej rodine bol Inter vždy jedným z tých obľúbenejších. Snáď sa to aj tam ešte niekedy lepšie „spraví“. Hneď prvé „obete“ na väčšinou „preplnených“ Pasienkoch si vtedy zo mňa robili srandu: „Slečna, tu spravíte celú diplomovku. Už nikam nemusíte.“ Ale vždy som mala pocit, že Inter má náhodou pár veľmi verných fanúšikov. Napr. ten herec. Polónyi. (V dvetisícdvanástom zomrel.) Jeden pán zo Žabokriek nad Nitrou mi tvrdil, že chodí pravidelne, aj keď mu teraz trať zrušili a je to ešte zložitejšie. A rozprával mi, ako Buberník predpovedal, že v roku 2000 bude Inter majster a potom vyhlásil, že tým sa stal snáď známejší ako svojou kariérou. „U mňa nie,“ skomentoval to pán. A kde som bola ja? Čo som spala, keď sa o tom písalo a hovorilo? Asi som mala nejaké slabšie obdobie... Potom som tam vyberala jednému pánovi vreckovkou z oka mušku a stretla som spolužiačku Kiku s priateľom. V hľadisku som zbadala aj Krejčího. (Vtedy hral za Petržalku a neskôr tragicky zahynul pri autonehode.)

Pozreli sme si, ako Inter vyhrával nad Púchovom 3:1, no hostia nakoniec vyrovnali. Víkendovať som ostala v Bratislave.

Písala som si aj o „bratislavských premenách,“ o tom ako slovenského kráľa zo začiatku samostatnej ligy – Slovan neskôr vystriedal Inter. Zrazu sa odniekadiaľ vynorila  Petržalka, o ktorej sme ešte nedávno ani netušili, zatiaľ čo Slovan a Inter klesajú. Človeku to po desiatich rokoch pripadá, akoby ho prebudili z kómy po 50 rokoch. No, keď vtedy prebudili z kómy, teraz vysadili z rakety po lete z inej planéty. Petržalka to dotiahla na majstra, prežila si rozprávku v Lige majstrov a dnes po nej v najvyššej súťaži ani nechyrovať (jediný živý návštevník ich zápasu, ktorého som za posledné tri roky stretla, je Sjoerd... jeden chlapec... neskôr si prečítate), takisto ako o Interi. Slovan bol medzitým v 2. lige a dnes opäť kraľuje, hoci mi to pri porovnaní so „starými zlatými časmi“ skôr pripadá, že dnes nie je najlepší, ale najmenej „zlý“, a ani to sa mu nedarí ľahko potvrdiť. To asi preto, že som už asi trocha stará no. A preto, že som nitriansky fanúšik, tak boj Nitry väčšinou na slabšom konci tabuľky (teda tých najviac „zlých“) je pre mňa oveľa hodnotnejší.

Moje výlety boli veľmi užitočné aj pre upevňovanie rodinných vzťahov. V Dubnici som sa „nasáčkovala“ k bratrancovi a jeho rodine a možno nikdy predtým sme nemali čas tak dobre si pokecať. Dubnica vyhrala nad Banskou Bystricou 2:0, ale ja som sa jedovala, že v telke to charakterizovali, ako že Dubnica dala góly a kontrolovala hru. Houby, houby, kontrolovala. Jeden gól na začiatku zápasu, druhý na začiatku druhého polčasu a medzitým len odkopávala.

Ja som si v mojom článočku k tomuto stretnutiu napísala, že aká bola gólová hlavička Dovičoviča v 3. minúte pekná, toľko škody narobila... Dubnica jednoducho prestala hrať... 2. polčas ne jaj šťastie opäť začal rýchlym gólom v podaní, v stredu asi najlepšieho hráča Dubnice, Martina Švestku. Fanúšikovia mali konečne zase dôvod zatlieskať, ale mnohí si po chvíli uvedomili, že tým je na dnes dohrané a ak sa nováčik z Banskej Bystrice rýchlo neskonsoliduje a nedokáže gólovo odpovedať, už sa asi nebude na čo pozerať. Dukla sa snažila, ale keďže Kováča sa jej nedarilo prekonať, veľa fanúšikov sa začalo dobrých 10 minút pred koncom zdvíhať zo sedadiel a opúšťať štadión.

Na cestu domov ma bratrancova žena Dada nabalila jedlom ako na víkendovú stanovačku.

Pomaly som začala oslovovať aj priamo kluby. Nedalo sa to obsiahnuť a stíhať dopodrobna. Komunikovala som však so všetkými našimi futbalovými a hokejovými klubmi, ktoré vtedy hrali najvyššiu slovenskú súťaž. V hádzanej slovenské kluby pôsobiace v česko-slovenských súťažiach. Bolo toho veľa, ale snáď na 90 % to vyšlo. Najprv som ich telefonicky oslovila (Čísla som našla v kopách mojej športových materiálov – časopisov, novín, iných publikácií, ktorých mám stále plnú posteľ a neviem sa dostať k ich prebraniu.) a potom som posielala zväčša mailom dotazníky na vyplnenie. Na prvý pohľad to bolo strašne rozsiahle, ale ja som to mala rozpracované tak, že vlastne stačilo áno alebo nie či vybrať možnosť. Niektorí sa aj tak naplašili, tak som ich naháňala telefonicky a iným sa pozdávalo jedine osobné stretnutie. Tak som bola. Je fajn osobne zistiť, že aj medzi funkcionármi slovenských športových (futbalových aj hokejových aj hádzanárskych) klubov sa nájdu milí ľudia. A veď ľudia sú v podstate všetci rovnakí, len okolnosti sú vždy iné...

Cestou autobusom do Banskej Bystrice sme mali prestávku v Žarnovici, a keď som tam zbadala jedno miesto, bola by som prisahala, že voľakedy tam bol nasprejovaný nápis FC NITRA. Ale myslela som, že to bolo v Žiari nad Hronom. Nie! Určite som to voľakedy videla tu. V Banskej Bystrici som tiež bola poriadne zavčasu pred zápasom. To nemám za rohom, takže radšej skôr ako neskoro.

To bol jeden z výletov, ktorý si veľmi dobre pamätám aj bez zošita. Vôbec som nevedela, kde je štadión. (A niežeby som predtým v Bystrici nebola dosť razy.) Doma som samozrejme študovala mapu a priamo v Banskej Bystrici sprievodcu po slovenských futbalových štadiónoch. (Bývali časy, keď mi neušlo nič, čo sa objavilo na trhu o slovenskom futbale.) Našla som časť Fortnička, čo bola na mape, ale potom sa mi zdalo, že idem nejako čudne do boku. „Dofrasa, kde som to?“ Vrátila som sa o kúsok na jednu zastávku MHD. Pritom som už bola tak blizúčko. Tie mapy miest sú kreslené snáď po krokoch. Nakoniec som sa (ako asi všade) opýtala a jedna pani mi vysvetlila, že som už skoro tam, len nevidieť za stromy.

Na štadióne som bola zase raz prvý divák, a to tam napokon potom bola poriadna návšteva. Polka divákov v plavkách. Sranda. Prišli z kúpaliska a pozreli si, ako dá Dukla gól zo všetkého, do čoho kopne. Porazila vtedy Petržalku 5:2. Do minúty bolo 2:0, v 18. 3:0, v 29. 4:0 a bolo vymaľované (alebo vymr... no to... to neskôr). Po polčase padol do petržalskej brány aj piaty, ale Artmedia sa sympaticky nepoložila a dvomi gólmi ešte znížila.  

Bola to tá úspešná nováčikovská sezóna Bystrice pod vedením Molnára, ktorá skončila krôčik od titulu.

Na začiatku som sa na bystrickom štadióne rozprávala s jedinými ľuďmi, ktorých som tam našla: s jedným usporiadateľom a „šerifom“ – takým sympatickým šedivým SBS-károm s modrými očami, ktorý mi pripomínal policajta, u ktorého som robila vodičák. Nasmiali sme sa, spomínali aj to, ako Dukla vyhrávala nad Ajaxom. Doteraz si pamätám ocina pred telkou, ako si robil po tom vlastencovi (zdá sa mi, že to bol vlastný gól) srandu: kľakol si pred televízor a zbožne spínal ruky k nebu; ale prekvapene sme sa tešili obidvaja. Potom sa už začali hrnúť ľudia, ja s anketami za nimi a „šerifovi“ som s nimi priebežne mávala, koľko toho už mám. Pousmiala som sa, keď som zbadala uvedené ako najlepší štadión na Slovensku „Valča“. Potom som si ale povedala, že by som sa tam raz mala ísť pozrieť, len tak z nostalgie. Pri názve bydliska Predajná som sa uspokojila, že nielen názov mojej dediny znie ako ulica. V Bystrici mi ale napísali ako bydlisko aj honosnejšie názvy: UNITED KINGDOM/NEWCASTLE UNDER LYME. Fíha! Aj veľká skupina žien v plavkách sa prekvapivo sama domáhala ankiet. V hľadisku bola aj skupina čokoládových černoškov. „To sú ománski plavci. Boli dnes v jedálni,“ zachytím vysvetľovanie jedného pána.

Iný pán mi v Bystrici k suvenírom vysvetlil, že jeho suvenír „je tam, práve máva.“ Jeho vnuk. Hrá za starších žiakov.

Z Banskej Bystrice som vláčikom docestovala do Zvolena a tam som prespala v ocinovom služobnom byte (spala som tam viackrát; aj keď som bola vo Zvolene na hokeji a v Banskej Bystrici na hádzanej).

Do Petržalky na futbalový zápas sa mi strašne nechcelo ísť, hoci ten štadión som mala strašne rada. Podľa mňa to bol najlepšie postavený štadión pre divákov na Slovensku. Z novej časti bol perfektný kontakt s ihriskom.

Bola som unavená z brigády, zaskočená kamarátom, ktorý pôvodne mal ísť so mnou, ale potom vyrukoval s návrhom na „chodenie“ (ktorý ma až tak nezaujal) a nechcelo sa mi ani predstaviť, ako budem v Bratislave skúmať, ako sa z vlakovej stanice dostať k tomu štadiónu. Doma sa to tiež nejako nepáčilo. Bola proste zlá nálada. A práve preto som sa z trucu spakovala, že idem. Naštvane som ráno stála na autobusovej zastávke, veď v Petržalke sa hrávalo v nedeľu už o 10:30, a nebola som si istá, či cez víkend ide autobus. Snáď som si aj želala, aby nešiel. Zrazu som zbadala, že ocino sa blíži autom. Nedalo mu to. Vyzdvihol ma, že ma ide zaviezť do Šurian k vlaku a potiaľ som ho stihla „spracovať“, aby so mnou išiel až do Bratislavy na futbal.

Artmedia hrala so Slovanom. Bol to celkom dobrý zápas, skončil 1:1, ale bol strašný hic. Pamätám si, ktorý hráč po zápase skolaboval. Len ako sa volá? To som si tiež mohla napísať.

Pri vypĺňaní ankiet mi jedna skupinka vysvetľovala, ako väčšina tých, čo chodia do Petržalky, sú vlastne skrytí slovanisti. Chalani mi ukazovali, v ktorej časti tribúny sa vraj rozrastajú tí praví petržalskí fanúšikovia. Potom som narazila na ešte väčšiu skupinu slovanistických fans, ktorí mali veľký záujem o moju diplomovku a sami medzi sebou si podávali ankety. Dokončili to až cez polčas. Aspoň som sa nenachodila. Vypočula som si pár „príhod“ z výjazdov na štadióny a dostala som ponuku, nech raz idem s nimi, natočím si to a komisia sa ešte dva dni z mojej diplomovky nespamätá.

Maixner! Maixner vtedy skolaboval. Ale ja som si to vážne musela nájsť na nete. Spomenula som si len na Max.

Do Banskej Bystrice som sa vybrala aj na hádzanú. Doma v mape som pozerala (zase), že by to malo byť blízko futbalového štadióna. Tak tam už trafím, tak fajn. Pred štadiónom mi „prišiel do rany“ nejaký vojak, ktorého som sa pýtala na halu. Ochotne mi to vysvetlil a ja som to našla – pár metrov od vchodu na futbalový štadión, kde som kecala s usporiadateľom a „šerifom“. No to nie je možné, aká ja dokážem byť všímavá! Ale ešte pred tým som stihla Radvanský jarmok. (Neskôr som o ňom rozprávala v Kováčovej so závažím na mojej krivej ruke Marekovi.) A takisto som stihla dostať kravu „z lásky“ od jedného uja. To keď som si unavená na chvíľu sadla v parku na lavičku. Je to pekná, dosť veľká soška kravičky, ktorú som nechala ocinovi na byte. Odvtedy sa už sťahoval inde. Ani neviem, kde je kravička teraz, ale ocinovi som už asi trikrát vysvetľovala, odkiaľ je. A ankety? V pohode. Jeden chalan mi vyplnil anketu aj za otca: „Ja ho poznám.“ Ale priznám, že toto bol jediný zápas, z ktorého som zdúchla už krátko po začiatku, aby som chytila vlak. Hralo sa neskoro.

Do Nitry na hokej išiel so mnou Paťo. Ponúkol sa, že mi pomôže aj s anketami. Po dvadsiatich minútach prišiel s veľkým úsmevom, že už má dve. Ja som mala dvadsať. Ale ja už som mala svoje „grify“. Paťo bol ale neoceniteľný ako „zásobovač“. Doniesol   mi kolu, popcorn, horúcu čokoládu... už mal omrkané, čo je tam dobré. Bola tu dobrá atmosféra ako skoro vždy. Stretla som zase jednu spolužiačku – Zoju. (Zato spolužiaka som nestretla nikde. Asi.) V Nitre som dostala otázku, či myslím, že moja diplomovka pohne ľady. „Ťažko, ale aspoň ja si spravím obraz a snáď úspešne dokončím školu.“ Boli sme vlakom, mali sme čas, a tak sme si po hokeji boli ešte sadnúť na vínko.

Niekde som si bola s kamarátmi sadnúť aj deň predtým, ako som sa vybrala na futbal do Púchova. Chcela som niekoho aj nahovoriť, nech ide so mnou, ale Ľubica sa len zasmiala nad výhľadom celodenného cestovania s 2-hodinovou prestávkou na slovenský futbal a bratranec Martin, na ktorého priateľstvo s Janom Chovancom, hráčom Púchova, som v 3-dielnej sms-ke nepriamo apelovala, mal veľa úloh. Tak som sa vybrala sama. Bola som nevyspatá, bolela ma hlava aj žalúdok. Nie po opici, len môj žalúdok jednoducho horšie znáša, keď som celú noc hore.

V zlej nálade som vystúpila v Púchove z vlaku a môj prvý pocit presne vystihuje veta z jednej reklamy, ktorá bežala v telke: „Teda, vyzerá to tu hrozne.“ Hneď na stanici som sa stretla s chalanmi, s ktorými som raz predtým bola na jednom zájazde. To bolo dohodnuté, ale nie to, že ma budú silou-mocou ťahať na chatu „neviemkde“. No určite! Zamávala som im na cestu a ešte v horšej nálade som sa vytrepala zo stanice. Našťastie som hneď narazila na jedného veľmi milého pána, čo mi po mojej otázke podrobne vysvetlil cestu na štadión, so všetkými opornými bodmi aj vzdialenosťami: železničný prechod nad Váhom – hotel – plaváreň. To sa mi už Púchov začínal viac páčiť, ale hneď som zamierila na štadión, sadnúť si, lebo mi bolo stále blbo.

Kúpila som si lístok (V pokladni mi radili, kde si mám sadnúť, kde bude dobre. Mňa zaujímalo hlavne, či tam bude aj niekto okrem mňa. Dostala som s úsmevom odpoveď: „Ale áno.“) a o chvíľu som už „capla“ na zadok v prázdnom hľadisku. Hneď si ma so záujmom začal obzerať usporiadateľ. Keď som si päť minút oddýchla, zamierila som k nemu s anketou. Veď na našej strane ešte nikto iný nebol. Akurát hráči sa už vybehli rozcvičiť. „Zasvätený“  usporiadateľ mi porozprával o pár hráčoch, čo má kto za ušami, kto hrá automaty a kto býva ožratý. Poznáte to, verejné tajomstvá, o ktorých sa v novinách nepíše, ale každý, kto chce, ich pozná. Teraz som však len pregĺgala a tíšila som ho: „Tichšie prepánajána! Veď tu všetko počuť.“ To teda bolo. Keď som potom robila anketu s veľkou skupinou dôchodcov, rehotalo sa všetko okolo. Jeden mi vysvetľoval, že jeho najkrajší suvenír sú také pekné kopačky, ktoré si ukradol. Až doma zistil, že sú obidve ľavé. „Aj kradnúť treba vedieť,“ vysvetlila som mu ja a malo to odozvu asi v piatich radoch pod nami. Tí dôchodcovia boli fakt „baroví“. Keď kecali už moc mimo, jeden im zavelil: „Ticho! Počúvajte slečnu.“ A držal mi pri písaní anketové papiere, lebo začalo fúkať a bralo ich.

Aj ďalej bola zábava. Jeden pán sa mi pochválil, že je v českom  spolku zberateľov športových suvenírov a neskôr za mnou pribehol ukázať mi časopis. Pri menšej skupinke jednému chlapcovi vypĺňanie nejako dlhšie trvalo a ostatní si jeho aj mňa doberali: „No vidíte, aký je pomalý? Teraz nestihne ísť ani pre tú klobásku, čo mal.“

Zasmiala som sa ja aj púchovskí diváci. Pritom im tiež bolo trocha „blbo“. Zlé obdobie a zlý zápas. Chudákovi trénerovi Zaťkovi vykrikovali, že si má baliť kufre a kým na Interi dokázal Púchov remizovať 3:3, teraz som sledovala, ako v jarnej odvete opäť schytal trojku, a žiadny gól nedal. (Neskôr bolo fajn sledovať, ako sa Zaťkovi darilo lepšie v Banskej Bystrici.)

Stretla som aj Janka Chovanca. Šikovný futbalista od nás. Škoda ťažkého zranenia. Ale presadil sa v Púchove, odtiaľ išiel do Ružomberka a potom do Teplíc a teraz hrá... zrazu sa mi nejako ťažšie píše... no v Trnave. Robím si srandu J, ako zvyknem písať chalanom v internetových diskusiách, keď už nepochybujem o tom, že mi práve pred počítačom škaredo nadávajú.

Na ženskú hádzanú v Šali a v Šuranoch som „zbalila“ našich, že si treba rozšíriť športové obzory. My sme síce sledovali aj hádzanú (ako skoro všetko), len „naživo“ na ňu nejako nevystával čas (ako som už spomínala). Mamina mi vysvetľovala, že ona bola na hádzanej naposledy asi pred 30 rokmi a ocino zase jej, že z pravidiel ju skúšať nebudú. Ale on si zase v Šuranoch pri pohľade do tabuľky pofrflal, čo musíme chodiť na najväčšie figy (slabší český tím a podobne to vyšlo aj na mužskej hádzanej v Zámkoch, kde som ich zobrala predtým) a v Šali sme sa zase dostali do sporu, aké je toto derby. „Šaľa – Slávia Praha. To je teda fakt derby,“ vyčítal mi ocino, na čo som ho to nahovárala. „Tabuľkové som myslela. Pozri sa na tabuľku! Lepší zápas sa ani nedal vybrať!“ Pôvodne som pochopiteľne myslela šláger, ale doma som tvrdila derby, a teraz som nebola ochotná priznať si chybu. Bol to dobrý zápas a Šaľa vyhrala.

Tušila som, že v Šuranoch niekoho známeho nespoznám. Mám (Mávala som voľakedy) síce dobrú pamäť na tváre, ale keďže rečičky a klebety nie sú moja oblasť (väčšinou len oblasť, nad ktorou sa rozčuľujem), nestarám sa kto je kto, kým sa ma to netýka. Na jednej strane som kvôli tomu na seba hrdá, ale na druhej priznávam, že niekedy mi chýba aj základná „dedinská rozhľadenosť“. Občas som vážne „trápna“ a mamina sa na mne baví alebo mi vytýka, že „tak tohto by si teda mohla poznať.“ Snažila som sa jej naznačiť, že v Šuranoch ma má upozorniť, aby som zase „netrapošila“ pred niekým známym. Jasné, že som dala vyplňovať anketu a cez plece pána som na papieri zbadala, že ako bydlisko má uvedenú našu dedinu. Pozrela som na miesto, kde sedela mamina, ktorá sa už bavila. Rovnako, ako keď pozorovala, ako istým krokom mierim k pánovi Jirkovi Zerzáňovi (známy a úspešný hádzanársky tréner, okrem iného aj reprezentácie ČSSR a ČR) a jeho spoločníkom v hľadisku. Ocino nie je oveľa lepší ako ja, takže keď sa cez prestávku zdvihol jeden pán a chcel vyjsť z radu s vetou: „Dovolíš Harmatka?“ pozerali sme ako teliatka obidvaja.

Na hádzanárskych stretnutiach som natrafila na viacerých funkcionárov a ľudí pohybujúcich sa okolo hádzanej, aj keď väčšinu som nepoznala. V Trnave bola ku mne veľmi milá pani Šulcová. Jej manžel je náš známy tréner (aj on si tam neskôr prišiel sadnúť) a syn reprezentant. Vtedy som to ešte neovládala, ale ona mi porozprávala. Hrali tam práve Nové Zámky a ja som postupne zisťovala, že aj tu budem mať od ich fanúšikov viac ankiet ako od domácich. Bol to dobrý zápas. Páčil sa mi zámsky Michal Jančo. Podľa neho som vlastne zistila, že som našla správnu halu, keďže som ho pred ňou zbadala. Exceloval zase raz Martin Straňovský (dnes hrá za Barcelonu). Jeden trnavský fanúšik, ktorý celý zápas vyhukoval, väčšinou blbosti, to nevydržal s nervami a dožadoval sa: „Vyhoďte toho Beckhama alebo kto to je!“ Jeho brat Tomáš hral vtedy za Trnavu a v zápase sa zranil. Nové Zámky vyhrali. Od jedného diváka v hľadisku som sa dozvedela, že trnavskí futbalisti doma prehrali 0:1 s Dubnicou: „Tak prehrali, ale keby aspom volačo hráli!“

Na noc som ostala v Trnave. Spala som u spolužiačky Zuzky. Do noci sme vykecávali a jej ocino nám k tomu uvaril puding. Potom sme si ešte púšťali pesničky, aj „No Me Ames“ od Marca Anthonyho a Jennifer Lopez. Vytlačili sme text a dohodli sme sa, že to berieme na najbližšiu španielčinu.

Pán Šulc pôsobí sympaticky, ale určite od hráčov ako správny tréner veľa vyžaduje. O pár rokov ešte aj mne „uhnal“ svalovku. Bola som v Zámkoch vo fitku práve vtedy, keď tam bol aj on so svojimi zverencami. Poctivo makali pri jednotlivých strojoch a keď po krátkej dobe tréner zapískal, vždy sa premiestnili k inému. Ja som sa tej píšťalke tiež podvedome podriadila a hoci som sedela len na stacionárnom bicykli, medzi dvomi zapískaniami som ťahala ako blázon. Z domu som potom písala vtedajšiemu kolegovi Ľubošovi, ako ma hádzanári zničili. „Počkaj, ešte ťa povolajú,“ smial sa mi. „Kto, hádzanári?“ „No.“ „Prosím ťa! Keď sa chce môj ocino schuti zasmiať, tak mi hádže kľúče. Teraz už mám na to aspoň dobrú výhovorku, po úraze. Ale vždy som bola gramblavá.“ „Ty vieš človeka tak rozosmiať!“ rehotal sa Ľuboš, ale ja som naozaj vždy bola gramblavá. Reprezentantka (základnej) školy v behu na 60 metrov a v skoku do diaľky, ale z hodu kriketkou som mala rovnakú hrôzu ako z písomky z chémie. Z chémie som ako jednotkárka napriek strachu skoro vždy dostala jednotku, zato v hode kriketkou som asi nikdy nebola lepšie ako v poslednej trojke.     

V Ružomberku na futbale bolo fajn, aj keď v zošite o  zápase so Žilinou (1:4) nemám veľa popísaného. To už som asi nestíhala. Ale pamätám si, že spoje sadli akurát tak, že som to krásne stíhala za deň obehnúť. Keď som v Prievidzi presadla z autobusu do vlaku, bol skoro prázdny. Vo vagóne, kde som vošla, sedela snáď len jedna babička, s ktorou sme si teda pre istotu sadli spolu. Trošku sme sa rozprávali, že ja vystupujem až na takej malej zastávke... A babička na to: „Veď ja som pôvodom odtiaľ.“ No nie je ten svet maličký?

A ešte všelikde všeličo. V určitom bode som však prišla na to, že by bolo lepšie miesto spisovania zážitkov začať spisovať diplomovku.

Keď som si pri hádzanej hovorila, aká je to úžasný šport, zauvažovala som, že keby som odmalička chodila naň, o futbal by som asi možno nezakopla. No ktovie, ale asi by som si vedela zamilovať hocaký šport. A moje zážitky ma takisto priviedli k zisteniu, že by som vedela fandiť hociktorému tímu, aj Slovan alebo Trnavu by som vedela obhajovať do krvi. Veď som aj mala obdobia, keď som ich „mohla“, aj keď momentálne sú v mojej domácej ľudovej slovesnosti „čert jak diabol“ (poznámka autora: v konfrontácii Slovenska so zahraničím samozrejme ako vlastenka fandím hocakému slovenskému čertovi či diablovi a hlavne v športe beriem aj čertov a diablov športovo).

Myslím, že práve od tejto doby som dosť „oprsklá“ na antifanúšikov, či už klubov alebo športov. Nemám to proste rada. Takto nejako sa rodí „superpseuďák“ (označenie v súlade s ustanoveniami acerovskej časti ŠF).

12.

„Aspoň už máme frajera na záver.“ (padlo 11. 10. 2013 počas zápasu Grécko – Slovensko ako narážka na fail vlastný gól Škrtela po chybe Muchu, Niňajov svet)

Nitra sa zatiaľ stihla pozviechať z dna druholigovej tabuľky a na čele s „inovatívnym“ trénerom Galádom sa stala mužstvom jari. Napokon skončila „krumpľová“, čo bol teda riadny skok a úspech, a ja som si ho pritom ani moc nestíhala všímať.

Prišiel Rák, vpredu hral s Pernišom (priamy účastník onoho epického remízového zápasu s Barcelonou). Na jeden zápas nastúpil za Nitru Ľuboš Moravčík, diváci (vraj) mali radi Brazíčana Barbosu, do klubu prišli silní mecenáši, majoritní akcionári novovzniknutej akciovky. Začalo sa blýskať na lepšie časy...

„Tak ten si ma vychutná,“ je mi jasné pri ozname na nástenke, ktorý informuje o zmene konzultanta. Môj pôvodný odchádza zo školy a priradili ma pánovi doktorovi RNDr. Svoje pocity z onej udalosti práve prezentujem Janke. Aj keď ja som mala s pánom doktorom celkom v pohode vzťah, len taký neustále „rýpavý“. Vždy, keď ma môj prvý konzultant vychvaľoval v ich spoločnej kancelárii, šklebil sa na mňa spoza svojho stola. A ja naňho, keď ma pán konzultant potľapkal po pleci, aká som šikovná. Moju športovú diplomovku považoval za skvelé dielo. Ale pán doktor toto teda tiež nedostal za odmenu. „Prischol“ mu kopec ľudí.

„Čo myslíte Romana, že som ja ako ten váš predtým?“ zavalí mi hneď pri prvej konzultácii. Len prevrátim oči. Už je to tu. Skončili mi zlaté časy.

Pán doktor do mňa aj ďalej, rýpe, vyrýva, ale nakoniec mu je jasné, že ma treba povzbudiť, keď mu týždeň pred termínom odovzdania diplomových prác zúfalo zahlásim: „Ja neviem, čo s tým budem robiť, veď to je totálna hovadina.“ „Ale čo by bola! Dobré to je.“ Ja ale ďalej horúčkovito rozmýšľam, čo mám s prácou robiť  a pán doktor pochopí, že som na tom naozaj zle, keď si všimne, čo mienim naraziť na obal: Športové podujatia ako fenomém cestovného ruchu, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre. „Názov mojej dediny“ 2004. „Romana! To sa tam nedáva!“ „Hmm... čo? Prečo? Šak som to doma písala.“ Napriek mojim protestom mi to dobromyseľne opraví a vyprevadí ma s kľúčovou otázkou môjho záverečného semestra: „Romana, ako sa povie po maďarsky dobré ráno?“ On, Trenčan, to celý semester učí mňa, obyvateľku okresu Nové Zámky. Ale z čisto slovenskej dediny, aj keď maďarský prízvuk chytím po každej prechádzke po Zámkoch a vôbec mi to nevadí. A celý semester dúfam, že už na to zabudne. On si však vždy spomenie. „Ja neviem,“ otrávene opakujem asi pätnásty krát. „Jó reggelt!“ (Tak som si to práve vygooglila, no.)

„A nejedzte stále tie rožky!“To je ďalšia tohtosemestrová tradícia. Vždy pred konzultáciami na chodbe vyjedám rožky a odkedy som chytila záchvat smiechu a nemohla ho zastaviť, keď mal k tomu pán doktor neodolateľne vtipné poznámky, nikdy sa k nim nezabudne vyjadriť. No jo, keď som si predtým na námestí dala so spolužiakmi pár pohárov vianočného punču. (Robím si srandu. Punč som s kamarátmi mala, ale už aj bez neho výbornú vianočnú náladu, v ktorej mi tie poznámky naozaj pripadali „nehorázne“ smiešne.)

A ozaj, a na záver diplomovky som uviedla nejaké návrhy na zlepšenie prostredia na športoviskách a celkovo športového cestovného ruchu, ale reálny záver bol, že počet ľudí na našich športových štadiónoch a v halách bude pravdepodobne ďalej klesať.

13.

„Chcete rozosmiať Boha? Porozprávajte mu o svojich plánoch“ (neviem čí výrok, ale mne ho rozprávala príjemná pani, s ktorou sme sa bavili u mojej kaderníčky)

Boj o prvú ligu bol úžasný, krásny a nadšený... ako tak čítam. Naživo som z neho nevidela nič. Ja som si vtedy bojovala ten svoj...

Možno na začiatok sezóny nemám až také nepriestreľné alibi. No ale aj ja som musela začínať veľmi zostra a zodpovedne. Nastúpila som do svojej prvej práce a ja mám teda vrodenú veľkú zodpovednosť, nie že nie. Trčala som tam celé dni, aj cez víkendy. V nedeľu doobeda bol aspoň kľud, Roli mi v bare urobil horúcu čokoládu so šľahačkou a ja som spisovala tovar, čo bolo treba objednať. Roli mi popritom rozprával, ako mu Simona, čo tam s ním robila (ja som ju dovtedy ešte nevidela), z dovolenky volala, aké v Grécku vypuklo šialenstvo. Verím. Kto by ich  bol tipol na majstrov Európy?

„Aj tak sa tam väčšina prihlasuje, lebo si myslí, že to organizujem ja,“ zahlási mi Šaňo, (vtedy vlastne len taký jeden chalan), čo sa prišiel porozprávať o halovom futbalovom turnaji, čo organizujem. „Jaj tááák!“ smejem sa a on tiež. Pár akcií v športovom centre, kde som začala pracovať, k čomu mi dopomohla aj diplomovka a odporúčanie na jej základe, som už mala za sebou. Ale toto bude väčšia a supééér, že futbalová.

Najskôr vehementne prehováram ocina, že z jeho roboty zo Zvolena určite musí prísť partia, aby som tam mala aspoň niekoho. Potom sa to však rozbehne, urobím nejaké promo (kvôli jednej záležitosti som sa dostala do sporu so šéfom, nie tragického; ale neskôr mi prisahali, že sa to napokon vyrovnalo; tak dúfam, že neostal nevyrovnaný účet s organizátormi iného zámskeho futbalového turnaja), aj na neďalekom futbalovom štadióne sa rozdajú pozvánky (týchto šéfových kamarátov z vedenia novozámockého futbalu som mala rada, aj oni mňa; ochotne promptne pomohli) a zrazu mám tých tímov nejako až moc.

Postupne trhám papiere s nachystanými systémami turnaja. Tímov bude viac a počet sa upresní až deň vopred. Chlapi desní, toľko problémov majú! Neva, veď som len vyšla z vysokej, som zvyknutá na sem-tam prebdenú noc, hoci ani nie nad knižkami, ale skôr v Devil´se. No, nejako to zvládnem a načas dám dokopy...

Sníva sa mi strach... hrozný strach. Ešte nikdy som taký strach necítila. Ako sa môže snívať taký strašný strach? Srdce mi ukrutne silno bije, cítim ho až v hrdle. Obrazy miest, kde práve som, sa striedajú. Raz mám posteľ v nitrianskom supermarkete, niekde na hornom poschodí a cez sklo sa dívam dole na ľudí, ako sa prechádzajú po meste, ale hore sa nikto nepozrie; potom som v nejakom paneláku na medziposchodí, výťah stále chodí hore-dole, no pri mňa nikto z nich nepríde... a ďalšej smene predsa nikto nepovedal, že ma tam majú hľadať! Už ma nikdy nenájdu! A ja som v tej hlúpej posteli, z ktorej sa nemôžem pohnúť, nedá sa, nemôžem na nikoho zakričať, lebo ani hovoriť sa mi nedá... cítim len hrozný strach a bezmocnosť... nedá sa, nedá... a keď sa konečne zobudím, naozaj sa nedá... 

14.

„Čím by byl život bez tajemství?“ (Josef72, ŠF.cz)

Podľa toho, čo mi hovorili, Nitra od úvodu sezóny „válela“ (aj keď mi to určite hovorili inak ako po ŠF-ovsky) a mierila naspäť medzi slovenskú elitu. Tak dobre sa to počúvalo.

„Peťa, ešte ma učeš a urob mi vrkoč, príde ma pozrieť šéf,“ prosím sestričku, čo je na odchode z mojej izby. „Neboj Romanka, hneď sa vrátim.“ Konečne mi aspoň trochu rozumejú, nie ako keď mi strkali do rúk papier s abecedou, v priemere už pri treťom písmenku som prstom trafila vedľa a skončilo sa... mojím plačom od jedu.

Na šéfa sa usmievam ako slniečko na hnoji a hneď sa zaujímam, ako dopadol turnaj. „Mali sme s tým roboty, nikto nevedel, čo je pripravené a čo nie.“ „Ale veď už bolo všetko,“ ksichtím sa a aj on sa usmieva. Zvládli to.

Potom si ešte spomeniem, že som nepoďakovala tomu super manažérovi, čo mi poslal na turnaj suveníry. Zas chytám do rúk mobil a ťukám. Ide mi to nemožne, ale aj tak dokola ťukám, je to momentálna moja hlavná činnosť. Buď ťukám do mobilu, alebo prijímam návštevy, snažím sa prečítať si niečo zo športu... A niekedy musím aj cvičiť a prosiť našich, aby mi dobili kredit.

Túto sms ale musím napísať. Musím sa poďakovať: „Dobrý deň, prepáčte ja som vám ani nestihla poďakovať, ale vošla mi do toho neočakávaná udalosť...“ O 5 minút zvoní nová správa, prišla odpoveď: „A ako sa máte? Dúfam, že ste v poriadku...“ „Nie celkom, ale mohlo to byť horšie, len...“ 

Človek, ktorý ma dovtedy videl raz v živote, sa ďalej zaujímal a zaujíma sa dodnes. Stretla som sa s ním naživo už asi 5-krát J, ale vždy „je tam,“ vždy, keď sa potrebujem vyžalovať, pochváliť, pomôcť, alebo len tak vypísať... ignoruje moje trapošiny, namiesto toho, aby sa smial, ma povzbudí a do úvahy berie len moje dobré vlastnosti a to, čo sa mi podarí... Mám veľa naj kamarátov zadelených do rôznych kategórií, pretože život to tak zariaďuje, že v jednotlivých etapách je pre vás väčšinou vždy z priateľov najdôležitejší niekto iný. Preto mám naj kamarátku z detstva, zo strednej, naj kamaráta z jednej roboty, z druhej... Ale tento je taký „generálny“.  Získala som vtedy sms-kovaním z postele naj kamoša; takého, na akého musíte mať „z pekla“ (alebo z neba) šťastie. Ja som v živote to šťastie mala.

Nitričke to teda išlo. Videla som v telke aj čítala v novinách, čo mi nosila každý deň

mamina, aj keď sa mi už po chvíli vždy začali rozmazávať písmená pred očami. A kamoši mi začali nosiť aj futbalové časáky. Prvého to napadlo Joja s Evkou. S našimi sme veľa kecali o futbale. Zlatú loptu (v roku 2004) získal Ševčenko. To si budem asi navždy pamätať.

„Ocino, Nitra postúpi, že? Budeme tam zase pravidelne chodiť.“ „Jasné, budeme,“ ochotne mi sľubuje.

Od momentu ocinovho sľubu som sa tešila na najbližší futbal naživo. Sadnem si v Nitre na lavičku a bude mi dobre. Zaujímavé, že aj keď som vtedy len ležala, odkázaná na pomoc druhých a nikto nevedel, či sa to ešte niekedy zmení, keď som si predstavila futbal, vždy som sa videla, ako normálne sedím v hľadisku... a cez polčas odskočím kúpiť tyčinky. Hoci som plakávala, že neverím, verila som a pri futbale som o tom vôbec nepochybovala. Vedela som, že to príde. Prišlo, no skôr ako futbal, prišiel naživo na rad hokej.

„Poďme už!“ netrpezlivo súrim ocina. Konečne som ho zlomila, aby ma zobral na hokej do Zvolena, keď som sa už zrazu ocitla tak blízko, v rehabilitačnom centre v Kováčovej. „Počkaj, idem ešte pre tú priepustku.“ Tak čakám. Kde by som aj išla? A ako? Som zakliesnená vo vozíku, naobliekaná ako Eskimák, nedokážem ani zdvihnúť ruku a vytiahnuť si čiapku, ktorú mám padnutú na očiach.

Prvú tretinu sledujem z vozíčka, ale potom ocino vymyslí, že vozík odstavíme pod tribúnou a pomôže mi nejako prejsť na sedadlo, kde má svoju permanentku a ďalšiu od kolegu. Je tam lepší výhľad. To teda je, až na to, že na tom prvom zápase ani jediný raz nezahliadnem puk.

Pozerám, kde korčuľujú hráči, teším sa z gólov vtedy, keď sa tešia ostatní, ale na tú malú čiernu vec nedokážem zaostriť a okrem toho každých päť minút drgám do ocina: „Choď pozrieť, či tam mám vozík.“ „Choď pozrieť, či mi niekto nezobral vozík!“ Až už stráca nervy: „Kto ti ukradne invalidný vozíček?!“ „No, jéjda, vieš čo by to bolo za žúžo pre nejakých napitých magorov, povoziť sa? Ako keby si takých nepoznal!“ „Ale, tam sa pozeraj, zakrič radšej na Országha, že si tu.“ Jasné, zakričím; nepočujem ani sama seba...

Országh ma bol pozrieť a bol veľmi milý, doniesol mi čiapku a tričko a hokejku, podpísanú všetkými zvolenskými hráčmi, a povedal mi, že ako už funguje hlavička (keď som mu porozprávala, kde som ja už všelikde bola na hokeji), určite už o chvíľu budú aj nohy. A teraz si užívam jeho výkon (aj keď ja na rozdiel od ostaných len bez puku) spolu so Zedníkovým a Handzušovým. Keď už sa prizabiť, tak keď má NHL výluku a hviezdy sú doma! To mi vyšlo. A na ďalších zápasoch som sem-tam aj puk videla a „machrovala“ som už s barlami.

15.

„Tak, teraz celé Slovensko upiera pohľad na nášho Petra Sagana, ktorý si oblieka zelené tričko.. Tak, takýto pohľad sa nám nenaskytne...... teda naskytne každý deň.“ (Ivan Niňaj pred obliekaním P. Sagana do zeleného dresu v 17. etape Tour de France 2013, Niňajov svet)

Futbal som sledovala stále len na diaľku. Pekne pohodlne z postele v telke. V Nitre začínali žiariť mená ako Rák, Kóňa, Grajciar. Nitrička kráčala do prvej ligy a Barcička k ligovému titulu. Z toho som teda veľa nevidela, o to viac čítala. Ronaldinho, Eto´o, Puyol, Giuly a vtedy tam bol aj Henrik Larsson. Ten bol “špeci“ ako bývalý Moravčíkov spoluhráč.

A keby ste nevedeli, Zidane sa o Moravčíkovi raz veľmi pekne vyjadril, že je to jeden z najlepších hráčov, akých pozná, čo nehrali v nejakom veľkoklube. Ale to som čítala ešte dávnejšie. Teraz išlo všetko ako má (dnes by som povedala, že svet je v poriadku – ŠF dialekt).

„Sśsś, Labant,“ upozorňujem ocina, nech sa pozrie, že som si nevymýšľala, že som videla v jedálni Braňa Labanta. „Pán Labant,“ okamžite za ním zakričí môj pohotový ocino a hneď ako sa ten otočí, vychrlí naňho, že ja som ho spoznala a ako mám rada futbal a aj som o ňom robila diplomovku... Ó, môj ty Bože! Toto som mala zažívať tak pred 10 rokmi. Ale je milý, aj potom ma vždy pozdraví na chodbe. Aj na jednej väčšej rozlúčkovej party bol. Aj s tým hokejistom... Miro... voľáky. Rozlúčkové večierky sa konali skoro každý týždeň, keď niekto odchádzal, z tých mladších pacientov teda. V Kováčke som zazrela, myslím, aj Poljovku. Nejako pri konci môjho pobytu. Vtedy ešte hral za Trnavu, potom sa vrátil do Banskej Bystrice. (Veď... ale nič... všade netreba nasilu pchať vtípky.)

„Tak už s barlami?“ prihovára sa mi Braňo Labant, keď sa konečne pomaly „čupkám“ po chodbe rehabilitačnej časti s barlami. „No, pomaly.“ „Pomaly ďalej zájdeš.“ Ach jo, mohla som si to asi povedať, keď som cestou do práce unáhlene vbehla s autom na hlavnú. Mohol si to povedať aj ten šofér náklaďáku, čo ma nabral, alebo sa aspoň nemusel vykecávať so spolujazdcom a brzdiť. Ale ja si nepamätám... nič.

Braňo Labant hral neskôr aj v Nitre. A veľmi dobre. Ale pre pretrvávajúce zdravotné problémy musel skončiť. Párkrát som ho z tribúny videla priamo v akcii. Zato s Mirom, s ktorým sme si v Kováčovej sľubovali, že tu budeme spolu chrúmať dlhé slané tyčinky, som sa už nikdy nestretla. Miro ten sľub nedodržal. Zomrel.

„Romča, ale zapri sa do tých barlí a nedávaj ich tak naširoko!“ radí mi... hocikto, kto ma vidí. Moc mi to nejde no, respektíve nemám dobrý štýl. Chodiť po svojich sa mi síce ako-tak darí, ale barlami si neviem pomôcť. Len s nimi mávam a všetkých dokola búcham, po centre o mne kolujú vtipy a keď po tej asi 5 metrov širokej chodbe mieri oproti mne ošetrovateľka a zbadá, ako zdvihnem oči a všimnem si ju, schúli sa do klbka, pritiskne sa k stene a pomaličky sa posúva dopredu... akože aby som ju netrafila barlou. No ha-ha! Ako ja budem písať tú knihu?! No tú. O svojom ťažkom osude! Takú ako je tá o Lucke Bílej, čo mi o nej stále hovoril bývalý frajer, ako mal pri jej čítaní chuť ju objať a povedať jej, že bude všetko dobré. Aj pri mojom životnom príbehu by to tak malo byť! Musím predsa opísať tú moju veľkú bolesť, aby ľudia pochopili, ako potrebujem objať a ochrániť. Nóóó, a  ja tam určite tresknem všetky takéto hovadiny, ako si zo mňa robia srandu a čo ja viem čo. Neviem sa sťažovať a keď sa k tomu odhodlám, tak ma už nikto nepochopí, vyzniem ako idiot... Ále čo! Ja celkom vítam, že keď už cítim strašnú životnú tragiku, vždy sa stane nejaké smiešna až trápna blbosť, čo mi pripomenie, že život nie je až taký hrozne vážny. Ono je to v podstate len taká fraška.

16.

Real Madrid získal Adebayora
Odozvy rozpačité.
Jedna z tých najčastejších:
SniperxXx: Výkonově strach nemám. Ale sympatiemi k němu neoplývám.
Alebo chcete niečo korenistejšie?
El Gato c.B: Jsem HRDÝ fanoušek Realu Madrid... Jsem člověk, který několik let nevynechal jediný zápas RMCF... Jsem český člověk, který spořil na náštěvu Santiaga Bernabeau... Jsem český člověk, který dýchá pro REAL MADRID... Jsem člověk, který se poprvé stydí... Byla nesvěcená bílá... Hala Madrid! Hala Madrid! Hala Madrid!
         darwin: Ještě jednou a pomaleji!
                 El Gato c.B: Promiň, nejde to.
 (Bola raz jedna futbalová stránka, ŠF.cz)

Tak, ani sme sa nenazdali, ubehol pol rok strávený v zdravotníckych zariadeniach a mňa „odvelili“ domov. Aj keď z Kováčky som už od Vianoc, ktoré som prežila doma, chodila domov aj každý víkend, t.j. ocino ma „pribalil“ do auta cestou z práce a po víkende naspäť. Home, sweet home (tak ho mám aj v mobile) s kamarátmi a minimálne dvomi druhmi koláčov, ktoré mi každý víkend napiekla susedka teta Kvetka. Ale teraz už nastálo vítal „normálny“ život. Písal sa 1. apríl a mne to malo naznačiť do akého „normálu“ sa vraciam. Epické... (to mám z ŠF, skade inde)

Jednou z najväčších zmien, na ktoré som bola pripravená, bolo vymeniť „živý“ hokej vo Zvolene za futbal v Nitre. Keď sa aj v Nitre niekedy dostanem na hokej, tak len dobre, ale veľmi sa nedarí a ani vtedy som to nevidela moc pravdepodobne. Stíha sa ledva jedno a tu mám prioritu (aspoň môjho doterajšieho života) jasnú.

„PIPI LIPI LIMPINPONE, TUTI FRUTI RUTIFRONE, JENSY DRAGE, JENSY SONE,“ ukončím svoj prednes a sledujem, ako logopedičke myká kútikmi úst. Asi nevie, či sa má začať smiať alebo plakať. „A vy ste ešte vôbec nechodili k logopedičke?“ „Nie, v rehabilitačnom centre práve žiadna nebola, tak niečo skúšala psychologička, aj túto básničku ma naučila ona,“ pretŕčam jej pred tvárou papierik s básničkou, ktorý mám starostlivo poskladaný v zošítku, kde som prepisovala sms-ky, a tak som sa znova učila písať. „A ešte som čítala nahlas futbalové články,“ skúšam pred ňou predsa len nejako zabodovať, ale stále sa netvári príliš nadšene.

Naozaj som sa už chystala na futbal. Ale našim ani doktorom sa to moc nepáčilo, že je tam pre mňa chladno. Niežeby na zimáku nebola zima, ale tam aspoň nefúka vietor. A mňa keď ma ofúklo, hneď som bola chorá. Imunita v háji no.

„Máš tri možnosti, ty debil,“ chce sa mi odpapuľovať psychológovi, ktorý mi kázal nakresliť postavu a teraz sa pýta na pohlavie postavy s dlhými vlasmi, sukňou aj s prsiami: „A je to muž alebo žena?“ „Žena,“ ostávam na slušnej, ale riadne otrávenej úrovni. „Čo majú spoločné ruža a tulipán?“ „Sú to kvety.“ „Jablko a hruška?“ „Ovocie.“ „Praha a Brno?“ „České mestá.“ „Drevo a alkohol?“ „Čo?“Hneď mi napadá, že môj ocino by povedal svoje tradičné: Zopakuj a naznač postup! „Drevo a alkohol,“ opakuje mi lekár. No, čo som komu urobila, dofrasa!? Takéto somariny... „Tak napríklad z dreva sú stromy; na nich rastú plody, ako napríklad hrušky a z nich sa páli alkohol,“ skúsene mu vysvetlím, ako to teda funguje a sledujem jeho reakciu. Čarbi si na ten papier, čo chceš, mne to žily netrhá!

„Teraz pozerajte na tieto obrázky a povedzte mi, čo vám pripomínajú,“ otravuje (=robí si svoju prácu) ďalej. „Vôbec mi tie machule nemusíte ukazovať! Každá vyzerá ako netopier. Už mi to ukazovali tu v nemocnici aj v Kováčovej,“ demonštrujem naďalej svoje nadobudnuté skúsenosti. „A vtedy ste čo hovorili? No poďme, už som tu mal mať ďalšieho, tak hovorte!“

Kopa vstupných, výstupných a kontrolných vyšetrení, ktorých výsledky ma priviedli k otázke, akým zázrakom ja vlastne držím pokope. Na začiatku v nemocnici som síce len vyplakávala, že mi nič nejde; v Kováčke som ale rýchlo zbadala, že v porovnaní s inými robím skoky vpred. Všetci ma chválili a volali ma frajerka. A mne bolo tak dobre, zo všetkého som sa tešila. Stačila chvíľku v „normálnom“ svete a ja som si začala pripadať ako menejcenný invalid. A bude hůř...

„No tak, čo tu vidíte?!“ nenechá ma poriadne sa zamyslieť psychológ. „Netopier, netopier, netopier... a... futbalová lopta (keď už tak zazeráš), jeleň, hráči, futbalový zápas.“ „Kde to vidíte?“ „Tu je lopta, títo okolo nej behajú...“ (Ozaj, videli ste Okresný přebor? Slávia. Ne, Sigma Olomouc J Ale to je ešte len budúcnosť.) U psychológa som podráždená a nervózna. Za trest dostávam do papierov lekársky záver: impulzívne reakcie. Neva, môj chorobopis je hrubý ako spis o ťažkom hrdelnom zločine. Tam sa to stratí... a ako povedal môj neskorší šéf: „Romana, kým  nebijete...“

„Na tie roky (9) to ani nie je také hrozné... A toto je čo?“ zarazí sa zrazu zubár „Jáááu!“ „Ja viem, ja viem, že to bolí, ale to musíme vydlabať.“ Pri nehode som si vyrazila zub, no ten sa mi aj zarazil naspäť do ďasna. „A to vás doteraz nebolelo?“ „Čo ja viem? Keď mňa bolelo všetko.“ Hlavne celá pravá strana, ktorá mi „ožila“ po ochrnutí. A keď som plakala od bolesti, všetci okolo sa usmievali: „Romanka, čo bolí, to žije!“

Aj zubár sa zvládol sa a dezinfikovalo sa uňho štamperlíkom.

17.

„Dobrý večer. Nuž komu dobrý, komu nie, všakže, už ste chvíľu spolu s nami na Tehelnom poli a ja keďže mám v ruke mikrofón, si pripadám trocha ako taký funebrák sediaci na kozlíku pohrebného voza a šibajúc do koní veziem pozostatky našich postupových nádejí na cintorín svetového šampionátu, lenže čo už, heš čierne myšlienky, aj na kare býva nakoniec veselo, veď každý chvíľku ťahá pílku...“ (Karol Polák - barážový zápas Slovensko-Španielsko na MS 2006, Niňajov svet)

Nitrička už bola „postúpená“ a konečne prišiel zase aj pre mňa čas na futbal naživo. Bolo to na nitrianskom štadióne, ale nehrala Nitra. Mojím prvým zápasom A.D. (= po nehode) bolo finále Slovenského pohára, v ktorom Banská Bystrica porazila Petržalku; moja (zatiaľ) jediná návšteva futbalového štadióna s barlou. Na pamiatku tohto stretnutia mám doma červené tričko víťazov. Originál, ktorý ku mne doputoval poštou z klubu.

Cez telku som si už predtým vychutnala iné pohárové finále, keď Liverpool v Turecku otočil už prehratý finálový zápas LM s AC Miláno. Voľakedy by som bola kvôli AC veľmi sklamaná, teraz som ten obrat ako stále väčší „vychutnávač“ futbalu (= pseuďák) ocenila.

Potom už odštartovala slovenská liga. A ako! V 1. kole Nitra šokovala, keď vyhrala v Žilina 5:2. Hattrick dal Rák, po jednom góle Kóňa a Dobiáš. Domáca premiéra (konečne už aj so mnou v hľadisku) vyšla tiež na jednotku. Výborný súboj s Artmediou, ktorý ukončila akcia v nadstavenom čase: Hrnčár – Grajciar – Dobiáš – gól v sietí Bratislavčanov. V pokračovaní sezóny sa už vyskytla aj nejaká tá prehra.

„Aha, nejaká nová rehabilitačná sem prišla!“ vykrikujú na seba sanitári. Sú zlatí. Voľačo sa so mnou natrápili, navykladali na vozík, naskladali z neho, navozili... Teraz len čumia, že som sa po pol roku vrátila už aj bez barlí. To padne dobre, hej, rovnako ako neveriacke „híkanie“ ostatného personálu. Sestrička v grafickej dielni je unesená, aká je zo mňa optimistka. Nie ako keď som sa jej rozplakala, lebo ma chcela naučiť niečo napísať ľavou rukou, kým sa pravá zlepší, a ja som sa pri nevydarených pokusoch načmárať niečo, čo sa podobá písmenám, bezútešne rozplakala; tak, že ma radšej hneď zobrali hore na izbu. Často to spomínala, či si pamätám. Pamätám, jasné. Ale optimistka? To sa len zdá. Skôr sa len teším, že som tu. Vonku je to hnusné, všetci riešia a vytáčajú sa nad totálnymi hovadinami. Rýchlo som to „chytila“ aj ja. Okrem toho ma pri každej zmene počasia stále všetko bolí a som nervózna a na všetkých nabrúsená. No usmievajte sa, keď cítite, že bude silná búrka, lebo vám trasie celé vnútro! No keď zasvieti slnko, je dobre... A z toho som nervózna najviac, zo seba. Nikdy mi nič nevadilo, či pršalo, padali krúpy, nech bol tlak, aký chcel. A teraz záleží aj na tom, „jak veter fúká.“

Tak som si od toho prišla oddýchnuť. Aspoň tak po svojom: zas natrieskaný cvičebný program, hokej, kamošov v liečebnom centre zas poriadne nestíham, lebo som si nabrala aj niečo na preklad, čím si už privyrábam. Ale trochu hej. Veď sa tu zase stretávam s Majom aj s Nikou a s Katkou... Dobré holuby sa vracajú alias: dochrámaní sa preliečujú. Ešte funguje aj kino. Million Dollar Baby. Tento film mám spojený s Kováčovou a s tým, ako kino občas nemusí pomôcť rozbiehajúcej sa zábave, ale vyhnať do izieb poplakať si alebo aspoň smutne popremýšľať.

Aby som nezabudla, nielen Nitrička ma potešila svojím zmŕtvychvstaním. Aj slovenský reprezentačný futbal sa vzmáhal. Matúš ma v jednej čakárni u lekára rozptyľoval tým, ako mi opisoval kvalifikáciu a tvrdil, že tentokrát už určite postúpime. Mne sa tlačili vlastenecké slzy do očí, keď som v telke videla tú eufóriu pri futbalovej pesničke, ktorú spoločne spievali slovenskí speváci. Aj keď to napokon ešte nevyšlo. V Kováčovej na spoločnej telke som sledovala kúsok odvetného barážového zápasu so Španielmi. Po tom záreze od rozhodcov a debakli 1:5 v Madride to už nič neriešilo, ale mňa celkom tešil aj výsledok 1:1.

„Aha, Mikulík!“ ukazujú si v Kováčovej dve pacientky na pána na vozíku. Prizerám sa mu aj ja. Naozaj! Richtár z Perinbaby! Bol veľmi milý, aj keď toho veľa nenahovoril. Ja som už hovorila dosť, všetci padali z nôh, aký pokrok je to oproti môjmu snaživému písaniu spred polroka. A konečne som sa dostala k logopedičke špecializovanej na poúrazové stavy.

Pri pánovi Mikulíkovi netreba veľa rozprávať, radšej sa len usmievam ako on a do smiechu prepuknem po tom, ako okolo nás prejde pacient so smiešnou chôdzou a s hlavou vztýčenou ako páv. Hneď ako nás minie, pán Mikulík začne napodobňovať jeho chôdzu, keď ústami robí „koníka“. Stáva sa to našou každodennou tradíciou, keď spolu čakáme na chodbe na cvičenie. Ja na „skupinku“ a on na „individuálku“ u Nataši.

Práve nás tu zastihli aj moji parťáci zo skupinky. Jeden prichádza s frflaním, že „to tu neni možné s týmito blbými vietnamskými (či rumunskými?) výťahmi, to aby človek po obede ani hore na izbu nevyšiel, lebo potom sa mu už nepodarí žiadny privolať,“ druhý vytasí teóriu o tom, že „by nám hádam mohli dať po tom obede pokoj, keď máme mať oddych na lôžku, nie sa o 5 minút dotrepať na vizitu a človeka hneď zobudiť,“ ale keď zbadajú známeho herca, hneď sa im zlepší nálada: „Pán Mikulík, aj vy idete s nami cvičiť?“ To ja už postávam pri dvoch ďalších, mladších a menej ufrflaných členoch našej cvičebnej skupinky a pre zmenu frflem ja: „To sú trdlá! Jasné, že ide cvičiť na skupinu ´Dolné končatiny´. Že sedí na vozíku, to si nevšimli?“ „A kde ide?“ pýta sa Ivan.„K Nataši, na individuálku. Viete, to je tá zlatá Ruska. Predtým som chodila na skupinu k nej. Plná telocvična ľudí, pohoda. Nie tento vojenský dril, čo máme u Denisy.“

Keď končilo skupinové cvičenie pre nás 5-6 „elitných“, ledva sme vládali odkráčať. Ale bola som hrdá, keď Denisa Tomášovi rozprávala, že aj ja diagnózou patrím do tej najslabšej skupiny, ale makala som a vypracovala som sa; keď ma Denisa nechala precvičovať. Bola som spokojná, keď som v duchu samu seba videla, ako som bola pred necelým rokom v tej najslabšej skupine jeden z najslabších cvičencov, ako som najskôr len skúšala napodobňovať cviky a keď sa mi konečne podarilo otočiť na brucho, tak som na ňom akurát tak ostala ležať a kým ostatní cvičili, ja som snívala, čo asi dneska bude na obed. A aj keď sa to zlepšovalo, vyliezť sama zo žinenky na vozík sa mi nepodarilo nikdy. Párkrát som sa pokúšala poriadne sa ho chytiť a vzoprieť sa..., ale to už rýchlo pribehol niektorý sanitár: „Romča, nechaj to! Prevrátiš to na seba!“

Momentálne mi je však príjemne pri pánovi Mikulíkovi. Dnes mi doniesol aj prefotený recept z časopisu. Je to jeho uverejnený recept. „Rajská rajčinová,“ podáva mi papier. Pred nehodou som rajčinovú, kečupy či pretlaky moc nemusela, keď predo mňa v Španielsku postavili gazpacho, čo je rajčinová polievka a ešte aj studená, skoro som sa povracala. Po nehode môžem skoro všetko. Jedlo bolo pre mňa asi najväčší zážitok aj z jednej nóbl recepcie či z polčasovej VIP- ky na futbalovom štadióne. A to mám väčšinou tak okolo 50-55 kíl. Predtým som dvakrát trhla aj sedemdesiatku. Ale aj predtým som mala aj 50. Moja váha si proste skáče podľa toho, aké mám obdobie: dobré, zlé, zhon, pokoj, nervy...

Tú rajčinovú odvtedy milujem. Milujem aj Perinbabu. Ale to som sa pánovi Mikulíkovi hanbila povedať. Je to asi môj druhý najobľúbenejší film a na Vianoce bez problémov poráža ten prvý – Klopanie na nebeskú bránu. Ale dnes to už pán Mikulík vie. On sa určite doklopal a v nebi mu to iste povedali...

  18.

„Fotbal je mnohem víc než nejpopulárnejší hra na světe. Může stát na počátku – anebo na konci – válek, může podněcovat revoluce nebo udržovat diktátory u moci.“ (Simon Kuper – Fotbal proti nepřáteli, moje čítanie na ceste vlakom po šichte v SBS)

Nitrička napokon nováčikovskú sezónu ukončila pekným 5. miestom. Z titulu sa véééľmi tešili v Ružomberku. Aj nejaké hory nasľubovali zliezť ľudia z klubu. Také niečo sa mi marí. Artmedia prežívala svoju rozprávku v Lige majstrov (FC Porto - Artmedia Petržalka 2:3 (2:1) a titulok k zápasu: Miracles Are Possible – Zázraky sú možné).

Ale ešte naspäť k Nitre. Čítam si v knihe mená v kádri. Ktorý to bol Kováč? Odišiel už po 3. kole do Slavie. Ale hej, nejaká tvár sa mi vybavuje. Ale ledva, lebo Kováč, to je to isté ako Fernández, García a López. To proste splýva a ťažko sa to v pamäti ukladá rozlíšené. Aspoň mne. Koľko si asi ešte budem pamätať Diega Lópeza? Neviem, či dlho, ani Real ho možno nezachráni. Ale už som zas mimo Nitry a ešte aj o pár rokov vpredu. Tak spiatočka!

Nitra sa vtedy spojila s Lapášom; zjavil sa Stoch; Kóňa prestúpil do Sparty; vrátili sa „dobré holuby“ – Dobiáš, ktorý ako 15-ročný odišiel do holandského PSV a po 12 rokoch Demo; striedačky sa presunuli na nitrianskom štadióne na druhú stranu – oproti hlavnej tribún;, v priebehu zápasu so Žilinou mala Nitra postupne 5 kapitánov; somárske uši na oslavu gólov predvádzal naďalej Rák... V Bratislave proti Interu skóroval po tom, ako loptu vykopol brankár Senecký a chybou mu dopomohol ku gólu domáci Kaprálik – čas: cca. 6 sekúnd. Tam som nebola, ale v Nitre som tú sezónu toho naživo videla dosť.

„Čo doniesli?“ pýtam sa kolegu. „Obuv,“ hovorí Maroš, ale aj keď je pol metra odo mňa, ja počujem miesto obuv „oné“. „Tak čo?“ „Obuv,“ zopakuje, ale ja zas počujem „oné“. „Maroš! Ja kľudne napíšem dovoz ´oného´, aj to zavolám do podniku Dušanovi alebo Lukáčovi, ale mohol by si sa so mnou rozprávať normálne?!“ „Obuv, obuv, topánky!“ značne zvýši Maroš „volume“ a otŕča mi pred  nosom nohy, aby som konečne pochopila. „Aha, tak dobre.“

Som zase nahluchlá, ale po pár návštevách u ušnej, ktorá na mňa narevala, aby som sa láskavo neodťahovala, keď mi strieka vodu do uší, prídem na domáce finty, hlavne teda na jednu: ocino hádam vie striekať do uší takisto dobre ako nejaká uziapaná doktorka, nie?

Maroš je môj najlepší kolega v SBS-ke. Narehoceme sa spolu v našom „domčeku“ pred novým veľkým nitrianskym podnikom, no akurát dnes, keď blbo počujem, volá kopa anglicky hovoriacich ľudí, čo chcú niekam prepojiť alebo niečo vedieť. Ale dá sa. Stíham pritom čítať včerajšie športové noviny, aj keď by som sa mala radšej pustiť do prekladu, čo som si doniesla. Veď aj je ten výkladový slovník vo vaku ťažký! No dobre, nebolo by to také hrozné, keby trištvrtina vaku nebola napchatá jedlom. Veď som zase odchádzala z domu o pol šiestej a dotrepem sa po siedmej. Dneska nemá cestu z Nitry žiadny známy. Asi ešte skočím s Dušanom alebo s niekým iným z podniku na kafčo.

„Čumni mu do tej tašky!“ kričí Maroš od dverí, keď mi jeden pracovník z podniku poslušne otŕča pri okienku tašku. Nový príkaz po prúsere, keď z podniku zmizli nejaké veci... no SBS je preukázateľne mimo. Tak sa len pridávame k diskusii so všakovakými teóriami, ako to mohlo byť. Čumnem... „Ešteže sú tí ľudia takí blbí,“ uškrnieme sa na seba aj pri ďalšom, ktorý ochotne ukazuje tašku mne – žene a k tomu civilovi. Ale Maroš to nefláka, len si robí srandu, takže keď dokráčajú okolo domčeka k nemu, musia tašku ukazovať ešte raz.

„Ja už na nich kašlem. Nasmerujem ich rovno k tebe. Musím už prekladať a aj si volačo pripraviť na učenie do akadémie. Mám toho akurát dosť a nie tu šaškovať.“ „Nesťažuj sa! Keby si nechcela, tak to nerobíš.“ Svätá pravda. „ A sem, medzi nás si predsa chodíš oddýchnuť.“ Nóóó, občas pravda. Ale väčšinou je s chalanmi vážne fajn. Aj keď o futbale sa dá kecať len s Jurom a so šéfmi.

„Barcelona s Arsenalom, to bude super, že?“ pozerá mi do novín Mišo.„No jasné, to sú moje dva najobľúbenejšie zahraničné tímy. Ale aj ten Villarreal bol skvelý. Super sa na nich dívalo.“ „Ale vyhrá Barcelona, že?“ tipuje Mišo. „Myslím, že aj to je jasné. A ozaj, dneska hrá Nitra doma. Mám sa na štadióne stretnúť s našimi. Môžem odísť už o štvrtej, že? Alebo zavolám ešte aj Jurovi?“ „Ale móžeš.“

Trocha sme obkecali aj zápasy nemeckých majstrovstiev sveta, aj keď ja som pri ich sledovaní takmer pravidelne zaspávala okolo dvadsiatej minúty. Pred finále mi prišla od naj kamoša správa so želaním pekného zážitku pri sledovaní finále. Vedel, ako sa teším na Zidana. Posadila som sa teda odhodlane pred telku s kávou v ruke. Keď som ju dopila, urobila som si rýchlo druhú a po nej tretiu. A na konci som si želala, aby som to všetko prespala. Nevedela som, ako mám spracovať Zidanov skrat, chcelo sa mi plakať, ale našťastie aj po tých troch kávach rovnako aj spať.

19.

El Gato c. B: Ti, jenž Tvá víc než slova nevelebí,
pekelná muka prožít zaslouží.
Těm jenž stejnou víru s námi neochvějně nesdílí,
těm sám božský Leo věčnou bolest udílí.
To jen jen malý výtah ze 600 stránkového "Malého manuálu člena".
pak je ještě "Velká kniha člena". V ní jsou zaklínadla a je tajná. Legenda praví, že ji sepsala Romi Pepkovou krví... Malý manuál musí každý člen znát nazpaměť a minimálně tři verše musí mít vytetované levém podpaží.

(Bol raz... trapák, pseuďák a gangy..., ŠF.cz)

Nitra s Galádom načala druhú „kritickú“ sezónu v najvyššej súťaži a ona sa z hľadiska pohybu v tabuľke vôbec nejavila ako kritická. Ale na kritiku sa toho vždy nájde dosť. My sme na štadión chodili vždy, keď sa dalo aj na nový výmysel v súťaži - prelínačku. O tej som už aj písala, už nielen pre seba do zošítka vo vlaku. Ale o tom až o chvíľku.

„No nemám parfém! Fakt to nemôže byť tá knižka?“ nervózne vyťahujem všetky veci z kabelky, ktorá mi v nitrianskom supermarkete pri vchode zapískala, zatiaľ čo SBS-kár ma milo diskrétne upokojuje, že pomaličky poprezeráme a zistíme, čo to je. Neviem, či tak dobre voniam, ale dokola sa vypytuje, či nemám nejaký parfém. Podľa znaku na jeho saku vidím, že nie je z „mojej“ SBS-ky, ale to je jedno, musíme to nájsť, lebo budem pískať všade. Lenže ja sa ponáhľam! Idem od kamošky z Bratislavy a na štadióne sa mám o chvíľu stretnúť s mamčou. Liga cez týždeň, ocino je v robote, no ja mám dovču, tak samozrejme s maminou nechceme vynechať domáci zápas. Nakoniec to predsa len je tá knižka! SBS-kár je ale naozaj fajn, kód pekne opatrne odlepuje, aby knihu nepoškodil, lebo ho upozorňujem, že nie je moja. Karmen, dievčatko, ktoré učím španielčinu, si kúpilo španielsko-českú učebnicu, z ktorej sa chce učiť, tak si ju dávam prefotiť aj ja.

Toho pískania mám ale v poslednej dobe plné zuby! Všade všetko píska. V robote dokola blbne poplašný systém. Dvakrát do týždňa sa spustí hučať a všetko uteká z podniku von. Nacvičiť si to nacvičia dobre, ale keď raz bude naozaj horieť, tak to podľa mňa zhorí do tla aj s nimi, lebo to už bude každý ignorovať. Už teraz, kým my zisťujeme, čo sa deje, vyvolávajú nám z oddelení, či je to zas falošný poplach. Zodpovedná firma to dokola opravuje a vždy už má byť všetko v poriadku. Iste, v priemere celé dva dni!

Zo supermarketu na futbalový štadión dobehnem na poslednú chvíľu, ale načas, spokojne sa usadím pri mamine na tribúne a... počujem, ako niečo hučí. Mne už asi hučí v ušiach! Postupne sa ale rozčuľujú aj ostatní diváci, celý zápas hučia nejaké sirény. Ako mi neskôr objasnia kolegovia v robote, konala sa hasičská súťaž.

Ešte ani Nitra nevyhrala. Alebo áno? Moc si z toho okrem hučania nepamätám.

„Romanka, nejdeš do Zámkov?“ budí ma mamina, keďže na budík nereagujem. „Ale idem.“ Rýchlo vstávam a utekám na sobotný vlak na druhý smer ako cez pracovný týždeň. Najprv si zacvičím vo fitku (v bývalej práci, kde som stále rada chodila a cvičila zadarmo) a odtiaľ učiť do akadémie. Potom mám ešte hodinu španielčiny pre jednu malú snobku v jednej snobskej rodine, potom u Karmen a angličtinu u pani audítorky. Ale v pohode, z cvičenia som plná energie. Aj decká v akadémii mi to vždy hovoria. To až doma na mňa doľahne únava z celého týždňa, skočím pravidelnú sobotnú hlavičku do postele, resp. lepšie prirovnanie: padnem do nej dole hubou a spím ako drevo do večera, alebo kým nejdeme na futbal.

Ale aspoň si v Zámkoch oddýchnem od hučania. Si myslím...

Dneska ma však energia začne opúšťať už pri vchodových dverách akadémie, ktoré sa mi ani za nič nedarí odomknúť. Zrazu sa pri mne pristaví pani, ktorá ide okolo na bicykli. Vraj tu robí upratovačku. Pozná už osvedčené ťahy a úspešne ma dostáva dovnútra. Poďakujem sa a vidím, ako už pribieha prvá žiačka, Timea. Ešte však ani nevyjdeme schodmi hore k učebni a spustí sa alarm. Čo? To prečo? Nikdy nebýva zapnutý a ja ani nepoznám kód. Vyvolávam riaditeľovi, ale ten nedvíha.

Objaví sa nejaký údržbár, ktorý ale tiež nevie kód, no vraj o chvíľu prídu policajti. Sme už riadne ohučané, keď riaditeľ konečne zdvihne a nadiktuje mi kód. Máme ale čakať tých policajtov a potom mu prípadne brnknúť, nech im to vysvetlí. Alarm stíchne, ale bojíme sa, či znova nezačne, keď vojdeme do triedy. Timea, nacvičená zo sledovania detektívok, opatrne otvorí dvere, rukou „zašermuje“ dovnútra, potom vloží do miestnosti jednu nohu a keďže ostáva ticho, tak vstúpime. Prichádzajú už aj ďalší žiaci, ale ešte čakáme tých policajtov. Stále nechodia, tak začnem učiť (a aj skončím a policajtov nikde).

Na hodine sa narehoceme ako vždy. Dvaja chalani spolu s jednou pani sa chystajú do Španielska robiť, no ani figu sa neučia a vďaka ich hláškam je to viac hodina smiechu ako učenia. S uspokojením aspoň sledujem, ako usilovne čarbú poznámky. Veď oni sa do toho pozrú. Ale mám tú skupinku veľmi rada (a aj tie ďalšie). A myslím, že aj oni mali celkom radi mňa. Dostávala som darčeky a poďakovania, hlavne na konci kurzu; a aj dievča, ktoré prišlo len na dve hodiny s kamarátkou, mi na tú druhú z vďaky donieslo veľký dezert, že to bolo super. Je to príjemné. Len keby toho všetkého nebolo tak veľa... alebo keby som viac vládala... alebo keby mal deň aspoň 72 hodín... To mi vždy pripadalo také dobré číslo, trikrát viac času a možno by som konečne stíhala.

Aj Karmenka je zlatá, šikovná. To bola moja prvá žiačka. Jej mama, Zuzka, bola moja sestrička na áre, z čoho si absolútne nič nepamätám, ale keď som sa chystala druhý raz do Kováčovej, išla som sa tam s ocinom pozrieť a poďakovať a nejako sme to dohodli.

Dnes je to už pár rôčkov, čo tam chodím. Dosiahli sme spolu (To Karmen vždy hovorí, že je to aj moja zásluha. Veď je to už veľká baba. Jéjda, aké to bolo na začiatku deculo! To to letí...)  dva certifikáty, víťazstvo na olympiáde na krajskom kole, aj na celoslovenskom... Chodievam síce stále menej často, buď niečo mám, alebo som taká uštvaná, že aj keď sľúbim, že prídem, zaspím, ale ona je už samostatná. Vie, čo a ako. A keď sa dá, rada prídem, vždy mi pripravia super kávičku aj s nejakým dezertom, občas miesto učenia len tak s obidvomi kecáme a nosíme si darčeky.

S tou „pískajúcou“ knižkou sme si tiež užili zábavy. Je to predsa len čeština. „Tak si prečítame a preložíme článok,“ otváram učebnicu na novej lekcii.“ Čo je to equipaje?“ pýtam sa, keď sa Karmen zasekne pri vete s týmto výrazom. „No to...“skúša si spomenúť. „Nevieš?“ „Viem. To je to...“ „No čo?“ „To... Závazadla.“ „No keď už, tak zavazadla. A vieš čo to je?“ Chvíľa ticha. „Nie.“ „Karmen! Píš si to! A keď zabudneš, čo to znamená, tak sa pýtaj,“ zvyšujem hlas, ale smejem sa pri tom. Nikdy som na ňu nekričala. Nemám prečo, ale týmto ma dostala.

Z našej rodiny som pritom zvyknutá na deti, ktoré vedia po česky lepšie ako ja. Deti bratrancov Mareka a Peťa vyrastajú na českých či skôr česky dabovaných rozprávkach, takže mi prišlo úplne normálne Luckino budenie macíkov: „Vstávejte, kluci!“ A rovnako, keď sme Miška húpali na mojej fit lopte, no on chcel „rychleji“ a Maťko zatiaľ všetkým oznamoval, že má „dneska narozeniny".

Ktovie, akou rečou komentoval, keď ho Peťo navliekol do dresu Realu a kázal stúpiť na ruku Miškovi. Fotografia: Maťko „Pepe“ si nevšimol ruku Miška „Messiho“, po ktorej dupe, je ale veľmi vydarená. A ešte viac tá s následným vrelým objatím na znak mieru. Tá ale nemá predlohu v El Clásicu.

20.

Cani dal proti Osasuně gól z poloviny hřiště
Tu sa teda venujeme Osasune a Villarrealu. Či?
pitbull: Konecne se na sf pise o betisu +4 (4)
Dôkaz:
Nejvyšší soutěž viděla podobný gól naposledy v sezóně 2007/2008 z kopačky Caniho spoluhráče Marcose Senny proti Betisu.

(Bola raz jedna futbalová stránka, ŠF.cz)

Na začiatku roka 2007 začali na nitrianskom štadióne rásť stožiare s umelým osvetlením. Každý deň som to sledovala cestou busom, ktorým som sa viezla za mesto, do práce. V polke februára už bolo hotovo. Bolo to fajn, ale spočiatku také zvláštne, sedieť zrazu v Nitre na futbale pri umelom osvetlení. Bol to pre mňa taký iný pocit ako na ostatných štadiónoch.

Stožiare sa vypli nad ihriskom a zasvietili a ja som sa pobrala „o dům dál“. Ale na túto prácu v SBS nedám dopustiť. Padlo mi to ako z neba. Kandidátka, čo už mala nastúpiť, si to zrazu rozmyslela, kamoška, ktorej tam robil frajer, si spomenula na mňa, o hodinu bol pohovor v našej obývačke, večer mi dali vedieť, že som sa im páčila viac ako tá druhá, či dve ďalšie a v pondelok som už šla podpísať zmluvu a pozrieť si „domček“. Brali sme to ako rozbeh pre mňa a fakt bol. Bol veľmi fajn, až tak, že sa mi ani nechcelo hľadať niečo iné. Zvykli sme si na seba, začala som niečo prekladať aj pre SBS-ku a dostávala odmeny. Až na to únavné dochádzanie...

„Moja hlavná kombinácia je odmalička futbal a krasokorčuľovanie. Ale rada si pozriem a sledujem aj všeličo iné,“ robím práve uvoľnene pracovný pohovor vo vlaku cez telefón. Načo strúhať serióznosť, keď sa niekto chytil na môj inovatívny, ale nie príliš „distingvovaný“ dodatok v profesijnom životopise uverejnenom na internete: „Mám rada šport, hlavne sledovanie futbalu a rada si píšem.“ Uvoľnený a úspešný bol aj pohovor naživo a ťažké, ťažšie ako kdekoľvek inde, moje lúčenie v SBS-ke.

Zamierila som zase raz do svojho rodného „New Castlu“. Aj keď je to v podstate jedno, kde práve sedíte pri počítači, do ktorého čumíte od rána do večera, čítate športové stránky, vypisujete previews, reportáže a iné články; keď máte službu, tak nahadzujete články z tlačovej agentúry... V internetovej športovej redakcii som mala na starosti v prvom rade španielsky futbal a český hokej, ale tiež sme si s kolegami delili zápasy slovenskej futbalovej a hokejovej najvyššej súťaže, všetci sme makali na veľkých akciách, ako boli hokejové MS. Postupne sa to menilo, prischol mi napríklad celý slovenský futbal. Ono sa fakt stále niečo hrá: ligové súťaže, poháre, kvalifikácie, majstrovstvá... A moja vrodená zodpovednosť spôsobovala, že natrieskaný športový kalendár mi pomaly začínal robiť väčšie problémy ako futbalovým reprezentantom z klubov hrajúcich európske pohárové súťaže.

 „Ľuboš, keď mne je zle!“ žalujem sa kolegovi. Jemu môžem, to je kamoš. Okrem neho som z redakcie naživo spoznala len asi ďalších troch. Ľuboš mal kanceláriu hneď vedľa mojej, okrem písania v nej rozbiehal personálnu agentúru, keď práve nebol u mňa schladiť sa pod klimatizáciou a kecať a rozoberať problémy... Pritom taký mladý chalan! No v Kováčovej som sa naučila, že vek niekedy naozaj neznamená až tak veľa.

A teraz opis podstatných udalostí toho dňa: Urobila som si sladký deň, s čokoládkou, koláčikmi a zmrzlinkovým dezertom. Polliter zmrzliny na záver mi už ale nejako nesadol. Strašne ma bolí brucho a aj keď statočne čumím na český hokejový play-off zápas: Sparta s... (už neviem kým), rozmazáva sa mi to pred očami. Ešteže to má so mnou na starosti aj český kolega. Aspoň si má kto všimnúť, koľko gólov padlo v presilovkách a kto ich vlastne dal. Keby som mala postupovať v duchu šéfových inštrukcií „Romana, len napíšte, ako ste to cítili vy,“ tak by sa čitatelia dozvedeli, že sa mi pri každej akcii zdvihol žalúdok.

Na „svoj“ zápas Pohára UEFA sa dávam dokopy a už pri jeho sledovaní priebežne píšem reportáž. No ešte treba spolu s kolegami zbuchnúť „Naj“ zo všetkých zápasov. Ľuboš, od ktorého som zvyknutá na povzbudenie a pomoc typu: „Neboj, skočím na tréning a potom ti s tou kvalifikáciou pomôžem,“ ma teraz škodoradostne nominuje na najlepší výkon odvetných zápasov a chalanom vykecá môj zmrzlinový prúser. 

Občas si radšej treba oddýchnuť.

„Naschvál som to dala na 5.5., nech si to Darrell zapamätá,“ vysvetľuje mi pri čokoládovej fontáne kamoška, podľa čoho nakoniec určila termín svadby. Ja som spokojná, aspoň som sa vyvliekla z preview a review zápasu hokejových MS: Česko – Slovensko. Určite by som našich vychválila do neba a nakoniec zbabelo tipla, že tesne prehrajú. Hoci som Slovákov mala pridelených, tento zápas som hodila na kolegu a ja som sa napchávala dobrotami a zabávala sa na svadobnej oslave, hlavne s Vierinými bratrancami. Zvykla ich na výške spomínať, ale nikdy som ich nestretla.

Je perfektná zábava. Všetci chalani obdivujú Vierinu americkú švagrinú. Krásna žena no. A každú chvíľu jeden svadobčan druhého ohromuje informáciou, aké ona už má veľké deti – snáď okolo dvadsiatky. Zase je pri našom stole jeden, ktorý chce príbuznému na názornom príklade demonštrovať jej vek: „Peťo a vieš aké má ona deti?“ „No aké?“ „Ako Tomáš.“ „Také sprosté?“

Zrazu sa ale sála nejako vyprázdňuje. V dverách zbadám dvoch chalanov, ktorí tiež mieria von. Utekám teda za nimi... hore schodmi... dlhou chodbou... do miestnosti, kde sa pozerá hokej. A aký! Vôbec mi nevadí, že prvý gól Plekanca som nestihla. Zato Demitrov, Kapušov a Gáboríkov áno. A Kleslov už nič nezmení na našej výhre. 3:2!

Zato prvá z mojich dvoch doteraz najviac sledovaných sezón Primera División skončila „na nervy.“ Barcelona v predposlednom kole len remizovala s Espanyolom a Real, ktorý všetky zápasy ledva-ledva otáčal na konci, to už v poslednom zápase nepustil a pri rovnosti bodov s Barçou získal majstrovský titul.

Ale to písanie som si aj tak užívala. V pamäti mi ostal dvojgólový Reyes, ktorý to Realu v tom poslednom zápase proti Mallorce zariadil, z barcelonského derby dvojgólový Tamudo, ale aj rovnako dvojgólový Messi, nad ktorým som híkala celú sezónu. Toto je hráč! Raz som dala do jedného článku jeho fotku s Ronaldinhom a s komentárom v zmysle, že mu hovorí: „Aj ty raz budeš taká hviezda ako ja.“ A bola som si pri ňom istá, že „o dva razy“ bude ešte väčšia. Madridský Capello vtedy odstavil Beckhama, lebo ten už bol dohodnutý s L.A. Galaxy, ale nakoniec ho opäť staval, keďže Beckham sa dostal do výbornej formy a bol veľmi platný pre tím. Úžasný bol Villarreal s Pellegrinim, Espanyol sa dostal do finále Pohára UEFA. Z Primery zletela Tarragona, Celta so Stoičkovom, ale aj Erreala. A Athletic ostal tesne nad priepasťou. Pre Baskov nič moc sezóna. Naj kanonierom - Pichichim sa stal Van Nistelrooy z Realu, najlepším španielskym strelcom s trofejou Zarra Villa z Valencie, za naj hráča som v súhrne sezóny dala Messiho, brankára madridského Casillasa, objav Villovho spoluhráča Silvu a:

Najlepšie mužstvo

Ešte raz k tomu najlepšiemu tímu. Hovorí sa, že šťastie sa prikloní k tomu, kto oň najviac bojuje. To majstrovské sa priklonilo k Realu Madrid. K titulu majstra mu teda dajme aj titul najlepšieho bojovníka. Podložené sú však aj iné názory o najlepšom španielskom celku. Toľko isto bodov ako Real v sezóne získal minuloročný majster i víťaz Ligy majstrov FC Barcelona. Barcelona dostala spolu s Getafe najmenej gólov – 33 a jednoznačne najviac ich dala – 78. V ankete odborníkov, vyhlásenej denníkom AS, však všetci označili za tím roka FC Sevilla. Sevilla vyhrala aj u čitateľov, ktorých hlasovalo niekoľko desiatok tisíc. Andalúzsky tím na začiatku sezóny vyhral európsky Superpohár, v tomto roku obhájil titul v Pohári UEFA a získal domáci pohár. A práve Sevilla kraľuje rebríčku futbalových klubov podľa IFFHS.“

Aj ja mám Sevillu za tú sezónu zvlášť rada. Úžasný Palopov gól v Pohári UEFA do siete Šachťaru Doneck, ktorý zariadil úspešné osemfinálové predĺženie, bola teda lahôdka! Víťazné finále v Glasgowe s Espanyolom bolo riadny „napinák.“ A ja som nakoniec v lete priamo v Seville počúvala, že tam majú najlepšie mužstvo na svete (kvôli tomu prvenstvu v rebríčku klubov).

Jednou z mojich „živých“ spomienok z tej sezóny je aj odchod Roberta Carlosa z Realu. Keď som, tuším na nejakej španielskej stránke, zbadala, že obranca prestupuje do Fenerbahce, vyhlásila som si sama pre seba preteky so slovenskou a českou tlačovou agentúrou. Vyhrala som. Aj keď len o pár minút. A pochválila som sa tým aspoň Ľubošovi. „Do Fenerbahce? Tak sa chce zhodiť?“ reaguje zhrozene Ľuboš.

To boli časy... Dnes je už Turecko bežná destinácia aj pre hviezdy. A v Lige majstrov vtedy AC Miláno vrátilo Liverpoolu porážku po tom prekvapivom zvrate spred dvoch rokov.

Nitra skončila v lige šiesta. Mne na štadióne počas jedného zápasu slnko spálilo nos a pravú ruku, keďže na tribúnu svieti zboku, na čom sa po víkende v robote ohromne zabával Ľuboš. Galáda vyhodili. Ale stavila by som krk, že sa ešte do Nitry ako tréner vráti.

Szorád strelil ešte v novembri z 30 metrov exportný gól roka; z dobrých holubov sa vrátil Gunda a tri mládežnícke výbery Nitry - kategórie do 13, 15 a 17 rokov získali slovenský titul.

21.

Preview: Barcelona - Manchester United
samozrejme prinieslo aj rozporuplné predzápasové želania. Niekedy až také rozporuplné, že sa v nich ani samotní autori nevyznali...
aimar21:  prosim at nevyhraje ta superspina, smira a rooney a spol. neberme to tak! Barca! +3 (13)
    txapeldun: ted konkretne nevim, kterej tym myslis, ale z myho pohledu je to uplne jedno kdo vyhraje, preju oboum stejne
        aimar21: musim priznat, ze ja teda tak moc netusim, co tim chtel basnik rict
(Bol raz... máj/květen 2011, ŠF.cz)

Ten rok som sa veľmi tešila z uhorkovej sezóny vo futbale. Konečne som si dopriala super dovču a úplne vypla. Skoro úplne...

 „Lietava rozhodol o žilinskom triumfe.“ Áááá, žilinský dobrý vstup do Európy. To si pozriem. Dovolenkujem u Evy v Seville a keď si na chvíľočku sadnem k netu, snáď nie je nič hrozné, že si na našej stránke prečítam, ako sa darí Žiline v Lige majstrov. Kliknem teda na názov a otvorím článok: „Pozitívne boli tri dopingové vzorky...“ Čože? Oni dopovali? Rýchlo čítam ďalej: „Pozitívne boli tri dopingové vzorky bulharských atlétok...“ No páni! Niekto pomiešal agentúrne správy! To sa ako dá? Otváram admin, vidím, kto je zapojený, ale keď chcem myšou kliknúť na skype, aby som autorovi dopleteného článku napísala, uvedomím si, že medzi týmito španielskymi menami Eviných a Samuelových kamarátov v Seville ho nenájdem. Tak čo mám robiť? Otvoriť okno a kričať? Radšej si pekne otváram svoju mailovú schránku, hrabem sa v mailoch a hľadám prístupové heslo do tlačovej agentúry. Keď to konečne opravím, zrak mi padne na „moju“ španielsku futbalovú sekciu, do ktorej niekto vložil zlú fotku... A dosť! Nech si robia, čo chcú. Ja som na dovolenke. Užívam si Sevillu a nerobím. Ani v robote sa bezo mňa svet nezrúti.

Vypínam net, beriem kabelku a idem sa prejsť k štadiónu Betisu (dnes Benito Villamarín, vtedy ešte Manulel Ruiz de Lopera), ktorý je kúsok od kamoškinho bytu a pri nemocnici Virgen del Rocío nastupujem na bus do mesta. Milujem, keď sa flákam v cudzích mestách, len tak medzi domácimi, obzerám si a navštevujem nové miesta. Je to pre mňa lepší relax ako ležať na pláži. Aj to je fajn, ale nie dlhšie ako pol dňa. A aby som o to more neprišla, na druhý deň ideme s Evou, s jej priateľom Samuelom a jeho bratom do plážového domčeka, ktorý majú prenajatý rodičia chalanov. Konečne sa zase poriadne vykúpem v mori. Minulé leto som mu po naj kamošovi odkázala, aby na mňa ešte rok počkalo. Teraz naj kamošovi určite napíšem, ako je tu super a aká nádherná je čisto biela andalúzska dedinka, kde ukončujeme prechádzku až večer na pláži s fľašou španielskeho vínka.

Pred výletom som mala trocha obavy z cestovania. Prvýkrát lietadlom, sama, s prestupom v Madride, cestou tam v noci. A hneď na začiatku sa to skomplikovalo, keď sme z Viedne vzlietli až s dvojhodinovým meškaním, lebo niečo rušilo signál. Mala som dlhý dôležitý rozhovor s azafatou (letuškou), čo ja budem robiť o druhej v noci v Madride, keď zmeškám spoj do Sevilly. Keď sme pristávali, miesto riadneho zapásania na miestach som so sevillským manželským párom stepovala pri dverách lietadla, aby sme hneď po pristání utekali pozrieť, či nás lietadlo do Andalúzie počkalo. Počkalo a Eva so Samuelom ma na sevillskom letisku vyzdvihli asi o tretej v noci. Ale inak to bolo v pohode a také jednoduché. Nikde som do lietadla ani nenastupovala schodíkmi, z čoho som mala hrôzu, že sa strepem. Madridské letisko sa mi naozaj zdalo byť dobre vyriešené a prehľadné. Je pekné, ako ma už dávno pred cestou presviedčala Eva, ktorá mi poslala aj podrobné inštrukcie: „Ako postupovať na letisku.“ Vážne to prepracovala, „jak pre niekoho so slepeckou paličkou,“ ako sa mi rehotal šéf v redakcii.

Cestou späť som v Madride narazila na španielsku rodinu so strýkom, babkou, sesternicou a nevestou vzdialenej tety..., čo tiež letela do Viedne. Spočiatku som sa potešila a vyčkávala som s nimi na meškajúce lietadlo, ale potom som odhalila spôsob ich „fungovania“: „¿Dónde está Miguel? (Kde je Miguel?)“ „¿Y dónde está Juanita? (A kde je Juanita?)“ „Ya podemos ir a la puerta, pero dónde está José? (Už môžeme ísť k bráne, ale kde je José?)“ Vo Viedni už čakali naši so svojimi zážitkami. Na rozdiel od Sevilly, kde bolo počasie fajn, u nás paradoxne vládli otrasné horúčavy. Také, že im cestou začala vrieť malinovka (tak mi to aspoň opísali), no mamina ju aj tak pila, lebo bola hrozne smädná.

Na letisku sa vtedy zrazu zjavili kamery a začali blýskať foťáky. Práve sa vracali rakúski mladí futbalisti z Kanady, z MS do 20 rokov, kde skončili štvrtí, ako ma informoval ocino. A Česi po finálovej prehre s Argentínou 1:2 (Fenin – Agüero, Zárate) druhí, ako ma informovali noviny.

Keď som vrátila zo Španielska, slovenská ligová súťaž už bežala. Ľuboš dostal odo mňa pochvalu, že za hráčov kola dáva nitrianskych futbalistov. Pri dvoch úvodných výhrach 1:0 to boli autori víťazných gólov, Jakubjak proti Bystrici a Áč v Senci. Okrem pochvaly za to dostal zo Sevilly ceruzku s logom Barcelony.

A potom som to už chytila do rúk ja:

6. kolo: POCHVALA

Ešte raz k šlágru. V súboji medzi Žilinou a Nitrou mali viac gólových šancí a lepší „nábeh“ na víťazstvo domáci. Ale keby mali väčšiu smolu, neostane len pri ich nepremenení, ale mohli byť za ne aj kruto potrestaní gólom vo svojej sieti. Lebo Nitra na to šancu mala. O tom sa hovorilo a to sa hodnotilo na tlačovej konferencii po zápase. A to si zaslúži pochvalu, pretože v centre záujmu sa mohla ocitnúť aj situácia na hranici šestnástky Nitry, kedy Martin Tóth fauloval (?) Porázika a mal (?) byť odpískaný pokutový kop. K tomu sa dali pridať ešte aj diskutabilné ofsajdy. Určite by sa našli tréneri, ktorí by na mieste Pavla Vrbu na tomto „vystavali“ svoje pozápasové hodnotenie. V Žiline však v centre nebol rozhodca, ale hra.

Nitrička krásne šlapala s Hapalom pri kormidle. Radosť písať. Vždy som mala slabosť na českých trénerov slovenských mužstiev. Veď to aj boli sympaťáci. Napríklad Vrba a Komňacký v Púchove aj v Žiline; ale moja pamäť siaha ďalej: k Brücknerovi a Škorpilovi v Interi, resp. v Dunajskej Strede, Ružomberok mi bol veľakrát sympatický práve vďaka českým trénerom...

Zlatý klinec kola

Tohtovíkendový posledný ligový súboj pod Zoborom, ktorý bol šlágrom 7. kola s aktérmi zo samého vrchu tabuľky - Nitrou a Petržalkou, si opäť zaslúži samostatný priestor. Prvý polčas nemal víťaza, vyrovnanú hru dokumentovalo aj takmer rovnaké držanie lopty. Do siete mali najbližšie hlavička Juraja Halenára na jednej strane a Tomáša Janíčka na druhej. V druhej časti zápasu sa nitrianski diváci opäť dočkali vynikajúceho predstavenia s kvalitným výkonom oboch tímov a s víťazným bojovným srdcom nitrianskych hráčov. Videli neúnavný motor Grajciara, množstvo centrov od Hrnčára, čerstvý impulz, ktorý doniesol striedajúci Michal Farkaš, veľkú šancu Heseka, pekné strely Farkaša či Šimončiča, premiérový gól z hlavy legionára Tomáša Janíčka – nitrianskeho hrdinu i moment napätia, keď mohli hostia vyrovnať, ale aj domáci zvýšiť z nohy Babica. Nuž a dohromady to dalo ďalšiu výhru FC Nitra v tejto sezóne, šiestu vychytanú nulu na konte pre brankára Seneckého a ďalšie kolo so slastným pocitom na vrchole tabuľky.

No dobre, už to nechám. Ten víkend odštartovali ligovú súťaž aj v Španielsku.

„Romanka, poď pozerať správy. Nejaký hráč Sevilly vraj skolaboval na ihrisku,“ volá ma mamina od notebooku. Od obeda píšem o slovenskej lige, ani som to nezaregistrovala. „Kto to?“ Dobieham k telke a počúvam: „Počas ligového stretnutia medzi FC Sevilla a Getafe skolaboval okolo 30. minúty zápasu v dôsledku infarktu obranca domácich José Antonio Puerta.“

Tak tú sezónu (2007/08) začala španielska La Liga.

Najdôležitejší muž - Antonio Puerta

V úvodnom kole tohto ročníka Primera División sa stalo veľa zaujímavého. Nič však nie je dôležitejšie, ako keď ide o život. Obranca Sevilly Antonio Puerta počas zápasu proti Getafe po polhodine hry stratil vedomie. Na pomoc mu utekal spoluhráč Ivica Dragutinovič, aby zabránil zapadnutiu jazyka. 22-ročný hráč ešte na trávniku k vedomiu prišiel, no znova odpadol v šatni. Bol okamžite prevezený do nemocnice. Následné informácie jeho odpadnutia označili za srdcové príhody. Prišlo teda k vážnemu ohrozeniu jeho života. Mladý hráč je v rukách lekárov v sevillskej nemocnici Virgen del Rocío. Mimochodom, blízko pri nej stojí štadión Betisu. Antonio Puerta je momentálne najdôležitejším hráčom i pre fanúšikov tohto konkurenčného sevillského klubu, tak ako pre celú španielsku futbalovú verejnosť.

22.

„Everybody knows that nobody really knows.“ (jedno tričko)

V utorok Puerta zomrel. Život... Našťastie prináša aj príjemnejšie veci. Futbal takisto.

Je zaujímavé prečítať si, čo všeličo bolo vtedy v španielskom futbale (pre mňa) naj a ako sa to všetko mení.

ROMANA HARMATOVÁ ZAZNAMENALA - Bodujúce posily

Pred touto sezónou sa v Španielsku nakupovalo bohato (No prosím, to boli časy! Ale určite to „dokreslil“ hlavne Real), ale zdá sa, že aj dobre. Veľa posíl sa uviedlo v tom najlepšom svetle. Výhru Realu zariadila po tomto kole vo všetkých pádoch skloňovaná holandská posila Sneijder. (Sneijder začal naozaj excelentne gólovo a ako si pozerám svoje články ďalej, ani Saviola nemal v Reale zlý vstup. Dlho ale nehviezdili.) Getafe v Seville napokon podľahlo 1:4, ale skóre zápasu už v 2. minúte otvoril jeho nový hráč Pablo Hernández. V stretnutí Murcia – Zaragoza 2:1 strieľali góly len nové posily. Na strane domácich Mejía a Baiano a na strane hostí Oliveira. Takisto to bolo v súboji Valencia – Villarreal 0:3. Hostia potvrdili, že svoj úspešný káder ešte posilnili. Góly dali Tomasson, ktorý prišiel z VfB Stuttgart, Rossi z Manchestru a navrátilec z hosťovania v Recreative Huelva Cazorla. V Bilbau ukázal svoje kvality brankár Iraizoz, ktorý prišiel do Athleticu z Espanyolu. V Huelve na konci zápasu zachraňoval pred gólom Betisu v La Lige debutujúci taliansky brankár Sorrentino. Za Almeríu v La Coruñi ako prvý skóroval Negredo, posila z „béčka“ Realu Madrid. Na Mallorce sa vďaka krásnemu gólu stal novým miláčikom Güiza. V Santanderi bol najbližšie ku gólu Barcelony do siete Racingu Henry.

Zástupca česko-slovenského tábora

Česko-slovenský futbal sa konečne dočkal informácie, že bude mať zastúpenie v španielskej najvyššej súťaži. Konkrétne ide o prestup českého futbalistu Jaroslava Plašila z AS Monako do Osasuny Pamplona. Teraz čakáme na jeho prvé odohrané minúty. V Bilbau ešte totiž nebol na zápasovej súpiske klubu z Pamplony.

„Tebe niečo dlží?“ dostávam zase mailom otázku. V tejto dobe už totiž má tento veľký športový projekt na internete také trhliny, že cez ne prúdom tečie a nezastaviteľne sa potápa. Cez naše internetové spojenia zrazu kolujú obviňovania a „mafiánske historky“ a je to riadny tlak na psychiku.

Ja som si pritom so šéfom sadla a hlavne pri hodnotení športových záležitostí sme si celkom rozumeli, podporil ma, ale vadilo mi, že s ľuďmi nekomunikuje a nedá im vedieť, čo sa deje, prečo sa neuskutočňuje nič z plánov a ani poriadne neplatí, aj keď viem, že chcel (mne nakoniec aj zaplatil, hoci som po dvoch rokoch na nejaké svoje „pohľadávky“ už aj zabudla a nechápavo pozerala, čo sa mi to zrazu objavilo na účte). Možno by som bola na infarkt, keby nešlo o futbal. Pri futbale som sa ale rozhodla nebyť padavka. Veď futbal je super, len ľudia sú schopní dodžubať všetko.

Futbalové boje si ale veselo bežali ďalej. V Nitre konkrétne tá úžasná Hapalova sezóna, o ktorej som básnila v článkoch, lebo som si povedala, že kým mi chodia peniaze aj keď s meškaním, budem ďalej písať aspoň o španielskom a slovenskom futbale:

Často sa stáva, že séria skončí v neočakávaný moment, vtedy, keď tomu okolnosti najmenej nasvedčujú. Nitra si udržala neporaziteľnosť aj v predchádzajúcich dvoch kolách, v ktorých sa stretla s dvoma najväčšími favoritmi ligy. V Žiline udržala bezgólovú remízu a doma gólom zo záveru zápasu pokorila Artmediu. V 8. kole hrala na pôde Slovana, čiže ako to naznačovali posledné zápasy a výsledky, proti tímu, ktorý práve bojoval s malou krízou. A práve v zápase s ním zaznamenal nitriansky tím prvú prehru sezóny, a to napriek bleskovému gólu z úvodu zápasu. V ďalšom priebehu hostia dva razy inkasovali. Na konci síce ešte Nitra loptu do siete dopravila, ale bol odpískaný ofsajd. Hovorí sa, že keď zakopneš, je to len dôkaz toho, že ideš. Teraz je pred Nitrou úloha dokázať, že napriek zakopnutiu ide dobrým smerom.

Písala som aj o inom ako o Nitre:

POHĽAD DO TABUĽKY

V Corgoň lige sa v tejto sezóne odohralo 11 stretnutí, to znamená, že každý si už zmeral sily s každým. Tímy neodohrali rovnaký počet zápasov doma a vonku, ale tak tomu v tejto sezóne nebude ani na jej konci, preto sa už dá porovnávať aj v tomto smere. Tabuľka po úvodných 11 kolách hovorí napríklad, že:

Artmedia Petržalka – kraľuje po 11 zápasoch Corgoň lige, hoci len vďaka skóre. Z neho je jasné, že petržalskí hráči zatiaľ najlepšie strieľajú (28 gólov).
MŠK Žilina – úradujúci majster má najlepšie skóre v domácich stretnutiach (17:3).
FC Nitra – je tretím do partie s najvyšším počtom bodov a Nitra je jediná, ktorá v domácich zápasoch ešte nikomu nedarovala ani bodík. Mužstvo dostalo suverénne najmenej gólov (6).
MFK Ružomberok – je tímom, ktorý je v tabuľke na lepšom mieste ako v oboch čiastkových – doma i vonku mu patrí 5. miesto.
Spartak Trnava – si spolu s Nitrou, Žilinou, Petržalkou a Košicami drží domácu neporaziteľnosť.
MFK Košice – doma dostal doteraz najmenej gólov, len jeden.
Slovan Bratislava – spolu so Sencom a Zlatými Moravcami dal zatiaľ na súperových štadiónoch najmenej gólov (2).
ZTS Dubnica – má na konte najviac remíz (5).
ViOn Zlaté Moravce – má najhoršie skóre v zápasoch vonku (2:19), Trenčín je lepší z hľadiska strelených gólov (5:22)
Dukla Banská Bystrica – strelila vonku najviac gólov (10).
AS Trenčín – dostal doteraz spomedzi corgoňligistov najviac gólov a už je posledným, ktorý ešte nedoniesol zvonku ani bod.
FC Senec – ako jediný tím v sezóne ešte nevyhral.

6. kolo: BABRÁK KOLA 

Teixeira Vitienes bol hlavným rozhodcom v stretnutí Recreativo Huelva – Valencia (0:1, gól Villa). V zápase rozdal hráčom 13 kariet, asi preto, že stretnutie vôbec nemal v rukách. Napriek množstvu kartových trestov, nepostrehol napr. agresívne zaútočenie Marchenu z Valencie do tváre Cáceresa. Pár minút pred koncom neuznal gól Morientesa kvôli ofsajdu, ktorý však s veľkou pravdepodobnosťou nebol. Morientes za protesty dostal žltú. O gól asi hostí rozhodca obral odpískaním ofsajdu aj pred koncom druhého polčasu, keď prihral Silva do veľkej šance Arizmendimu. Ešte pred Morientesom dostal kartu, a to hneď červenú, domáci Martins, ktorý sa rozčuľoval nad neodpískanou rukou Morettiho. A už na konci prvého polčasu ukázal rozhodca červenú aj domácemu koučovi Víctorovi Muñozovi, keďže tiež „nepatrične“ protestoval.

Holt, španielski rozhodcovia - nevyčerpateľná studnica futbalových „zázrakov“, či aspoň zaujímavostí.

14. kolo: Gólový debut Jaroslava Plašila

V La Coruñi sa do streleckej listiny prvý raz v drese Osasuny zapísal Jaroslav Plašil, jediný zástupca česko-slovenského tábora, ktorý momentálne pôsobí v Primera División. Gól českého reprezentanta bol veľmi dôležitý pre konečné víťazstvo Osasuny 2:1.

Toto môžeme považovať aj za dnešné pozmenené voľné pokračovanie seriálu o slovensko - španielskej podobnosti na diaľku, ktorý mal zatiaľ dve časti, keď Senec a Levante dosiahli v rovnakej dobe svoje dve doterajšie výhry v najvyššej domácej súťaži. Uvidíme, či teraz Levante počká na Senec, pretože na Slovensku nasleduje zimná prestávka. Bolo by to veľmi bolestné čakanie. Český reprezentant nás svojím gólom dostal v tomto kole priamo do deja v Primera División.

No tak to s tým vlastenectvom občas trošku preháňam. Fakt som seriálovo porovnávala Levante a Senec? Áno, fakt.

Ale najradšej som aj tak písala o Nitre.

No stále som nemohla nájsť dobrú Hapalovu fotku. Jedna-dve by možno aj dobré boli, ale nevyzeral na nich ako tréner a dokonca moc ani ako dorastenec, skôr ako starší žiak.

„A títo to chcú vážne odohrať?“ vyruší ma rozhodca pri zapisovaní výsledkov a spočítavaní skóre. „Prečo?“ otočím hlavu na partičku Zvolenčanov a až teraz si všimnem, že sú v nejakej moc dobrej náladičke, vyrehotaní od ucha k uchu.

Prvý ročník halového futbalového turnaja som síce „nestihla“ (aj keď ma vraj na ňom spomínali a ono sa to vlastne ľahko mohlo zmeniť na môj memoriál), ale už o rok som zorganizovala ďalší a potom ešte pár. (Dokopy 5-6. Dnes je už v hale mäsiarstvo.)

Chalanom, ktorých zavolal ocino z roboty zo Zvolena, sa veľmi zapáčil a každý rok prví telefonovali, či sa už chystá turnaj. Mali to ako výlet, chceli sa niečo naučiť po maďarsky, popili...

Teraz už nemajú šancu postúpiť zo skupiny, ale musia ešte zohrať posledný zápas. V rukách žmolím pero a modlím sa, aby to nejako dokopali. Zo začiatku to celkom ide, no keď sa jeden Zvolenčan po faule ocitá na zemi, síce sa smeje, ale vyzerá, že už nevstane. Úporne hľadím na rozhodcu, nech sa na mňa otočí a pochopí, že už to má odpískať. 5 minút hore-dole, len nech z tej palubovky zlezú. Zlezú. Úspešne. A inak sú fajn a milí. „To sú takí zlatí chlapci,“ rozplýva sa nad nimi manažérka centra. Momentálne až príliš.

Ale bývalo veľmi fajn...

23.

Diskuse: španělské vánoce (aka sraz SF)
Vianoce a tak trocha vlastne aj slnovrat, takže snaha nahovoriť na stretko v Prahe aj tunaka:
tunak: Hm, tak já bohužel už nemám dovolenou, ergo budu do 23. v práci a pak pojedu rovnou přes Jihlavu do Pelhřimova, kde oslavím slunovrat. Prahu uvidím asi až v lednu.
     Sebyk: jestli budes v praze 28., tak muzes jit s danikem, mnou a jerzy piotrem do hospody
        tunak: Nene, 29. musím do práce, takže 29. ráno pojedu Jihlava - Bratislava
             txapeldun: muzes jet rovnou Praha – Bratislava
                     tunak: Vy tomu nerozumíte... maminka mne nepustí.

(Bola raz jedna futbalová stránka, ŠF.cz)

Keď mi šéf v poslednej fáze pokusov o záchranu stránky poslal náplň práce so španielskym a slovenským futbalom, slovenským hokejom a súhrnmi – NHL, tenisu, hádzanej, volejbalu, basketbalu, šípiek (tie som si len vymyslela, ale požehnane toho bolo)... bez rozčúlenia, ale rozhodne, som mu odpísala, že to nie je náplň práce, ale náplň života, aj to nie na veľmi dlhý život.

Ja som si ďalej písala o španielskom a slovenskom futbale a keď som stíhala, aj o slovenskom hokeji.

Takže dokonca aj o tej sezóne La Ligy, keď Real jasne „prejel“ Barçu. Tú o 10 bodov trhol aj vtedy výborný Villarreal.

20. kolo: Liga nie je pohár

Tak už to chodí... V pohárových zápasoch sa často rodia prekvapenia na úkor favoritov. Tréneri často do pohárových zápasov nepostavia to najlepšie, čo majú k dispozícii. Chcú šetriť svojich najlepších hráčov, myslia, že náhradníci to zvládnu alebo pohárovej súťaži neprikladajú veľkú dôležitosť... Je to vo futbale často a zoširoka rozoberaný problém. Jeden aktuálny príklad zo Španielska: Mallorca v osemfinále Kráľovského pohára vyradila Real Madrid. Vyhrala nielen doma (2:1), ale aj v odvete na Santiago Bernabéu. Pritom v Primera División to s ňou v poslednej dobe vyzerá na zaplakanie. V 20. kole len remizovala u suverénne posledného Levante a v tabuľke má len jednobodový náskok nad prvým tímom v pásme zostupu. Real naopak získal v tomto kole titul madridského kráľa, keďže vyhral v derby nad Atléticom.

26. kolo: POSTAVA KOLA

V Madride na štadióne Vicente Calderón sa v sobotu hral Agüerov zápas. Po úvodnom góle Barcelony stál mladý Argentínčan za nasledujúcimi 4 presnými zásahmi Atlética do jej siete. Sám skóroval po individuálnej akcii, prihral na gól Maximu Rodríguezovi, po faule na neho sa kopala jedenástka a gólovú štvorku Atlética uzatvorila ďalšia jeho akcia zakončená gólom.

„Uvoľnite rameno,“ upozorňuje ma sestrička na mamografii. „No tak uvoľnite ho, aj tak vás to bude dosť bolieť, nemusím vám ešte aj rameno pricviknúť,“ skúša ma presvedčiť. „Veď ja sa snažím,“ ale viem, že z toho asi nič nebude.

Sestrička mi nakoniec skúša to rameno silou-mocou sama posunúť, ale nakoniec rezignuje. „Vy ste pripravená aj na smrť,“ oznamuje, prečo to vzdáva a stlačí mamograf. „Jaau,“ fakt to bolí. „Ja som vám to hovorila,“ pozerá na mňa nešťastne sestrička. Ale je to otrasný pocit, keď si žena pri samovyšetrení nájde hrčku. Aspoň si to myslím. Ja som si nič nenašla. Kto nehľadá, nenájde. Tomu nájde gynekologička.

Ja však na strach práve nemám čas.

Budík zvoní o piatej. Rozospatá sa v saténovom pyžame tradične pobijem s kohútom; prečo, to sa mňa nepýtajte, ja som nezačala; potom mi zase vypadne zo zajačníka jeden z malých zajačikov, a tak ho naháňam, opatrne chytím a ukladám naspäť a aj dnes váham, či to krmivo sliepkam, zajacom a kačkám aspoň rozdeľujem správne. Ja som sa na farmárku prestala hrať už niekedy na základnej, keď ma prestalo baviť „madžgať“ malé kuriatka a kačičky. Mamina sa každý rok zastrája, že už sa na to vykašle a potom si kúpi „len pár“ sliepočiek na vajcia a čínskych kačičiek s dobrým mäsom a ocino sa nevie vzdať králikov. Keď náhodou raz za rok ostanem na dva dni sama doma, ocino mi pripraví krmivo a štyrikrát mi vysvetlí, čo mám komu dávať, až sa jedujem, že „som hádam neni úplný idiot.“ A potom aj tak rozmýšľam, ako to bolo. Alebo si to radšej napíšem.

Čo už! Vyrastala pri naháňačkách na roli, chytaní chrústov a skákaní v senníku alebo balíkoch slamy, ak sme práve nehrali vybíjanú či bedminton alebo nebehali po „štreke“ a nedávali si na koľajnice vylisovať klince a postupne nevymýšľali väčšie hlúposti, pri ktorých mi slnečnica zo vzduchovky spravila dieru v nohe, babkina nová deka skončila pri opekačke obalená v surových vajíčkach... ale mala som obdobia, keď som radšej trčala vnútri a od výšky som bola vždy väčšinu času mimo, a nie doma na dedine.

Po kŕmení utekám našou dedinskou skratkou cez roľu na vlak do Zámkov (Niekedy to býva so skratkou celkom adrenalín: stačí zle odhadnúť, že to už po daždi určite nie je až také mokré a v polke sa zbadať, že už nevládzete zdvíhať nohy, lebo máte na topánkach toľko nalepeného blata a ešte sa to aj šmýka.): cvičiť do fitka, učiť do akadémie, odtiaľ rýchlo ku Karmen a potom za maminou do nemocnice. Ležala v nej s prestávkami asi 4 mesiace. Bol to šok. Ešte deň predtým, ako celá žltá (zapchaté žlčové cesty) utekala k doktorke, sme boli vo Zvolene na hokeji a hovorili sme si, že nás to stredné Slovensko nejako zázračne upokojuje.

Zrazu je večer, ale doma musím ešte niečo napísať o futbale (keďže najnovšie som sa rozhodla, že budem písať, aj keď za to už možno neuvidím žiadne peniaze), niečo preložiť (aby som aj zarobila), poupratovať, oprať mamine prepotené pyžamo, pozatvárať hydinu (strava sa pri mne vydáva len raz denne), navariť (lebo zajtra má prísť ocino, ja žijem na koláčikoch zo zámskej nemocnice) a  padám dole nosom do postele, aby som o piatej zase vstala.

Víkendy sú ale super. Nás s ocinom by mohli pri tom našom spoločnom gazdovaní natáčať a zrodilo by sa novodobé pokračovanie seriálu „A je to.“

Bez zvuku: Načahujem sa po vegete, ktorá je na poličke s koreninami. Vtom pristupuje ochotný ocino. Dočiahne vegetu a s ňou zhadzuje celú poličku. Všetky koreniny sa vysypú. Ja za sústavného kýchania vysávam a potom mokrou hubkou utieram koberec. Nakoniec slávnostne ukladám do kredenca zachránených 5 zrniečok čierneho korenia.

So zvukom: „Už je tu krstná mama požičať si ten strojček na rezance. Kde ho máme? V skrinke, že?“ „Áno, tam dole... Nie, vedľa. Nie naľavo, napravo.“ „Veď ja viem. Čo ma mýliš?“

A konečne je čas odbehnúť na futbal do Nitry, pozrieť si ďalšiu Hapalovu výhru. 1:0 nad Košicami. Gól dal Semeník, ktorého Nitre za korunu pustila Banská Bystrica.

V nemocnici som pár krát zašla pozrieť na „moje“ áro. No ľudia sa tam už pomenili, z tých „mojich“ tam už skoro nikto nie je. Rovnako ako na LDCH (Liečebňa pre dlhodobo chorých) v „Starej nemocnici“. Tam ma zakaždým fascinovala chodba. Tá asi 4-5-metrová chodba, po ktorej som sa snažila robiť prvé kroky. Sama som si ešte nevedela ani zdvihnúť hlavu a všetko ma bolelo, ale stavali ma do G-aparátu a skúšali ma učiť chodiť. Tá chodba sa mi vtedy zdala nekonečná. Neverila som, že ju raz prejdem celú...

Prvých pár krokov bez držania som však urobila na chodbe doma. Na Vianoce. Ocino ma istil otvorenou náručou a mne sa podarili asi tri.

24.

Příjmy a výdaje v Segundě - Soriano, Gilvan a víc nic
Pablito však aj v kríze mohol hrdo zahlásiť:
Carlos Juan Pablo: Palmy hlásí udržení největšího válce a návrat ztraceného syna na potřebnou pozici
    aimar21: zbytek sveta hlasi nezajem +10 (10) (ale s dodatkom, že to je “jen takovy skadleni z legrace“)
(Bola raz jedna futbalová stránka, ŠF.cz)

Postupne som už aj písanie o slovenskej lige nechala tak. Aspoň myslím. Vo svojich záznamoch som už nič nenašla, hoci naživo to bol pre mňa v Nitre úžasný relax a radosť. Vypisovala som ďalej o Španieloch.

27. kolo: POSTAVA KOLA

Mallorca po 5 remízových ligových kolách v tomto doslova rozobrala Recreativo. Nasúkala mu 7 gólov a celku z Huelvy dovolila len jeden čestný. Mallorca bola mimoriadne efektívna a najlepšie to predviedol venezuelský útočník Juan Arango. Ľavačkou napol sieť hostí tri razy. Bol jediným strelcom druhého polčasu.

(Tento hráč sa mi v súhrnoch objavoval dosť často.)

29. kolo: POSTAVA KOLA

Samuel Eto´o a Bojan Krkič boli strelcami gólov v minulom kole v Almeríi a obaja skórovali aj proti druhému nováčikovi Valladolidu. Mladý Bojan Krkič, ktorý už pričuchol aj k španielskej reprezentácii, sa pri absencii Ronaldinha a Messiho chopil svojej šance v útoku. Na prvé dva góly Barcelony prihral Eto´ovi a Iniestovi a pri ďalších dvoch už bol oslavovaný ako strelec.

(Hviezda Bojan – to boli časy. Ja som ho vtedy milovala. Potom začala vpredu úradovať trojka – Villa, Messi, Pedro a nebolo sa cez koho dostať. Ale Tello sa musííí presadiť! Jedine, žeby nie.)

„My už v podstate máme vytypované nejaké vhodné kandidátky. To som si teda vo vašom životopise nevšimla, že ste po takom ťažkom úraze. Ale určite sa vám niečo podarí nájsť. Ja vám do budúcnosti želám len to najlepšie,“ ukončí svoj preslov nejaká oná (neviem, či asistentka alebo právnička) v advokátskej kancelárii a mne beží v hlave: „Čo je už toto za trapku, čo si v životopise nevšimne, že som zdravotne postihnutá a teraz zrazu zmení pracovný pohovor na povzbudzovanie a vrelé želanie všetkého dobrého do budúcnosti? Si myslí, že si na to musím spraviť výlet do Bratislavy?“ Blava no. Síce som do nášho hlavného mesta rada chodievala za kamarátmi a známymi, na nákupy... Ale vždy som si hovorila, že za prácou predsa nemusí každý ísť tam. Aj inde sa dá. A kým som tomu a sebe verila, tak sa aj dalo.

  

„Príď na horúcu čokoládu. Som tu pre teba hodiny a hodiny. Môžeme sa rozprávať o pobabraných vzťahoch, o lekároch, o pollitrových zmrzlinách... O čom budeš chcieť a koľko budeš potrebovať,“ pochopil Ľuboš, že nielen práca, ale všetko už na mňa padá a ja som pochopila, že som zas raz mala šťastie na skvelého kamaráta, nie ako na ďalšieho nádejného frajera...citlivého a nadmieru ohľaduplného. Po celom meste počítal schody, kde ich je menej, aby mi čo možno najviac uľahčil cestu a stále natŕčal ruku, aby mi pomohol... až som sa neudržala a capla som mu po nej.

„Ešteže máš ten futbal,“ konštatuje Bea, keď sa jej v maily sťažujem na kopu nových problémov a zároveň sa jej chválim, na aký super futbal teraz chodím.

Rozlúčka s Hapalom bola krásna, dojemná. Už tam, chvalabohu, bola aj mamina. Nitra v pohode zdolala Trenčín 3:0. Dva góly dal Grajciar a jeden Semeník. Celkovo Nitrička skončila bronzová. Na takéto obdobia sa oplatí verne čakať celé roky. O to väčšiu máte z toho radosť a viac si to vychutnávate.

Už o čosi skôr finišovala španielska La Liga.

32. kolo: ROMANA HARMATOVÁ ZAZNAMENALA

 

Valencia, Zaragoza, Barcelona – „sklamanie nad sklamanie“

V tejto ligovej sezóne sú nie len pre svojich fanúšikov výkony a výsledky niektorých mužstiev veľkým sklamaním a zároveň prekvapením. Sú medzi nimi i kluby, ktorým bol pred sezónou predpovedaný boj o najvyššie priečky – tohtosezónny zástupca Španielska v Pohári UEFA zo Zaragozy, v Lige majstrov bojujúca Valencia i veľkoklub, na ktorého ofenzívnu silu sa pred sezónou hľadelo s úžasom – vicemajster FC Barcelona.

Valencia vypadla v skupinovej fáze Ligy majstrov a v ligovej súťaži to s ňou ide od desiatich k piatim. Trénera Floresa po prvých nezdaroch nahradil Holanďan Koeman, pre ktorého sú však víťazstvá s tímom zriedkavou udalosťou. Podarilo sa vybojovať aspoň finále domáceho Kráľovského pohára. To je na rade v stredu v Madride. Ligová generálka bola ďalšou domácou pohromou. Prehra s Racingom znamenala, že Valencia získala na domácom štadióne spolu s Levante najmenej bodov z celej prvoligovej spoločnosti.

Zaragoza sa v tohtosezónnej edícii Pohára UEFA neprebojovala ani do skupinovej fázy. V La Lige vystriedala už 4 trénerov a ocitla sa pod čiarou zostupu. Bezgólová remíza v Getafe jej z tohto pásma nepomohla.

7 ligových kôl a z toho jediná výhra – to je aktuálna bilancia Barcelony. V tomto kole remizovala v Huelve. Tamojšie Recreativo je tesne nad čiarou zostupu. Mužstvo, kde je papierový pretlak útočnej sily, má momentálne najväčšiu hviezdu v útoku v 17-ročnom talente Bojanovi Krkičovi. Namiesto ohňa a síry, ktorú malo barcelonské mužstvo v tejto sezóne spúšťať na bránu každého súpera, sa mohla pochváliť najmenej inkasovanými gólmi. Po 32. kole už ani to nemôže.

36. kolo: Protest

Hráči Levante sa už v tejto sezóne vyhrážali kvôli meškajúcim výplatám štrajkom. Teraz si futbalisti vymysleli niečo originálne, aby upozornili na svoju situáciu. V La Coruñi po úvodnom hvizde zápasu zostali nehybne stáť. Zoradili sa k stredovému kruhu a pochytali sa za ruky. Domáci stredopoliar Sergio González najprv vyrazil do útoku, ale po pochopení protestu kopol loptu mimo ihriska. Hľadisko aplaudovalo.

37. kolo: HVIEZDA KOLA

Ani v 37. kole sa nepretrhla gólová šnúra kanoniera Mallorcy Daniela Güizu. Najlepší strelec Primera División skóroval aj v šiestom kole za sebou. Na barcelonskom Nou Campe vytiahol gól z talóna až v nadstavenom čase. Pre jeho tím bol zlatým klincom večera, keďže znamenal výhru. Pre Barcelonu bol v nedeľný večer posledným klincom do rakvy.

ROMANA HARMATOVÁ ZAZNAMENALA

Pohárové miesta

Tabuľka Primera División ostala po 37. kole až po 11. miesto nezmenená. To ale neznamená, že sa nič nevyriešilo. Na prvých dvoch miestach sa už nemalo čo zmeniť. Real Madrid je jasným víťazom a Villarreal opäť výhrou potvrdil svoju výbornú sezónu. Barcelona musí až do posledného kola bojovať aspoň o bronzový stupienok. Bodovo sa na ňu dotiahlo Atlético, ktoré si po dlhej dobe zahrá Ligu majstrov. Podľa výpočtov žurnalistov sa medzi európsku elitu vracia po 4 070 dňoch, v roku po odchode svojej mladej ikony Fernanda Torresa. Kvôli lepšej bilancii Atlética zo vzájomných súbojov ho už nemôže predbehnúť Sevilla a tiež ani Barcelonu. Andalúzskemu tímu tak ostala účasť v Pohári UEFA. Na šiestej priečke je po väčšinu sezóny usadený Racing Santander, bojovať o jej udržanie však musí až do posledného kola. Mallorca, ktorá na tím zo Santanderu stráca len bod, je v laufe. V 37. kole to dokázala výhrou na Nou Campe, keď proti Barcelone otočila skóre z 0:2 na 3:2. Mallorca má účasť v Európe zaistenú minimálne prostredníctvom súťaže Intertoto Cup.

(Pri tomto článku mám fotku Guardiolu, ale v texte pritom nikde nie je o ňom ani zmienka. Asi mala byť, len som zabudla, tak to ostalo iba ako znamenie žiarivej budúcnosti Barcelony pod jeho vedením.)

Na hlavnom obrázku NAJ celej sezóny sa Raúl hrá na toreádora. Určila som ho aj za najlepšieho hráča. Najlepším strelcom La Ligy bol Španiel Dani Güiza. V rubrike najlepší brankár je hlavou postavou Casillas, objav sezóny Bojan.

Najlepší tréner - Občas sa aj tréneri dočkajú uznania. V tejto sezóne Primera División napr. Nemec Bernd Schuster za to, že získal s Realom Madrid majstrovský titul. Čílan Manuel Pellegrini po dvoch rokoch pôsobenia pri mužstve Villarrealu doviedol svoj tím k obdivovanej hre a k „vicemajstrovstvu“ v španielskej súťaži. Almería pod vedením mladého Unaia Emeryho bola nováčikovským prekvapením. Deportivo sa vďaka úspešnému systému naordinovanému Miguelom Ángelom Lotinom predstaví v Intertoto Cupe. Dán Michael Laudrup siahal s Getafe po úspechu v Pohári UEFA a triumfe v Kráľovskom pohári. Gregorio Manzano s Mallorcou po účasti v Pohári UEFA. Mexičan Javier Aguirre sa s Atléticom Madrid prebojoval do Ligy majstrov. Po 11 rokoch.

Miesto tesne nad zostupovou zónou, o rok 10. priečka a túto sezónu vďaka 6. miestu vybojovaná miestenka do Pohára UEFA. To posledné umiestnenie Racingu Santander je dôvodom, prečo v anketách o najlepšieho trénera Primera División veľmi dobre boduje kouč Marcelino García Toral. V minulej sezóne dobre viedol nováčika z Huelvy. S Recreativom získal 8. miesto. S Racingom dosiahol na pohárovú Európu. V nej si už však mužstvo bude musieť poradiť bez neho.

(Rijkaard odchádzal z Barcelony bez veľkých ovácií.)

Hmmmm, super prejsť si niektoré články, ktoré som si skopírovala. Spätne ma najviac zaujmú mená a kluby, pri ktorých mám nové asociácie: Güiza, Getafe – Floren.Perez, Valencia – aimar, Kily, ruty a spol., Atlético – Sebyk, Andres či Priceless (Mindrot) a už aj ďalší, Athletic - txapeldun, Helix alebo stále aj tunak, Real Sociedad – donostia, Espanyol – Darwin, Betis – pitbull a oratory, Real – Carli, Pabli, gato, Sevilla – Sevillista (Nervi), Rayo - nosonohy... a tak... a tak ŠF.

Ešte stále ma oblieva horúčava, keď si tu nájdem chyby, ako „v robotných“ zápasoch miesto „sobotných“. Alebo ako vtedy, keď som písala o Seville a v druhej časti článku som plynule prešla na Valenciu. Názvom, inak to bolo ďalej o Seville. (A preto dnes ako jedna z mála chápem EmeryhoJ- tiež sa v tom občas sekne) Kolabovala som pri mojom otrasnom počítači a nete z toho, že toľko zápasov nemôžem vidieť a pri písaní musím improvizovať a márne som čakala, že sa to už čoskoro zariadi. Ľuboš sa mi zase so smiechom priznal, ako písal o zápase v Čermeli a ono Košice hrali vonku. A nikto si to nevšimol. Ale všimol Ľubo, všimol. Len nás nemal kto opraviť, usmerniť ani upozorniť. Diskusia na stránke nebola. Prečo? Automaticky mi napadá: asi pre istotu. Ale to naozaj neviem, to mi napadá len vďaka rozprávaniu chalanov o osočujúcich odkazoch pre šéfa na stránke o tipovaní. Takto sme na svoje hlúposti prišli len niekedy. Náhodou.

Ale skúsenosť to bola super. (Toto mám z futbalových rozhovorov?)

„Už s tým končím. Snažím sa to brať len ako zmenu, veď príde niečo iné,“ preberáme s Evou, keď konečne nachvíľu príde zo Sevilly, aj naše pracovné aktivity. Som taká rada, že ju aspoň chvíľku vidím. Ešteže mám okrem futbalu aj super kamarátov.

25.

Almería chystá DVD s chybami rozhodčích
Za rozčarovanú zostupujúcu Almeríu sa aj so svojim Atléticom bez váhania postavil Sebyk: nekde jsem videl tabulku, kde byly zapocitany chyby rozhodcich a bez jejich zarezu bychom v LM no. spanelsky rozhodci jsou proste srqaci...
     aimar mu „dal za pravdu:“ srqaci zasrqany! +6 (6)
(Bol raz... máj/květen 2011, ŠF. cz)

Španielsku repre som mala dlho zafixovanú ako tých, čo vždy ako víchor preletia kvalifikáciou, aby potom rýchlo vyleteli z každého šampionátu. Na ME v Rakúsku a vo Švajčiarsku to ale bola iná „podívaná“. Pred semifinále s Rusmi Ľuboš písal, že uvidíme, či to bude také ako v skupine. Už hrá Aršavin. Úplne nebolo. Miesto 4:1 to skončilo 3:0 a začalo to vyzerať, že by im to konečne mohlo vyjsť. Vyšlo. „Futbal je hra s jedenástimi hráčmi na každej strane... a vždy vyhrajú Nemci,“ povedal Gary Lineker. „Futbal hrali jedenásti a vyhralo Španielsko,“ hlásil po finále Španielsko – Nemecko 1:0 španielsky denník Marca. A moja mamča „sa zamilovala“ do Torresa.

Pamätám, ako sme s ocinom u krstných sústredene pozerali zápas Turecko – Česko 3:2. Dobehla k nám Lucka s otázkou: „Kde je môj delfín?“ Veľmi pohotovo a vhodne, hoci so zrakom upretým stále na telku, zareagoval môj ocino: „Vonku, v bazéne.“ Ja som si, rovnako neodtrhnúc oči od telky, až o chvíľu uvedomila krutú realitu: „Veď oni nemajú bazén.“ Ocino však, stále rovnako sústredený na prenos, preukázal lepšiu informovanosť: „Ale budú mať.“

Kokso! Bola to sila, ako Nihat Kahveci otočil. Čechovi to pre zmenu nevyšlo. Aj ocino, ktorý vždy zastáva české tímy, viac otváral ústa ako obhajoval české mužstvo. Lucka si našla miesto delfína inú hračku a my sme to ešte dlho rozoberali s Peťom, Marekom a Martinom. Zápas, nie hračku.

U krstných si často niečo pozrieme. Voľakedy sme mali obdobie, keď som ja pozerávala slovenský futbal, presne vtedy však mal ocino na programe český hokej a maminu musela prichýliť krstná, aby mala kde pozerať telenovelu. Aj keď doma sme všetci „na šport“, vždy sa nedá zhodnúť. No už máme tri televízory.

Krstná mama šport veľmi nesleduje, hoci synov (= mojich bratrancov) pri futbalových zápasoch často veľmi aktívne podporovala v hľadisku a rada nám porozpráva aj ich zážitky so športovým podtextom: „Peťo bol minule s kamarátmi v bare, že si chcú pozreť futbal. Tam ale plno, tak steli od nich vedeť, či majú rezerváciu. A Peťo zahlásí: A vyzeráme jak Indiáni?“

„Čau Luci. Nevieš mi náhodou poradiť nejaké ubytovanie?“ píšem na nete kamoške, ktorá mi prvá napadne pri mojej ďalšej zložitej akcii ´Kto v telefóne trepne, že o týždeň môže v Bratislave nastúpiť do práce, mal by si tam rýchlo nájsť ubytovanie´. „A kde by si potrebovala?“ „No v Bratislave, preto sa ťa pýtam J“ „Tak aj u nás by si mohla. Zuza akurát odchádza, tak by sme mali jedno miesto. A odkedy by si potrebovala?“ „No hneď. Našla som si tam prácu a zahlásila som im, že o týždeň môžem nastúpiť, len nemám žiadne ubytko, tak rýchlo niečo zháňam.“ „A kde budeš robiť?“  „V jednej prekladateľskej agentúre ako asistentka - korektorka. Je to pri Mlynských nivách.“ „To by bolo v pohode. Aj Zuza tam robí. Vozí ju tam mój Mišo. Móžeš sa prísť cez víkend aj pozreť. Zuza je akurát na dovče.“ „Jéjda! Berem, ani videť to nemusím. Prídem a už si aj nejaké veci zoberem, keď móžem.“

Hapal odišiel, ale aj ďalšiu sezónu začala Nitra s českým trénerom na lavičke. Prišiel Pavel Malura. A tak to chodí, že: keď sa darilo, Česi v kádri na čele s trénerom boli miláčikovia publika. Pred ďalšou sezónou síce všetci veľmi dobre „chápali,“ že nasledujúca určite nebude taká úspešná, ale aj tak sa hneď, už od začiatočných nezdarov brblalo, a požehnane práve na Čechov. „Na lavičke ďalší Pepík,“ a tak... Aj keď v knihe čítam, že „až“ krátko po štarte si funkcionári, hráči aj diváci uvedomili že „Hapalov zázrak nie je každodennou záležitosťou,“ mne sa už pred sezónou zdalo, že to všetci berú triezvo. Aspoň sa snažia. Ale asi vždy, keď príde po úspešnom období to neúspešné, sprevádza ho aj sklamanie. Ťažko ho vyhnať, ale dá sa s ním rôzne bojovať. V Nitre bolo zrazu všetko zle, a českí futbalisti spolu s novým koučom mohli svojim krajanom tú obľúbenosť z predchádzajúcej sezóny iba závidieť.

„Tak ako sa vám zatiaľ páči?“ pýta sa ma šéf. „Mne sa páči,“ odpovedám, lebo sa mi aj páči, len... Na nitrianskom štadióne boli ľudia nervózni z českých hráčov a ja v robote z kolegýň. Tiež v tom boli v podstate nevinne, ale ja som proste bola zvyknutá na chalanov. Chalani sú takí priamočiarejší a jednoduchší... niektorí... ale „nie sme v stredoveku, aby sme používali takéto delenie, každý je individualita,“ ako raz (neskôr) podráždene vysvetľujem do telefónu jednému prekladateľovi, s ktorým sme sa pri vyčítaní si, kto je na vine, dostali až k tajomstvám ženskej a mužskej mysle. Nuž, muž či žena, každý človek má svoje čaro... a každý vie prekvapiť...

„Poznáte tohto pána?“ strká mi vyšetrovateľ pod nos malý tmavý obrázok. „Áno, poznám.“ „Je to pán XY?“ „Je.“ No proste ako v blbom americkom filme. Po efektnom úvode našťastie zisťujem, že vyšetrovateľ  je normálny, ba priam príjemný človek, tak sa ho odvážim normálne opýtať: „A o čo vlastne ide?“ „Či na vás váš bývalý zamestnávateľ nezobral príspevok vtedy, keď ste už nepracovali v kancelárii.“ Aha, tak to už je také slovenské. O záver vyšetrovania sa nestarám. Načo? Ja už som inde.

Väčšinou v robote alebo v bratislavskom byte, kde s Luckou a Mišom pozeráme telku a kŕmime sa čipsami a je pohodička. Včera sem „zavítali“ Zuzana s jej Mišom, zajtra príde okrem nich aj Miška a Dušan alebo nejakí iní kamaráti, a tak sa pridáva popcorn, pivo alebo vínko a ešte všeličo dobré. Občas pozeráme aj futbal. Na svojich spolubývajúcich systematicky pôsobím rozprávaním zážitkov z víkendových zápasov v Nitre a vychvaľovaním španielskej ligy. Tak sem-tam zapneme aspoň nejakú Ligu majstrov.

„Môžem sa vás niečo spýtať, slečna?“ prehovorí na mňa so záujmom klient, ktorému práve odovzdávam preklad. „Samozrejme, nech sa páči,“ odpovedám ochotne, vyzbrojená svojimi novonadobudnutými vedomosťami o úradných a neúradných prekladoch, ponúkaných termínoch vyhotovenia a počítaní normostrán. „Nie sú tie náušnice nepraktické?“ dozvedám sa prekvapene, akú informáciu mám podať. „Ale nie,“ zasmejem sa a pre istotu rukou zalapám po veľkých štvorcových ozdobách v mojich ušiach. Ja už cez deň totižto väčšinou narýchlo ani neviem, čo som si ráno strčila do uší. Náušníc mám „pomerne veľa“.

 „Ty si ich v živote všetky ani nestihneš dať,“ hovorieva Lucka, ale k meninám mi kúpi ďalšie. Je pravda, že vždy, keď doma alebo v Bratislave otvorím krabicu, teda krabičku (proste menšiu ako na topánky a väčšiu, ako sú akékoľvek šperkovnice), aby som ich spočítala, po chvíľke to nechám tak, lebo ma hanba facká. A o týždeň si v obchode poviem: „Už tie jedny hore-dole. To je tááákk jedno!“

26.

Odchodom Lotinu štartujú trénerské rošády
Najprv, zdá sa, treba vyriešiť gramatiku:
SniperxXx: "Lotinu"? Připomíná mi to skloňování mého vietnamského spolužáka...
    aimar21: slovenstina nic?

(Bol raz… máj/květen 2011)

V Nitre sa v tej sezóne (2008/09) vystriedali traja tréneri. Maluru vymenil bývalý hráč Nitry Süttö (ten má, myslím, tiež krivé nohy; mamina spomínala) s Jánom Ilavským a tých Kurčubič (väčšinou som hovorila Kučurbič). Srbský tréner splnil úlohu a pre Nitru zachránil najvyššiu súťaž, ale po sezóne aj tak odišiel. Ani neviem prečo. Mňa štvalo, že v tej sezóne odstavili Grubera a používala som ho ako modelový príklad nevďaku k českým hráčom. Srandovný paradox, keď to porovnám s tým, ako ma doma ocino jeduje, keď mi na českých športovcoch zase dokazuje, že „vidíš, Češi to vedia“ a ja sa permanentne vytáčam nad jeho nedopovedaným prídavkom, ktorý aspoň ja vždy cítim: „na rozdiel od našich“. Ale „normálne“ som zástancom názoru, že s našimi „bratmi“ z Českej republiky máme naozaj súrodenecký vzťah. Sme si dosť podobní a blízki, a preto sa aj máme radi, ale rovnako sa asi najviac vieme pohádať, vyčítať si, vysmievať sa jeden druhému a aj si neskutočne závidieť.

V ocinovom štýle povzbudzovania sú tí, ktorým fandí, väčšinou „tĺci“ a „motáci“ (ženské tvary – „tlčina“ a „motanina“) a ja mu odmalička vyhadzujem na oči, že takého fanúšika, ako je on, nikto nepotrebuje. Od istej doby mu vysvetľujem, že je „pseuďák“ (© ŠF.cz, kde tak ale titulujú mňa, teda niektorí... jeden). Ale ono je to v podstate len náš domáci folklór. Ako ocinovo „neni človek z opice, ale opica z človeka“ pri zarastených (napr. v play-off veľmi zábavne), vystrihaných či potetovaných futbalistoch a hokejistoch, moje (márne) vysvetľovanie mamine, že komentátor nechce nič zakríknuť, ale musí komentovať, čo sa deje alebo keď na začiatku zápasu Ligy majstrov či Európskej ligy v telke zaznie, že gól na ihrisku súpera platí za dva. A ja viem, čo budem minimálne celý prvý polčas počúvať: „Čo za dva? Jak za dva? To by asi ináč vyzeralo.“ Aj keď v poslednej dobe to už od ocina tak často nepočúvam. Môj pracovný týždeň spolu so sledovaním pohárových zápasov prebieha v Bratislave. Pred cudzími sme ale väčšinou ako rodina jednotní.

„Mohli by ste mi, prosím, pomôcť?“ oslovím pred hypermarketom mladého muža, čo ako jeden z mála neodchádza autom, ale blíži sa k načisto zladovateľým schodíkom a šikmej plošine, ktoré vedú na chodník a z ktorých sa už 10 minút pri každom pokuse urobiť krok hore šmýkam dole.

                                                                                                  

Chalan mi ochotne ponúka rameno a spolu vyjdeme. Poďakujem a potom opatrne pokračujem po chodníku. Galantní chlapi, to je fakt záchrana a ešte aj príjemná.

Ako keď som cestovala vlakom za ocinom do Zvolena a keď som pri vystupovaní zostúpila na posledný schodík, zbadala som, že perón je snáď meter podo mnou. Vtedy som ešte poriadne ani nevedela pokrčiť kolená. No skočte s rovnými nohami! Aj s panikou v hlave som si uvedomila, že sa musím vrátiť a skúsiť vystúpiť niekde inde, kde to nie je tak vysoko. Keď som sa zvrtla, prehovoril chalan za mnou: „Nebojte sa slečna, ja vás chytím.“ Ale pre mňa je to strašne vysoko.“ „Nebojte, chytím vás pod paže,“ pohotovo ma presvedčil a ja dodnes neviem pochopiť, ako niekto môže tak super zareagovať.

Takisto to bolo aj s tým študáčikom, čo ma zachraňoval na bratislavskom nadjazde. Všade bolo sucho, ale vo výške sa udržal ranný mrázik a ja som ešte len zacítila ľad a už mi leteli nohy aj ruky hore a tvrdo som dopadla na zadok a na pravý bok. (Mala som ho ešte dva týždne celý boľavý a modrý). Okamžite sa pri mne zastavil mladý chlapec, asi študent a išiel ma dvíhať. Viete, ako v Slnko, seno... vaša velebnosť po tom náraze autom kričí: „Ještě deštníček.“ Tak ja vtedy: „Ešte taštičku.“ Ruka s taškou s jedlom mi totiž ostala visieť cez zabrádlie a kývala sa nad cestou. Bála som sa vstať. Chcela som sa po zadku došmýkať na koniec toho nadjazdu. Chlapec sa však neúnavne snažil niečo vymyslieť a presvedčiť ma, nech vstanem. Nakoniec som sa zaprela o jeho topánky a za ruku ma odviedol až na koniec nadjazdu.

Pri spomienkach na záchrancov sa dostávam po chodníčku až k miestu, kde prechádzam cez cestu k nášmu bratislavskému podnájmu. Tu je už ľad rozpustený, autá ho vyjazdili. Je tam len obrovská mláka. Do pol cesty. To snáď nie je pravda! Keď ja neviem ani dobre skákať. Ak tam vkročím, som po členky vo vode! Jeden chalan to skúša preskočiť, ale ja odkráčam ďalej, mimo prechod, kde ale musím byť rýchla, aby som sa vyhla autám a samozrejme – prečo nie? – objaví sa električka.

Konečne doma v teple do seba nervózne hádžem oriešky a čokoládu a Mišo otvára víno, že to ma ukľudní, zatiaľ čo pomedzi hltanie rozprávam rehotajúcej sa Lucii o svojej strastiplnej ceste.

Pri tomto by mi nepomohla ani vychádzková palička, ktorú mám predpísanú. Inokedy ale pomôže, resp. pomohla by, keby nebolo treba nosiť toľko vecí, ako kozmetiku a jedlo a tak... Paličku nemám poriadne ako chytiť a zavadzia mi. A tak ju vytiahnem len raz za čas, trikrát sa o ňu poriadne zapriem, štyrikrát sa o ňu potknem, okopem ju ako záhradku, aj pár ľudí dostane zásah... a zas ma to na čas prejde.

27.

Letec Casillas
Iker predviedol v svätyni Realu v stretnutí so Sevillou naozaj parádny zákrok. Vyvstala otázka, či išlo o šťastie alebo o umenie.

http://www.youtube.com/watch?v=gX6fu89XTZc

Čo poviete?
V horlivej diskusii na ŠF odzneli rôzne názory. Tunak svoju analýzu obohatil aj o obrazový materiál:
tunak: Takže skvělej zákrok je i tohle. Brankář prokázal geniální čtení hry, skvěle odhadl dráhu míče a počkal si na jeho odraz o tyč: http://www.youtube.com/watch?v=kEtleb93A6M

(Bola raz jedna futbalová stránka, ŠF.cz)

Nitrička sa teda napokon pri príležitosti svojej storočnice zachránila. Český a trénerský problém som už spomínala a ešte niečo z toho ostatného: Už pred začiatkom ligovej sezóny si zahrala Intertoto Cup s Neftči Baku a len tesne sa jej nepodarilo preliezť (vonku 0:2, doma 3:1). Prvýkrát v histórii nastúpilo v jej drese na zápas viac legionárov ako Slovákov - 6:5 - hneď v 1. kole s Dunajskou Stredou 2:1. Všetci zahraniční boli Česi (to som pre istotu kontrolovala na nete), ale v priebehu zápasu sa to ešte „vylepšilo“, keď nastúpil Gruzínec Liluašvili – 7:4. Práve v tomto ročníku prišiel pomôcť Labant. Z Trnavy (!) prestúpili Kopačka a Barčík (a pod tlakom okolností – našliapnuté k vypadnutiu, diváci na ťah kúpy hráčov z kádra neobľúbeného rivala ani až tak hrozne nenadávali; aspoň nie príliš často a príliš nahlas), znova sa objavili Rák a Hodúr a postupne to nejako išlo. Podľa môjho predsezónneho tipu vypadli Zlaté Moravce, v Chelsea Scolari nasadil Stocha...

A ocino vyhral permanentku na ďalšiu sezónu! (Na Nitru, nie na Chelsea.) Vďaka tomu  sme si povedali, že aspoň na niečo bolo dobré to prerušenie zápasu s Trnavou kvôli vystrájaniu fanúšikov a vhodenej svetlici na trávnik. Zatiaľ čo fanúšikovia sa v internetových diskusiách hádali, či ju hodil na trávnik Trnavčan alebo vraj (hoci z trnavského sektoru) usvedčený Nitran a v prospech koho teda bude zápas logicky skontumovaný, rozhodlo sa, že zápas sa logicky bude opakovať bez divákov (1:1). Ako vždy, máme každý svoju logiku a svoj názor. A niektorí aj permanentku.

Myslím, že vtedy to bolo – rehotala som sa na článku v novinách, ako sa jeden fanúšik na to stretnutie za zatvorenými dverami chcel dostať a usporiadateľom, čo strážili brány areálu tvrdil, že chce ísť pozrieť mamu, ktorá tam robí upratovačku... či tak nejako.

Ale poďme naspäť k tomu, ako sme prišli k tej permanentke: Žrebovať zo správnych odpovedí (na otázku, na ktorú sa malo odpovedať si už nepamätám; niečo s Moravčíkom) sa malo v polčasovej prestávke zápasu s Trnavou, ale potom sa to posunulo až na súboj s Košicami. Do takýchto súťaží sa nezvykneme zapájať, ocino absolútne, ale teraz sme vhodili hneď viac lístkov na ocinovo meno a verili sme vo výhru. A ako som už spomínala, usúdili sme, že práve vďaka posunutiu termínu žrebovania sa to správne premiešalo. Dodnes je ale otvorený spor, kto z nás dvoch bol autorom návrhu zlepšenia na štadióne (čo sa tiež malo uviesť na lístku), a to konkrétne vystúpenia mažoretiek. Kauza sa asi nikdy neuzavrie, keďže nie sú k dispozícii žiadne dôkazy, a vznikla len preto, že sa tie mažoretky na štadióne naozaj objavili. „Tak oni využili aj môj návrh,“ smial sa spokojne ocino, keď vybehli dievčatá na trávnik. „Ktorý som ti nadiktovala,“ doplnila som ho so smiechom ja. „Nie, to som navrhol ja,“ oponoval mi, aj keď ešte stále so smiechom, ocino. „No to iste. To je môj nápad,“ trvala som na svojom. „Nie nie, to som hovoril ja,“ a ja som pochopila, že moje autorstvo naozaj nechce uznať. „Tak to asi ťažko! Ja to mám aj v diplomovke. A na môj návrh boli mažoretky aj na zámskej hádzanej!“

Dodnes ostáva len tvrdenie proti tvrdeniu... Pritom to možno ani nebolo vďaka tomu návrhu z lístka. Ale možno áno – z lístka víťaza.

Barcelona zatiaľ  zažívala novú éru. Éru Guardiolu. Na začiatok prišla prehra na ihrisku Numancie. Kto by bol povedal, že práve začína rozprávka? Ligový titul, výhra v Copa del Rey, a ešte pred koncom La Ligy sme sa pri telke vytešovali z výhry v rímskom finále Ligy majstrov. Góly do siete Manchestru dali Eto´o a Messi. Útok dopĺňal Henry. Toho so mala vždy rada. „Ale, Messi, to je hráč,“ upozorňovala som našich „ak by ste ešte nevedeli. Na toho sa raz pôjdem pozrieť!“

Ešte predtým, na začiatku mája, sa hralo aj to magické El Clásico na Santiago Bernabéu s výsledkom 2:6. Prvý gól dal domáci Higuaín, potom ale do gólového deja vstúpili Henry a Messi. Pridal sa kapitán Puyol, Sergio Ramos ešte znižoval na 2:3, ale po druhom góle Henryho a takisto druhom Messiho šestku dokonal Piqué. Nádherný zápas pre všetkých barcelonských a bol aj dôležitý. Asi vtedy som začala „reálnejšie“ snívať o tom, čo som pri finále Ligy majstrov vyslovila: ísť sa pozrieť na Nou Camp.

Villarreal vtedy postúpil do štvrťfinále cez Panathinaikos po domácej remíze 1:1 a výhre 2:1 vonku. Autor postupového gólu bol môj obľúbený Joseba Llorente. Úžasné! V ďalšom kole s Arsenalom zase doma nerozhodne 1:1, ale odveta už nevyšla. Llorente dal dva góly aj v máji na Nou Campe, keď tam remizovali 3:3. V Primere nakoniec skončili piaty a tréner Pellegrini si „vyslúžil“ Real Madrid.

„A to čo je za kávu?“ pozerá ocino do šáločky, ktorá je malá a aj tak nie plná čierneho moku. „No fakt,“ nakláňam sa nad šálku aj ja. Odvtedy si počas celého pobytu v Chorvátsku všade pýtame veľkú kávu a pre istotu aj ukazujeme želané rozmery. Nevystihli sme na dovolenke síce horúčavu, ale to hlavne my dve s maminou ani moc nemusíme a takisto nás nebaví stále vylihovať na pláži. Hlavne, keď je kamienková. My však hneď prvý deň objavíme aj pieskovú. Síce platenú, ale nebol by to môj ocino, keby pred pokladníkom nezašermoval mojím preukazom ZŤPS a bez použitia akéhokoľvek cudzieho jazyka ho nepresvedčil, aby nás pustil všetkých zadarmo. A dnes tvrdí, že ja vymýšľam kadejaké „finty“. Čo ja viem. Keď aj, po kom to asi mám?

Okrem pláže si však vychutnávame aj mesto, výlet do pirátskeho mestečka, ja nové barcelonské tričko, dobré jedlo a hlavne, že sme prvýkrát spolu pri mori a vôbec prvýkrát v Chorvátsku, kde už bol snáď každý Slovák (ale to sa len tak zdá, všetci neboli) a ja som hrdá, že som tú dovolenku „zatiahla“. Už sme síce každý pri mori boli aj predtým, ale po vlastnej trase.

Naše rodinné výlety, to boli Tatry a túry. Tie sme milovali. Tatry som už absolvovala aj po nehode. Hoci predtým by som vychádzku na Zamkovského chatu asi nenazvala túrou a teraz sa mi cestou dole chcelo volať záchrannú službu, lebo ma strašne bolela noha. O nejaký rok neskôr som už ale vcelku bez problémov zvládla Štrbské pleso – Popradské pleso. Možno aj vďaka tomu, že už som „nemachrovala“ v botaskách ako „za mlada“ a „za zdrava“, ale kúpila som si konečne špeciálne topánky s hrubou podrážkou.

28.

Shrnutí 19. kola Primera División: Atlético – Mallorca 3:0
Na chyby v článkoch sa, samozrejme (väčšinou) ohľaduplne, upozorňuje:
Sebyk: Lapi, tvoje reporty se proste vzdycky paradne ctou. mas tam ale jednu chybku - za atletico nehraje thiago, ale tiago
       tunak: A nehraje, ale běhá po hřišti...
(Bola raz jedna futbalová stránka, ŠF.cz)

Ani to netrvalo dlho a Galád bol späť. Sezóna 2009/2010 odštartovala s ním na nitrianskej lavičke. A aj skončila. Viac snáď väčšinou trénerovi ani netreba, aby si povedal, že bola úspešná. A ako čítam, začalo to takisto, ako pri jeho prvej sezóne s Nitrou v 1. lige. V Žiline. Hej, hej, to sme doma preberali. Tentoraz to síce neskončilo famóznou výhrou 5:2, ale tiež nie zlou remízou 1:1. Aj ďalej to išlo sľubne. Doma s Trnavou 1:0, rovnako v Košiciach, nad Ružomberkom výhra 2:0, s Petržalkou 0:0, až potom prehra v Dubnici, a to hneď 0:3. No čo, vždy sa nezadarí. Ja som na víkendy stále poctivo a rada chodila z Bratislavy domov, čiže aj na futbal do Nitry.

„Romanka, to si ty?“ spozná ma sestrička, ktorú si pamätám od bazéna... Evka. Hej! Ale ako si ona môže pamätať mňa?! Pri tej fúre ľudí, čo sa tu premelie. „Koľko to už je, čo si tu bola? Dva či tri roky?“ „Štyri, od nehody päť.“ „To už toľko!? A že si konečne prišla!“ „Nooo, už som myslela, že ma tu nikto nespozná a ja sa tu stratím,“ smejem sa.

Pritom sa stačilo prejsť po dolnej rehabilitačnej časti a zdá sa mi, že som bola doma len na víkend. Som milo šoknutá, ako ma spoznávajú ľudia z rehabilitačného personálu a pár známych tvárí je aj medzi pacientmi. Vďaka tomu zase raz začínam počúvať aj na oslovenie Romča.

Nič sa tu nezmenilo. Chodba pred „parafínom“ – presne tu ma asi po 3 mesiacoch od nehody prestalo bolieť brucho. Stále ma v ňom niečo tlačilo (veď mi poriadne nefungovalo trávenie ani vylučovanie) a zaspávala a vstávala som s neznesiteľnými kŕčmi. V Zámkoch mi niekedy pichli injekciu, lebo liekov proti bolesti som mala príliš veľa, v Kováčovej som raz s plačom vyžobrala kvapky a viac som ich nevrátila. Skryla som si ich pod vankúš. Ale nikdy som si z nich už nedala. Sedela som vtedy na vozíku, čakala, kým ma zavolá sestrička na parafín na nohy a odrazu som si uvedomila, že ma nebolí brucho. Dodnes si ten pocit pamätám.

A teraz som sa konečne rozhodla ísť znova aspoň na chvíľu do Kováčovej; ísť sa nadýchnuť (skutočného) života a trocha pocvičiť. Nastupujem 9.9.2009. Presne 10 rokov odo dňa s magickým dátumom 9.9.1999, keď som spravila skúšky na vodičák. Tak tu máme také malé následky tohto počinu.

Ale to už je jedno, alebo dve alebo 0:2, ako to v tento deň skončilo v Severnom Írsku a naša repre tým urobila jeden zo zásadných krokov na ceste do Južnej Afriky. Žeravo som esemeskovala s Luciou a Mišom, ktorých mi touto kvalifikáciou naši hráči pomohli definitívne (rozumej – v rámci obdobia spoločného bývania) získať pre futbal.

To bolo kriku po našom famóznom obrate vďaka Šestákovým gólom v stretnutí s Poľskom! To bolo osláv po výhre v Prahe! (Vydarený 1. apríl.) To bolo neskôr sklamanie po domácej prehre so Slovinskom, keď sa mal potvrdiť postup! (A mňa dva dni bolela hlava zo sladučkého maďarského vína, čo sme pili na žiaľ, hoci som vypila len dva poháre. Sladké, ale „ťažké“ no.) To bolo zadosťučinenia a vtípkov po postupovej výhre v Poľsku! Gancarczyk bol vďaka vlastnému gólu vyhlásený za najužitočnejšieho hráča roka slovenského futbalu.  A keď už je reč o Poľsku, raz mu dal krásny gól z polky ihriska Moravčík.

„No tak Jožko! Budem ti vysvetľovať pravidlá, alebo ti to celé komentovať. Potom môžeme ísť znova do kina, alebo kde chceš. Vieš, ako bolo v nedeľu super?“ „Nie,“ odpovedá mi „kúpeľný“ frajer bez náznaku akéhokoľvek zaváhania. No netrafí ma?! Toto je proste z blata do kaluže!

Ten pred ním bol aspoň ochotný niekedy na ten futbal so mnou ísť (hoci platí len spolu v tvare: bol ochotný, nie bol), aj keď o ňom nemal ani šajnu.

Ten futbal, čo som mu spomínala, ale naozaj stál za to. S celou partiou z Kováčky sme najprv boli na Radvanskom jarmoku v Banskej Bystrici. Na našich som počkala už len s Jožkom a s nimi som utekala pred dažďom na štadión.

Hneď pri prvej šmýkačke v strede poľa vystrekla voda z podmočeného trávnika ako gejzír. V hľadisku to len tak zahučalo. Ale Nitra sa s tým vysporiadala super. Vyhrala 3:0. Pekné góly Hodúra, Ráka a Kolára si doteraz pamätám. Cez zápas som kecala s jedným bystrickým fanúšikom, čo uznal, že to Nitre zaslúžene vyšlo, ale ani na svojich nenadával a ja som si užívala ten blažený pokoj v hľadisku, bez kecov a nadávok, na ktoré som zvyknutá v jednej časti nitrianskeho štadióna, kde väčšinou sedávam.

Ale stačí si na chvíľu oddýchnuť. Veď už som na tú frflajúcu partičku celkom zvyknutá. Nie ako pani, ktorá bola minule v hľadisku neďaleko nás so svojím manželom. A to ich musím zastať, že sa vtedy celkom držali, hlavne vzhľadom na tie rozhodcove kúsky. Keď už si to arbiter ale naozaj vykoledoval, zaznel z partičky hlasný výkrik: „Ty ko..t!“ Pani na to v spravodlivom hneve manželovi predniesla: „K..va, do p..i, že ja mám aj druhýkrát takú smolu a zas si sadnem vedľa takých k.....v!“

„Pôjdem potom,“ kričí za niekým pani na vozíčku, a pohýna sa predo mnou smerom do výťahu. Vôbec ju nepotrebujem vidieť spredu, úplne mi stačí ten tón hlasu a typický prízvuk, aby som vedela, kto to je. Pani Hilda Múdra! Trénerka nášho famózneho krasokorčuliara, olympijské víťaza, Nepelu. Síce vyhral olympiádu pár rokov pred mojím narodením, ale ja to mám stokrát napozerané. Hneď volám domov mamine: „Vieš, kto tu je?“ a ona mi rozpráva, že videla v telke správu o tom, ako sa pani Múdra zranila.

Neskôr som nejako svoj obdiv vykoktala aj priamo pani trénerke. A jej syn a nevesta, ktorí boli v Kováčovej s ňou, sú veľmi milí ľudia. Dokonca, keď na počítačoch v celom centre blbol net, ochotne ma pozvali k nim do izby, aby som si na ich notebooku pozrela, čo potrebujem a poslala pozdrav do roboty s poznámkou, ako mi už chýba práca. To sa tak do roboty píšeJ Ale nie, aj keď mi bolo super, v pohode by som už aj niečo preložila.

Prichádza však jedna streda, keď odchádza Jožko a aj skoro celá moja dovtedajšia partia. Tak asi končia aj výletíky, kino... Pri natriesaknom rehabilitačnom programe našťastie nemám toľko času nad tým dumať... aspoň sa budem ešte viac realizovať v mojej milovenej grafickej dielni... V bazéne ma však mierne rozladí Ivan, keď ma začne prenasledovať: „Čo Romanka, odišli dneska chalani, že? Že?“ „No odišli.“ Trochu si pri kraji „zabicyklujem“ a ešte raz mu to musím „odsúhlasiť.“ Spravím ďalšiu dĺžku a Ivan zase za mnou: „Aj Jožko odišiel, že? Že?“„Ivan, ešte slovo a ja ťa tu fakt utopím!“

Stačí však deň, aby som zbadala, že je tu zase kopec fajn ľudí. No to už mám odhlásené jedlo, že na víkend idem domov. Tak  to vezmem busom zo Zvolena rovno do Nitry a hurá na štadión...

29.

„Život je raz... Jednu mi vraz, keď flákam život v tieni kríz.“ (moja obľúbená Aya)

... aby som sa s našimi pozrela na prehru so Slovanom 0:1. Čo už. Tak ešte radšej na chvíľu do Kováčovej.

„My sme ani nevedeli, že na tých vankúšoch má byť niečo natiahnuté. Sanitárky sa skoro zbláznili, že z toho mali zle.“ „Peťo, jeden kamarát, sa povadil s vrchnou sestrou, na čo podľa nej slúži vešiak, keď na ňom nemôže mať sveter. Absolútne všetko muselo byť spratané,“ rozprávame my, služobne staršie klienty rehabilitačného centra, spolubývajúcej, zážitky z veľkých vizít z dôb za pána riaditeľa. Dnes už na vizity nechodí. To je to, čo sa tu predsa len zmenilo. Už neprebieha každé dva týždne „veľké jarné upratovanie“, ako sme to volali.

Všetko vtedy stálo v pozore. Pamätám si, ako som ešte sedela na vozíku, okolo behali sestričky, aby nikde neostala ani smietka a ja som s otvorenými ústami pozerala, ako ošetrovateľ s palicou v ruke posúva štipce na záclonách, aby boli medzery medzi nimi presne rovnaké.

Ja som však mala pána primára - riaditeľa rada. Aj pána primára rehabilitačnej časti. Aj oni mňa, lebo ja som bola taký usilovný pacient. Keď som na vizite sľúbila, že o týždeň odložím vozík, tak som ho aj odložila, aj keď po prvom dni,  kedy som zvládla „odchodiť“ všetky procedúry s barlami, som padla do postele a čakala, kedy mi popraskajú nohy a rozsypú sa na prach.

To isté sa v ten deň malo, podľa mojej fantázie, stať aj s mojimi zubami. Dávali mi zase na moju pokrčenú pravú ruku, so skrátenými šľachami, závažie. Denisa alebo Marek mi pritom vždy rozprávali vtipy alebo hocičo, aby som nemyslela na bolesť. V ten deň však obidvoch niekam zavolali. Ostala so mnou nová praktikanta. Tá ma videla prvýkrát v živote. Celý čas na mňa sústrastne pozerala a len raz ma oslovila: „Bolí to?“ „Hrozne,“ precedila som cez zuby, ktoré som tak zatínala, až ma boleli ďasná.

Ale dosť spomínania, ešte musím obehnúť pár ľudí a porozdávať čokolády. Potom ma už berú Maťko s jeho kamarátom do Nitry na autosalón a odtiaľ domov. Práve idú na turnaj v biliarde a cestou berú chalana, vozíčkara, tak ako oni, z našej dediny. Svet je malý, Slovensko krpaté.

Ako posledné sa ešte utekám rozlúčiť do grafickej dielne a zobrať nejaké svoje koláže domov, nech mám pamiatku. „Šťastnú cestu,“ usmeje sa na mňa, ale tým ma paradoxne zarazí v mojej super nálade, chlapček na vozíčku, o ktorom som myslela, že ani veľmi nevníma. Všimla som si ho raz na chodbe, keď sa s ním rozprávala sanitárka. Ale asi nikto z nás mladých ho nikdy ani neoslovil. Ach jaj! To som teda mohla! Až ma tak zabolí pri srdci a vykokcem aspoň: „Ďakujem.“

Nitra doma „prdla“ 0:1 aj so Žilinou. S týmito dvomi tímami to nebolo zas také nečakané a hrozné, ale nečakalo sa ani to, že v Trnave Nitra zaberie a donesie tri body. 2:1 po góloch dvoch najväčších osobností, Ráka a Hodúra.

„Nitra vyhrala v Trnave!“ vytešene zvestujem šéfovi Marekovi. Ten ma plne podporuje vo fandení Nitre, resp. on skôr fandí „proti Trnave“. Už zase zarezávam. Oddýchnutá, vyrovnaná a spokojná a nedokážem vysvetliť kamarátke, ako sa toto dá získať „na takom hroznom mieste, s ľuďmi bez rúk, nôh...“

Ja neviem. Je to ťažké vysvetliť a ťažké aj pochopiť. Niekedy ti príde ľúto. Ostatných a hlavne seba, ale pre mňa je to fakt miesto, kde sa rieši skutočný život a tam sa ho nadýcham. Alebo sa mi tam možno páči len preto, že som tam prežila kúsok života a bola som tam aspoň chvíľu hviezda. Naozaj neviem.

Doma proti Košiciam to bola nitrianska rozprávka. Dvakrát skóroval Rák, raz Áč a raz Valenta. Jeho ťahy som mala veľmi rada. Aj mladá obrana, ktorú chvália v knižke, tešila: Štetina, Tóth a v bráne Hroššo. A tiež som vždy mala rada Kaspřáka, ako aspoň nejakého „zachovaného“ Čecha. Nasledujúcich 5 kôl, až do konca jesene, skončilo pre Nitru bez bodu. Nič moc, ale celkovo to nebola zlá jeseň.

„Zas s notebookom v perinách,“ smeje sa mi Lucia. „Ha ha. V kuchyni máte omeletky.“ „Mňám. Počuješ Mišo?“ a hneď nie som na smiech, ale zlatá Romanka, čo im urobila ich obľúbené jedlo.

„Lucííí, vieš, čo som ti hovorila, že som objavila na nete tú českú stránku o španielskom futbale. Jeden chalan tam píše aj slovenské články. Také by som hadam zvládla aj ja.“ „A jak si o to našla?“ „Volačo som hladala a vyskočilo mi to na googli.“ „Super, šak ty toho o tom futbale víš.“ „Jasne... Už ho poránne ani nestíham sledovať. Ledva trocha Barcelonu. A čo myslíš, že to by som písala z hlavy? Len by som občas volačo preložila.“ „Ty si úžasná,“ rozplýva sa Lucka ako vždy nad mojimi aktivitami.

„Tak tam napíšeš?“ „Ehe. Sú tu kontakty. Majiteľ a šéfredaktor: Karel Štekl. Tak asi tomu.“

Pomaly idú Vianoce, tak zaželám všetko naj a opýtam sa. Aspoň by som sa prinútila zas trocha viac sledovať španielsky futbal. Keď už som z českého hokeja vyšla ako po gympli z nemčiny. Rozumiem, o čom sa hovorí, ale už nedám dokopy ani súvislú vetu. Sem-tam by sa určite podarilo niečo napísať... aj diskusie tu vyzerajú byť v pohodičke. Ale zabávať sa futbalovými kecami na internete, to zas ja určite nie.

30.

„Neber sa tak vážne! Nikto iný ťa vážne neberie.“ (Ľudia sa na to zvyknú uraziť, keď im to poviem, a ja to pri tom najčastejšie opakujem sama sebe.)

Vždy som chcela v Nitre zažiť taký zápas, akého som sa dočkala proti Senici. Taký obrat ako finále Ligy majstrov v ´99: Manchester - Bayern 2:1. Ak som už taký nejaký zažila predtým, tak som zabudla. So Senicou bolo v Nitre skoro celý zápas 0:1. Úplne na konci dal Šimonek dva góly. Pritom na taký zvrat ani veľmi nemali nábeh, žiaden (veľký) tlak... Bolo to skvelé. S ocinom sme o tom v kuse hovorili ešte asi týždeň a potom sme sa zas bavili pri reportáži zo Žiliny. Tá celý zápas proti Nitre tlačila a zahadzovala šance. Jeden gól sa jej podaril. Do vlastnej siete.

„Ale dofrasa!“ „Čo? Prehrali ste?“ tipuje Maca, čo si ešte čítam, kým sa po obede zase zapojím do „pracovného procesu“. „Ale nie. Len taký článok...“ Dobrý. O porovnaní gólového priemeru v európskych ligách. Autor: Karel Štekl. A ja som práve preložila ten istý. Jéjda, je marec a ja som ešte stále „nevypotila“ ani jeden článok. Čo tam ešte je? Kandidáti na trénera v Reale... no čo, trocha bulváru ešte nikoho nezabilo.

19.3.2010: Štyria kandidáti na Pellegriniho miesto

10 rokov = 10 trénerov. Táto rovnica platí pre lavičku futbalového Realu Madrid ostatných rokov. Ďalším mužom, ktorý na nej nepobudne (už) dlho, má byť čilský tréner Manuel Pellegrini.

Najnovšie sa prezentuje, že výmena bude aktuálna po skončení prebiehajúcej sezóny.

Posledným nezdarom bieleho baletu bolo predĺženie osemfinálového prekliatia v Lige majstrov. Po vyradení francúzskym Lyonom dostalo hľadanie nového trénera podtitul: „Šampión na lavičku.“ Podľa denníka Marca teda vedenie madridského veľkoklubu na čele s prezidentom Florentinom Pérezom zostavilo kandidátku z mužov, ktorí svoje tímy priviedli k víťazstvu v Lige majstrov. Konkrétne mená znejú: José Mourinho (Inter Miláno), Rafa Benítez (Liverpool), Carlo Ancelotti (Chelsea) a Fabio Capello (reprezentácia Anglicka).

Treba podotknúť, že všetci majú so svojimi súčasnými zamestnávateľmi platné zmluvy, a to na dlhšie, ako do konca tejto sezóny. Výnimkou však nie je ani prvý menovaný – Manuel Pellegrini.

Altair: dajte pokoj toto s takýmito bulvárnymi článkami

kinky: Už je první duben?

     tunak: Benítez!

           vasa23: toho bych jim přál

La Coruňa: Nový autor ?

          Carlitos: jj J

               tunak: A vida... vidím Slovenčinu, tak jsem si text hned zařadil... tak ven s tím, to je nějaká bouda a nebo jsme fakt o někoho bohatší? J

SniperxXx: To je pěkná blbost...

pitbull: At tam de Rafa. ProsiiiiiiimJ

Carlitos: Něvěřim tomu, Pellegrini udělal za půl roku nesrovnatelně větší kus práce než jeho předchůdci a nemyslim že to bude jenom tím, že měl k dispozici nejlepší kádr. On je tím pravým mužem na svým místě.

     Valencia-Mestalla: Myslím, že to zas taková dřina nebyla udělal kus práce, který se v podstatě udělal sám a to sice tím, že měl dostal Pellegrini všechny hráče na který si ukázal a pak vypadl z již né tak silným Lyonem

             tunak: Myslím, že jsi zabloudil v hermeneutickém kruhu

27.3.2010: Pred ďalším madridským derby

ktoré zase skončilo výhrou Realu 3:2

... Uplynulo už 10 rokov a 5 mesiacov odvtedy, ako Atlético vyhralo v národnej súťaži nad Realom na Santiago Bernabéu. 30. októbra 1999 sa tu v mestskom derby zrodil výsledok 1:3...

ace: chybi foto autorky

Ešte to by tak chýbalo! (Chýbalo tomu ešte pár mesiacov)

 

31.3.2010: Raúl García: „Slová Keitu sú nedostatkom rešpektu.“

Vyjadrenie hráča FC Barcelona Keitu, že nesledoval stretnutie Real Madrid – Atlético Madrid, pretože dopredu vedel, kto bude víťazom, podčiarknuté komentárom, že podľa neho súperi nehrajú proti Realu na sto percent, vyvoláva množstvo reakcií. Stredopoliar Atlética Raúl García považuje jeho slová za nedostatok rešpektu.

„Ak Seydou Keita vedel výsledok zápasu, musí tiež vedieť, kto bude majstrom a môže byť pokojný. Ide o nedostatok rešpektu, ale táto vec nás nemusí znepokojovať, keďže myslím, že to vyslovil bez rozmýšľania; zareagoval na to, čo sa ho pýtali,“ hodnotil Raúl García...

forlanek: podle mě úplně bezcenný a zbytečný článek...

    tunak: Jak si představuješ cenný a užitečný článek? S Králíčkem Azuritem v záhlaví?

       Carlitos: Pokud tě nezajímá, tak ho přece nemusíš číst. Na ulici taky nevlezeš do každýho kšeftu a neřikáš jim, že jejich obchod tě nězajímá a je bezcenný J

                  tunak: Ale na druhou stranu by to mohl zkusit... doporučuju třeba fanshop Baníku Ostrava nebo Sparty...

A hádam by som mohla aj niečo vlastné, ako som písavala predtým.

 

12.4.2010: 31. kolo prinieslo aj netradičných strelcov

...Getafe vyhralo u posledného Xerezu. Jediný gól zápasu zaznamenal hlavičkou obranca Rafa, ktorý pred touto sezónou ešte nevedel, ako chutí ligový gól.

Na štadióne El Madrigal sa pre zmenu tešili domáci. Aj tu bol jediným strelcom hlavičkujúci obranca. Do siete Sportingu Gijón trafil už krátko po konci prvej štvrťhodiny Uruguajčan Diego Godín. Bol to jeho druhý ligový gól za Villarreal, kde pôsobí od sezóny 2006/07.

Na druhý deň sa už v Španielsku strieľalo podľa trochu iných „pravidiel.“...

Lapíz: Messi letos vyhraje Pichichi a vůbec všechno, co jde.

tunak: Ani tečka o nás

       tunak: ale jinak fajn

Pán Štekl hovorí, že dobré; ten tunak, čo je tu hlavný rečník, ma, zdá sa, tiež celkom prijal. Ale diskutovať nebudem, to určite nie...

16.4.2010: Kolo, ktoré patrilo tabuľkovým outsiderom

ruty: Pěkné shrnutí. Jen jak je na začátku "Andalúzsky tím momentálne súperí s Mallorcou o tretie miesto, čiže o účasť v Lige majstrov." - tak spíše bych napsal že soupeří až o místo čtvrté

     Romi: Vďaka za upozornenie. Chybička opravená

Carlitos: Hodně zajímavý kolo. Doufám, že v tom následujícím to bude aspoň částečně pokračovat a Espanyol vyhraje derby

     Romi: Práveže Barcelona býva výnimka J

           Carlitos: Tak tentokrát bude výjimka, že Barcelona výjimkou nebude

Tak sem-tam, ale nič osobné...

 

16.5.2010: Baskická legenda Etxeberria sa po 15 rokoch lúčil s Athleticom Bilbao

Romi: Legendy sú fajn... Ja mám odvčera v mobile fotku s tou mojou slovenskou - s Ľubošom Moravčíkom. Ocitla som sa v rade nad ním na nitrianskej tribúne a hneď mi napadlo urobiť si fotečku. Najskôr som si síce hovorila, že tu nebudem šaškovať ako puberťáčka, ale potom som si povedala, že hádam nebudem taká koza - veď na Moravčíkovi som vyrastala - to je moje futbalové detstvo. Tak som ho pekne poprosila o spoločné foto - a mám

A tá Marca náhodou má niečo do seba:

26.4.2010: Čas na odchod ikony Realu? (Raúl)

30.4.2010: Valencia a Barca sa vraj dohodli na prestupe Villu

31.

Situácia ešte zo „starého“ webu, keď som navonok s heslom "počítaj s horším, dúfaj v lepšie," ale vnútorne poriadne nervózna čakala na zápas MS 2010 Slovensko - Taliansko:
JAGUAR SF: Neboj, můj dobrý kamarád tvrdil, že na těchto mistrovstvích bude veliké překvapení a Italové nepostupí ze skupiny. On mi vždycky dobře poradí...
     Carlitos: To ja mám kamaráda aceho a ten mi radí samí blbosti, které nikdy nevyjdou.

(Bola raz jedna futbalová stránka, ŠF.cz)

Pri sledovaní ligových bojov Nitričky nás potešila aj remíza 2:2 v Trnave a ďalšia výhra 2:1 nad Senicou. Tentoraz u nej. Žasli sme nad tým bodovaním vonku. To voľakedy nebývalo. A voľakedy možno áno, ale to sa teraz nehodilo spomínať. S Prešovom to bol tiež pekný súboj. Skončilo to 4:2. Tri góly dal Rák.

Nitra skončila s peknou „krumpľovou“ a kvalifikovala sa do Európskej ligy.

„Tak hádaj!“„Jasné, že Tomáško,“ odpovedám bez zaváhania Lucii a ona pritakáva.

Áno, budú mať s Mišom chlapčeka. Lucia poctivo celé dni získava „mamičkovské“ info na nete a stále surfuje po diskusiách. Ach jo, sme už taká internetová generácia. „Ten pôrod, to si siahneš na dno ľudskej dôstojnosti,“ informuje ma získanom poznatku. „Ale Luci zas... Dno ľudskej dôstojnosti. Teba v dvadsaťštvorke neprebaľovali, čo?“

A Barcička nám opäť vyhrala Primeru, aj keď v konečnom účtovaní len tri body pred Realom. Pusinky už mali Cristiana Ronalda a predsa len sa chystal aj príchod Mourinha.

„Nič sme tam nenechali? Veď keby, ešte budeš chodiť,“ rozmýšľa za mňa starostlivá Lucia a jeduje sa, že Mišo hneď, ako mi pomôže vyniesť všetky veci z auta do bytu, zdrhá von fajčiť. No a je to! Som presťahovaná... do Pééétržky. Blava – moja životná prehra, Petržalka – moja detská nočná mora. Paráda no. No paráda! 8 minút busom do roboty, tým pádom blízko do centra a dobré spojenie do nákupných centier, kde si dohadujem kávičky so známymi, keď mi už Lucia a Mišo zdrhajú z Bratislavy, hoci to malo byť po pol roku a je to po dvoch. „Jasné. Ste zlatí. Ešte aj do tej Barcelony ťa pozývam,“ pripomínam Lucii, že so mnou má ísť obzrieť kaviarničku, ktorú mi otvorili asi 100 metrov od práce. Veď tá Bratislava nie je až taká zlá.

Počas majstrovstiev sveta sú však Mišo s Luciou ešte v Bratislave a ja, hoci už v podstate presťahovaná, s nimi pri „našej“ velikánskej telke.

Ako náhradu za starú pokazenú mal Mišo podľa pôvodného plánu kúpiť len nejaký lacný televízorček. Keď som prišla po víkende na byt, skoro som padla hneď medzi dverami do obývačky: „A toto ti Lucia dovolila?“ „Dopredu nie...“ Možno som prišla o nejakú zaujímavú scénku. Ale pri ich talianskom manželstve nemusím dlho čakať na ďalšiu.

Ešte pred majstrovstvami sa mi strašne zapáčila futbalová hymna k nim. Nie tá od Shakiry, aj keď neskôr som prišla na chuť aj tej, ale hrozne sa mi páčila pesnička Waving flag. Váhala som, či ju drisnúť do videí na ŠF, ale Carlimu sa tiež páčila, ako som zistila, tak som ju tam dala. A potom to začalo...

„Dnes ti to už začína, čo?“ smejú sa mi od rána baby v robote. „Noooo.“ V deň otváracieho zápasu mám službu do šiestej, ale neva, že ho nestihnem celý. Veď toho ešte uvidím! Celý deň ale na nete popri práci pozorne sledujem správy, čo sa deje okolo mužstiev. O pol piatej pekne zbalím veci a utekám na bus. A po prestupe na električku, na poslednej zastávke pred „Bielym krížom“, t.j. pred tou mojou, mi to zapne. Ale veď ja mám dneska „stred“! A prečo ma kolegyne nechali zdúchnuť? Rozmýšľam, ako prebehol môj odchod. Majka ako väčšinou odišla už skôr na poštu, Katka surfovala na nete, tá si ma nevšímala, a Marcela prišla neskôr, asi si myslela, že som nakoniec prišla na rannú. A Marek tam nebol. Tak toto sa mi ešte nestalo! (Nikdy predtým a doteraz ani potom.) Ja, poctivka, ale okamžite vystupujem, zavolám do roboty, že som to zblbla a šup šup nazad. Šéf sa mi rehoce a že som už ani nemusela prísť. Ale, nech mám čisté svedomie! A od zajtra pozerám všetko!

V dvetisícdesiatom začali naši hráči písať slovenské dejiny na futbalových majstrovstvách sveta „skoro výhrou“ nad Novým Zélandom. Náš šampionátový strelec Vittek dal gól na 1:0, ale úplne na konci sme dostali. Jááááj, taká škoda!

Potom prišla prehra s Paraguajom po, ale že úplne oprávnene, kritizovanom výkone. Ani v ideálnom svete nie sú ani tí najvernejší fanúšikovia slepí. Objektívne za skritizuje, ale ďalej sa odušu fandí a hráči bez urážania sa s o to väčšou vervou bojujú ďalej. V normálnom svete ale funguje kopa citov, pocitov, dojmov a vášní...

Ale keď vyhráte nad úradujúcimi majstrami sveta, tak je to jedno! A nech si k tomu, kto len chce, pridá aký len chce dodatok... keď vtedy nevýskal od radosti, až sa steny triasli a srdce mu neskákalo v hrudi ako mne s Luciou, prišiel o veľa. Slovensko po vyradení úradujúcich majstrov sveta z Talianska v osemfinále šampionátu! Mne to znie stále rovnako parádne aj pri našej súčasnej futbalovej biede. V súlade s heslom: počítaj s horším, dúfaj v lepšie (ktoré si pri športe ani nemusím s plačom pripomínať) to pre mňa ostáva úžasný úspech, ktorý sa možno už nikdy nezopakuje, ale ja som ho zažila. Tak ako zlato na MS v hokeji.

Prehra s Holandskom bola čakaná a v podstate bezbolestná. A ešte sme aj dali gól!

Rovnako neprekvapivá pre mňa bola výhra Španielov nad Portugalskom. Jediný gól dal Villa, ktorý vtedy ešte pre mňa ani nebol nejaký „zvláštny“ hráč.

Ďalšiu fázu MS som už nepozerala na starom priváte, ani na novom, ale na Morave.

„Odtiaľto je Zdeňek Nehoda,“ snažím sa ohúriť rodinu v Hulíne „bývalý vynikajúci česko-slovenský futbalista,“ a už počas nádychu k najdôležitejšej časti „majster Európy 1976,“ prichádza reakcia na môj príhovor: „Aj náš sused hrá prvú ligu.“

Dorazili sme na veľkú rodinnú oslavu a po nej tu ešte ostávame ponavštevovať hrady a zámky a iné krásy Moravy spolu s kráľovskými službami, zahŕňajúcimi ubytovanie, skvelé jedlo aj doprovod. A aj telku.

Po vypadnutí Slovenska som sa zamerala pozornosť na španielsku repre. Holandskí majstri sveta by mi zas nevadili, keďže porazili našich. Vždy fandím tým, čo porazili môj tím, aby ukázali, že to sa podarí len tým najlepším. Nemci sa mi zas celkom páčili hrou. Ale ja by som prežila ako víťazov hocikoho a asi pri žiadnom by som nemusela počítať s horším a dúfať v lepšie... Čo nič nemení na fakte, že som bola rada, že to boli nakoniec Španieli. Vo štvrťfinále zase 1:0 zariadil Villa a do tretice v semifinále Puyol jeho perfektnou „tarzanovskou“ hlavičkou. Finále proti Holanďanom s víťazným gólom ďalšieho z mojich obľúbencov (a ďalšieho hráča Barcelony), dona Andrésa, som už sledovala v teple domova.

Na Morave som stihla širokú rodinu oboznámiť s plánom návštevy Primera División. „Ešte túto jeseň,“ znelo moje rezolútne vyhlásenie.
       

Kým Nitra v lete 2010 premiérovo bojovala v Európskej lige, ale neprebojovala sa cez ETO Győr, ja som už horlivo pracovala na výlete za španielskym futbalom. S radosťou som zistila, že práve Barça nebude veľký problém. Keď sa Nitra rozbiehala v lige, ja už som mala zaistené pre mňa a ocina, ktorý sa celkom ochotne „zviezol“ na vlne môjho nadšenia pre zážitok z Nou Campu (na rozdiel od maminy s rezolútnym odmietnutím vyskúšať cestu lietadlom),  ubytovanie, letenky aj vstupenky na novembrový zápas Barcelona – Villarreal.

Čítam si v knižke o úvodných kolách – ako sa Nitrania  zosypali 1:5 v Žiline, „ktorá pár dní predtým ´vyučovala´ v predkole Ligy majstrov na Letnej. Ten zápas so Spartou pod vedením Hapala bol „ovšem“ naozaj famózny. Aj keď skupinová fáza už nič moc a po prehre 0:7 s Olympiquom Marseille začalo v slovenskej futbalovej verejnosti kolovať: „Ja fandím Schalke 04.“ „Ja Žiline 07.“ (A ani to tak dlho netrvalo, keď som od fotbalistu čítala ďalší vtip: „Čo má spoločné Barcelona a Schalke?“ „04.“ Trošku vysoko prehrala v LM s Bayernom.)

Tak radšej ostaneme pri Nitre: „Nasledujúci víkend však opäť posunul do popredia ono staré známe pospíchalovské o futbale a jeho logike: Nitra zdolala vedúci Slovan (1:0)!“ stálo čierne na bielom v novinách. Gól dal Rák po pohotovom pase brankára Hrošša a ja som si vtedy pri tom jeho lobe hovorila: Hmmm, to je pán útočník... Takýchto akcií a nájazdov končiacich gólom po výkope brankára Rák predviedol viac. A o Pospíchalovi mám v mojej futbalovej knižnici tiež zaujímavé „počteníčko:“ Zdeněk Svoboda: Fotbalová chobotnice.

„Kde je? Už ho povedia!“ nervózne prestupujem z nohy na nohu pri mamine v hľadisku ešte skôr, ako v mikrofóne zaznie ocinovo meno ako víťaza ankety o permanentku. Zase sme sa na to sústredili, odovzdali viac lístkov, a keď sa na ploche išlo žrebovať a ja som zbadala toho „5 a pol lístka,“ z čoho bola určite polka naša, jednoducho som si bola istá, že musia vytiahnuť ocina.

Ocino práve stojí v „šóre“ pred bufetom. Našťastie Mišo Kožuch (ten to vtedy uvádzal), pohotovo naťukal ocinovo číslo, ktoré bolo na lístku, a ten oželel hotdog (šak bol pre mňa) a povedal, že už uteká. No teeeda! Veď mi nikdy nič nevyhrávame a teraz dvakrát po sebe. Ja by som sa snáď viac netešila ani z prvého miesta v lotérii. Aspoň kým nezačnem rozmýšľať o sumách.

Aj keď nás tá permanentka na štadióne v podstate rozdelila. Mamina ostáva na svojom mieste pod krytou tribúnou, ocino zase hore a je som to väčšinou delím na polčasy – jeden dole, druhý hore a už to tak nejako ostalo až doteraz, resp. niekedy všetci ostaneme dole a niekedy ja s ocinom ideme na druhý polčas hore, odkiaľ je lepší výhľad na rozostavenie. Mamina ale krytú tribúnu tvrdošijne odmieta, tvrdí, že odtiaľ dobre nevidí. Posťažovala sa na to aj svojej očnej: „Pani doktorka, ja už do diaľky naozaj dobre nevidím. Na štadióne nedovidím na futbalistov.“

Presvedčiť sa nám ju nepodarilo ani pri hustom lejaku. Na sedačku dala deku, nad hlavu vytasila dáždnik a spokojne sa usadila. Väčšina ľudí to za ten dážď aj tak v ten deň vzdala, tak sme s ocinom už len nejakú štvrťhodinku pred začiatkom zápasu sledovali ten úchvatný pohľad a ľutovali, že nemáme pri sebe foťák. Prázdna tribúna, len hore vo VIP-ke Mišo Hipp a dole pod dáždnikom naša mamina. Ocino ten „obraz“ spomína stále.

32.

Mourinho: Hodnocení mého roku 2010? 11 z 10
V reakciách padali iné čísla:
tunak: Jedenáct z deseti, pět z pěti.
stryco: Dve na tri.
pitbull: Aby to s nim (a realem) neslo od desiti k peti... :)

(Bol raz... José Mourinho, ŠF.cz)

Rozbehla sa už aj španielska La Liga a na moju veľkú radosť sa Barcelona a Villarreal rozbehli tak, že náš zápas bol na programe ako súboj lídra s druhým v tabuľke. Ja som však vtedy, keď už bolo všetko všetúčko, vybavené, zaplatené a zaistné, dostala strach. Našim som nevedela vysvetliť, prečo.

„Bojím sa metra, že tam schaosíme,“ trepnem nakoniec, lebo nič iné mi nezišlo na um, hoci mám vytlačenú farebnú mapku a naštudované ešte aj to, ktorou stranou máme prejsť cez turniket.

Jednoducho som sa toho naplašila, toho, že by to mohla byť pravda.

Pred pár rokmi na posteli som si vymyslela „núdzové“ plány: Ak sa dostanem na vozík, budem ďalej pracovať v športovom centre, len nebudem chodiť hore do baru. Keď už ostanem len na posteli, budem prekladať. Budem to niekomu diktovať. To predsa zvládnem. Síce som spočiatku niekedy reagovala ako 5-ročné dievčatko, keď mi však jeden známy čítal anglické texty, bez problémov som ich prekladala do slovenčiny. Dnes, po 5 rokoch každodennej práce s prekladmi, niekedy vyťukám do elektronického slovníka hocijakú hovadinu, aby som vybrala najlepší výraz, lebo sa mi nechce a nestíham sa poriadne zamyslieť.

Všeličo bolo také čudné. Pospomínala som si vtedy na rôzne detaily z detstva, aj na kadejaké zápasy, ale to, čo bolo pred piatimi minútami, som si nepamätala. Dva týždne som zisťovala, čo sa mi vlastne stalo, a aj keď mi to vždy povedali, ja som zabudla. Zdalo sa mi, že som už v tej nemocnici hádam štyri dni, a ja som pritom na áre a potom na LDCH ležala dokopy dva mesiace. Živo si pamätám, ako za mnou Igor (sestrička) chodil a prosil ma, aby som už niečo povedala: „Romanka, povedz už voľačo! Aj nám vynadaj, len voľačo povedz!“ Mám už spomienky na to, ako ma nemohli pochopiť, lebo mi bolo zle rozumieť a ako som pritom od jedu plakala, ale aký je to pocit – nemôcť hovoriť, to neviem povedať. Nehovorila som, ale niečo som si myslela, a keď si ešte na niečo z tej doby spomeniem, v hlave mám tie myšlienky. A keď tak rozmýšľam, tie myšlienky sú väčšinou také normálne, hoci ja som si zo začiatku žila v detskom svete, s predstavami ako ma pustia domov a tam sa o mňa budú starať černoškovia, budú ma ovievať veľkými listami... Neviem, čo sa mi to všetko v hlave miešalo. Podvedomie, knižky, filmy, realita, zážitky... neviem.

Niektoré návštevy som si pamätala, na niektoré som si časom spomenula, o iných viem len z rozprávania. Aspoň dvadsaťkrát mi sestričky na oddelení rozprávali o Juanovi, lebo ja som sa aspoň dvadsaťkrát pýtala, kto mi doniesol to pekné plyšové bábätko so zajačími uškami. Marekov a Miriamin obchodný partner mi pri posteli s plačom sľuboval, ako ma nabudúce zoberie do lepšej reštaurácie, ako bola tá minule s otrasným personálom. A ja som ho hladkala po ruke, aby neplakal. Krásne a dojemné, že? Aj mne to znie ako film alebo rozprávanie o niekom inom. Ešte stále sa mi občas stane, že ma v Nových Zámkoch pozdraví niekto, koho nepoznám. Postupne som si uvedomila, že si nepamätám na všetkých, ktorých som spoznala krátko pred nehodou, čiže keď som pracovala v Zámkoch. 

Dáša s jej maminou mi neskôr rozprávali, ako strašne obdivujú mojich rodičov. Jediná dcéra vystretá na posteli, v tele napichaných kopu hadičiek a neprítomne pozerá do diaľky (niekedy som vraj vnímala viac, niekedy menej) a oni mi rozprávali úplne bežné veci, akoby som tam ležala len so zlomenou nohou.

Ani to si nepamätám. Vlastne, v hlave to mám, tak ako aj nehodu a raz sa mi to možno vybaví. Takú teóriu som si totižto postupne vypracovala - verím, že všetko máme v hlave, aj keď sa nám zdá, že sme to už zabudli. Len musia byť podmienky na to, aby sme to z pamäte vylovili.

Raz... no ale teraz mám ísť do takého obrovského mesta, s takou kopu ľudí a pozerať sa na futbal na tom obrovskom štadióne, ktorý mi pri pohľade na telku z postele pripadal priam neskutočný? Mám sa tam ocitnúť naživo? Veď som sa naň mala už naveky pozerať len v telke. Po celodennom pilnom diktovaní prekladov.

Ja sa teda naplaším aj menších vecí, čo si zmyslím podniknúť, ale keby som ich odriekla, tak by som vyzerala ako idiot a ešte by som aj prišla o kopu peňazí, a to ma presvedčí. Preto sa našťastie moje výlety a akcie realizujú.

Tak sa ide na to. Nitra bude hrať v sobotu na Slovane. Aspoň nezmeškám domáci zápas.

„Pero yo he leído en internet, que del aeropuerto puedo continuar a la ciudad y puedo viajar una hora sin que me lo marque una vez más,“ (Ale ja som čítala na internete, že z letiska môžeme pokračovať ďalej do mesta a môžem cestovať jednu hodinu bez toho, aby mi to označilo ešte raz.), vysvetľujem v metre chlapíkovi v uniforme, že po vystúpení z vláčika nás musí pustiť ďalej na metro bez toho, aby mi tá „mašina“ označila na lístku na 10 ciest (podľa môjho internetového výskumu najvýhodnejší) ďalšiu cestu. Chlapík pochopí, že som nabitá informáciami, zoberie nám lístky, strčí ich do prístroja, ale pustí nás to bez „cvaknutia“ a označenia lístku. „Sin marcar (Bez označenia),“ podáva mi Španiel lístok, aby som si ho skontrolovala. Šak za to! Konečne zo mňa opadá ten stres a nervy z cestovania.

Večer predtým ku mne do Petržalky nemohol trafiť ocino a jasné, že ráno sme zas nevedeli trafiť k bratrancovi do Lamača, ktorý nás bral naším autom do Viedne na letisko a potom ho zaparkoval u seba. Po telefonickej navigácii sa to našťastie podarilo.

„Do hotela nás ešte nepustia, čo? Tak kam teraz?“ kladie zbytočnú otázku ocino. „No na Nou Camp. Do múzea.“ „A nestačí tam ísť zajtra pred zápasom?“ „To teda nie. To nás už nepustia do šatne.“ (Neštudovala som len metro.) V múzeu sa so mnou katalánsky pokladník odmieta rozprávať po španielsky, ale v angličtine nás ochotne nasmeruje na miesto, kde si môžeme odložiť tašky (teda, kde ocino môže odložiť naše tašky, ktoré vláči) a rozbehnúť sa do múzea – obdivovať trofeje a pohľadať na fotkách Kubalu, vychutnať si Nou Camp z VIP-ky, pozrieť sa do šatne (hostí) a pofotiť sa, nech sú spomienky. Voľakedy sa ocino jedoval, ako nás (mňa a maminu) musí naháňať, aby sme sa postavili pred foťák, dnes rada zachytávam pekné chvíle a fajn ľudí (aj keď foťák často zabúdam). A.D. mi je to všetko také vzácnejšie a chcem to aspoň takto udržať. So sweet, že? Ale fakt tak nejako... ako keby som chcela životu zdokumentovať, čo som ešte všetko stihla.

V hoteli nás milo privítajú, bez problémov si prepíšu, že máme pobyt až na 4 noci a nie na 3, lebo som to cez cestovku predĺžila, ako recepčnému ukazujem na voucheri a potom pýtam lístky na futbal. Recepčný o ničom nevie, ale ubezpečí ma, že počkáme a keď ráno nič nedorazí na číslo našej izby, zavoláme niekde. Ja by som sa s tým aj ako-tak uspokojila, no ocino hore v izbe zahlási: „Tak ten futbal ale ešte nie je istý.“ „Čo nie je!? Veď povedal, že to zistí.“ „Keby to bolo isté, tak nám ich už dá.“ „Ale ocino! Ty si hrozný! Čo vymýšľaš?! Ja teraz ani nezaspím,“ chytá ma panika a hneď utekám opäť dole na recepciu, kde vysvetľujem recepčnému a jeho kolegyni, že pre nás je futbal to hlavné, prečo sme prišli a ako je to možné, že vstupenky nie sú?! Nechápavo na mňa pozerajú, že to predsa oni nezabezpečujú. Čo nezabezpečujú?! Vyťahujem číslo na českú cestovku a strkám im ho, nech tam okamžite zavolajú. Recepčná vytáča číslo a podáva mi sluchátko. A prečo ho strká mne, pre živého Boha?! Začína sa mi ale rozjasňovať, že s tým asi hotel, logicky, naozaj nič nemá. To sa už v telefóne ozýva... pan Novák. Ten ale o žiadnom futbale nemá ani šajnu. Krvi by sa vo mne nedorezal. Prosím recepčnú, nech to vytočí ešte raz. Prvýkrát sa musela len pomýliť v nejakom čísle, lebo teraz sa už ozýva pani Kukulová a upokojuje ma, že to naozaj nezabezpečuje hotel, ale jedna organizácia, s ktorou už dlho bez problémov spolupracujú a zajtra doobeda tam lístky budú. No pre istotu to ešte overí a napíše mi správu. Piatok večer! Chúďa! Radosť mať pár takých klientov ako ja! Ale za toto môže ocino. Ja len za tú kopu mailov predtým, keď som všetko overovala, ešte aj prečo nie je na faktúre DPH, hoci v robote bežne vystavujem faktúry do zahraničia bez DPH. Keď začnem chaosiť, tak to stojí za to; rýchlo konám bez toho, aby som sa radšej rozumne zamyslela (Rýchlo vstať z postele a utekať a kričať, aby ma v tom obchoďáku nezamkli na noc...). O pol hoďku mi ešte príde správa od pani Kukulovej, že je všetko zabezpečené, ráno budem mať na recepcii vstupenky a praje nám príjemný pobyt... Konečne sa s úľavou uvelebím na posteli v našom príjemnom vysokom hoteli (aspoň sme ho zbadali, keď sme pri východe z metra vždy zaváhali, ktorým smerom sa máme vybrať).

Ale naozaj som ním bola milo prekvapená. Objednávala som ubytovanie najnižšej kategórie – 2-hviezdičkový hotel, zatiaľ čo lístky na zápas prvej kategórie. Izba bola pekná, žiadna krpatá, s pohodlnými posteľami, s peknou kúpeľnou aj s telkou. No super.

Ráno ešte pred raňajkami utekáme pre vstupenky a s obálkou v rukách sme už spokojní (aj keď nás až poobede napadlo skontrolovať, či tam tie vstupenky vôbec sú). Zrazu je všetko perfektné. Po super raňajkách sa vyberieme do Sagrady Familie a potom už s riadnym predstihom na futbal. Neuveriteľné, elektrizujúce. Zo sedadiel na vstupenky 1. kategórie je ihrisko blízko, výhľad je výborný. Zápas je skvelý aj zásluhou Villarrealu a gólu Nilmara a o ideálny futbalový výsledok 3:1 sa okrem neho gólom postará Villa a dvomi Messi. Hrá celý barcelonský základ okrem Piquého. Ten stojí pre trest. Mne sa veľmi páči výkon Villu ako ešte nikdy predtým (a odvtedy mám naňho slabosť), ocino je unesený Abidalom.

Na druhý deň sa už v ďalšom navštívenom španielskom podniku nechválim tým, že pôjdem, ale tým, že som bola na Nou Campe, napchávame sa paellou, na ktorú som pozvala ocina a pozeráme na telku s ďalším zápasom kola: Zaragoza – Sevilla 1:2 s víťazným gólom Negreda úplne v závere.

Celý pobyt je perfektné teplučké počasie, takže upúšťam od plánovaných  návštev 7 múzeí (jediným navštíveným ostáva múzeum FC Barcelona) a radšej sa prechádzame po Ramble, ideme aj na omšu do Katedrály (na španielsku, nie na katalánsku, aby som mohla ocinovi ochotne prezradiť hlavnú pointu kázne), obdivujeme krásny prístav a ocina vytiahnem na plavbu na lodičkách – golondrinas (lastovičky). Veľmi príjemné. „Veď ja som snáď ešte ani na takej plavbe nebola,“ rozplývam sa. Postupne si síce spomeniem na pár plavieb po Dunaji, aj na Seine, Temži; aj cez La Manche som sa plavila a pred rokom v Chorvátsku... ale aj tak je to pre mňa asi druhý najväčší zážitok po futbale. Pre ocina zase plechovkové pivo za 42 centov. A takisto mu veľmi chutí sangría, ku ktorej nakúpim kopu ovocia, na recepcii vypýtam nôž z kuchyne a na izbe popíjame pri ďalšom španielskom stretnutí v telke – Valencia – Getafe 2:0.

O tej sangrií odvtedy ocino stále básni. Pritom Miriam nám ju robí stále, keď u krstných niečo oslavujeme, alebo len tak spolu hocikedy opekáme naše obľúbené „buřty“(myslím, že to pomenovanie doniesol z práce v Čechách krstnej brat Miro. V každom prípade sa to ujalo.). Táto sangría je však nezabudnuteľná, pravá španielska a márne ju doma chceme napodobniť, hoci pokusy sú. Pred Vianocami mi ocino volá do roboty: „Romanka, som v potravinách, hádam kúpim na Vianoce Chardonnay.“ „Čože? Chardonnay? No kúp, vypije sa.“ „Kúpim teda? Dáme si, nie?“ „Veď dobre,“ súhlasím, ale rozmýšľam, načo mi hovorí značku. Aj keď zvykneme piť na oslavách a stretnutiach červené aj biele, nie že by sme boli veľmi na značky. „Chardonnay je to, čo sme pili v Španielsku, nie?“ „Jéjda ocino, ty myslíš sangríu!“ „Jáááj! Sangría, áno. Tak idem pohľadať tú.“

V pondelok si v Barcelone robíme výlet na Montjuic. Sú tu pekné parky, Národné múzeum katalánskeho umenia – stačí aj pohľad zvonku – pekné.

A vlastne ešte jedno múzeum sme navštívili. Poble Espanyol, niečo ako skanzen s ukážkami architektúry z celého Španielska.

Na posledný deň som naplánovala už len Park Güell, taký oddych. Keď ale vylezieme z metra a zbadáme ten stupák k parku, až mi zle zostane. A ocinovi s taškami tiež. Smerom nahor idú eskalátory, ale ja dole nezleziem. V žiadnom prípade! Ale čo už teraz. Vyvezieme sa hore a v parku hneď utekám za chlapíkom s označením pracovníka parku, aby mi poradil, či sa odtiaľ dostaneme aj nejakou inou cestou. Našťastie hej. V parku si nakoniec predsa len aj oddýchneme, aj popozeráme zaujímavé miesta. Je krásny! Hlavne domčeky pri vchode, jedno z Gaudího diel.

Potom nás už čaká len pokojná cesta na letisko na náš večerný let. Keď som si myslela, že sa už nič nemôže stať, keď doteraz všetko išlo presne podľa mojich naštudovaných poznatkov... skoro som to pokašľala. Ešteže si overujem každú maličkosť. Na stanici, kde máme nastúpiť na vláčik na letisko sa ešte pre istotu opýtam jednej pani, či sme na dobrom nástupišti, aj keď mi je jasné, že toto je správny smer. Pani ochotne pritakáva a dobrosrdečne za nami uteká, keď chceme nastúpiť hneď do prvého vláčika, čo sa objaví. Vysvetľuje mi, že ten na letisko nejde a ukazuje mi svetelnú tabuľu. Na nej mám pozerať, až kým sa neobjaví vláčik s cieľovou stanicou letisko. Aha! Pozerám na tú tabuľu s hromadou spojov a svitá mi, že ono to jazdí všelikde... Tarragona. No ktovie, kde by sme sa my odviezli. Fuuuh, toto bolo šťastie. Potom už všetko prebehne hladko.

V lietadle sa kŕmime všetkým, čo ponúknu a vo Viedni na Schwechate sa už stretávame s Peťom. Cestou do Bratislavy mu básnime o futbale a celom výlete.

Nitra na tom Slovane remizovala 0:0, ako som zistila už na Nou Campe, keďže mi to písal naj kamoš.

33.

 „Hlave XXII neprešiel nikto cez rozum. Hlava XXII stanovovala, že starostlivosť o vlastnú bezpečnosť tvárou v tvár bezprostrednému a ozajstnému nebezpečenstvu je prejavom zdravého rozumu. Orr bol blázon a mohli by ho preradiť. Stačilo iba požiadať o to; ale len čo by to urobil, nebol by viac bláznom a musel by si odkrútiť ďalšie nálety. Orr by bol bláznom, keby išiel na ďalšie nálety a bol by normálny, keby tak neurobil; ale ako normálny by si ich musel odlietať. Ak by lietal ďalej, bol by blázon a potom by už nemusel lietať; lenže ak by to nechcel robiť, bol by normálny, a teda by musel lietať ďalej. Geniálna jednoduchosť hlavy XXII na Yossariana hlboko zapôsobila.
Uznanlivo zahvízdal.“ (moja najobľúbenejšia kniha – Hlava 22 od Josepha Hellera)

Keď vyhlásili finálovú trojku na zisk Zlatej lopty 2010, bola som na seba fakt pyšná, ako som to ja s tým futbalom dobre vymyslela. Iniesta, Messi, Xavi. Pred mesiacom sme ich mali len na pár metrov od seba. Bol to rok Xaviho, tak ako neskôr, 2012, rok Iniestu, ale éra Messiho. Tú teraz žijeme. Takisto som si spätne blahoželala za Villarreal, to bola snáď jeho najlepšia polsezóna, štatisticky myslím úspešnejšia ako za Pelleho. To pri správe o Abidalovej chorobe sme si hovorili, že to snáď nie je možné. Je a žiaľ už dnes aj dosť bežné.

O zápase som bola rozhodnutá napísať aj na stránku. A snáď trocha aj o tom výlete. Tak som trochu písala... zrazu som písala o sebe, o tom, čo to pre mňa znamenalo, o hocičom, čo mi pri tom napadlo, aj so zátvorkami, ale nie s vysvetlením pre druhých, ale so zátvorkami pre seba.

Na futbalový článok trochu moc, ale Carli písal: rozhodne bych to vydal celé. Tak ešte raz v „zelenom“ či „modrogranátovom“:

Blog: Svet zo sedadla Nou Campu

Dlhý krátky príbeh jedného futbalového fanúšika

I.
„Vydržíš ešte jedenásť minút, Romanka?“ opýtal sa ma s dobromyseľným úškrnom ocino. „Uvidíme,“ odpovedala som a neodtrhla som pri tom oči od brány pod stĺpom s označením Accés 14 s nádejou, že by ju mohli otvoriť o aj o chvíľočku skôr, ako o pol deviatej. Taký čas mi pred hodinou zvnútra oznámil jeden z usporiadateľov, keď som mu pred nosom otŕčala vstupenky na Nou Camp: JORNADA: 11, TEMPORADA: 10/11, FC BARCELONA – VILLARREAL CF, TRIBUNA 1 GRADERIA, ACCES: 14, PORTA: 24, BOCA: 111, FILA: 0017, SEIENT: 0008 a 0010. „A las ocho y media (o pol deviatej),“ schladil ma chlapík. Dovtedy vraj len zástupcovia médií...

Stála som už len pár metrov od brány a od tribúny barcelonského Nou Campu, na ktorej som sa prechádzala už deň predtým počas prehliadky Múzea FC Barcelona. Ako to hovoril v komentári Merčiak? „Vy, ktorí veríte v náboženstvo menom futbal...“ pokračujem vlastnou tvorbou: „Viete, že toto je jeden z jeho najkrajších chrámov.“ Už som v ňom teda bola, ale počas prehliadky sa „neslúžila (futbalová) omša.“ Už len pár metrov, pár minút a bude aj to... budem sledovať zápas Barçy.

A predsa sa mi to zdalo vzdialenejšie, ako keď som v lete „trepla“ ocinovi, že „tento rok ináč ešte bude jedna spoločná dovolenka. Výlet do Španielska na La Ligu. Najlepšia by bola Barcelona, ale keby sa podarilo hocičo... len chcem naživo vidieť Primera División. (Potichu zafrflané: Len keby sa to nijako nepodarilo, tak beriem ako cenu útechy Premier League. Ale snáď sa bude dať.)“

A možno ešte vzdialenejšie, ako keď som ako malá čumela do telky na zápasy majstrovstiev sveta (Taliansko 1990 – ten šampionát mám ako prvý „živo“ zafixovaný v pamäti) a hovorila si, že by som snáď niekedy chcela ísť na futbal aj inde ako do Nitry. Vidieť raz takýto zápas s toľkými ľuďmi na tribúne! Potom sa mi ale náhle zrútil svet. Moravčík vykopol „tomu blbému rozhodcovi“ vyzutú kopačku pred ksicht, prehrali sme s Nemeckom; ja som po zápase so slzami v očiach rozložila „Dostihy a sázky,“ porozdávala peniaze podľa toho, ako si bratranci Peťo, Marek, Martin a ujo Miro stavili na výsledok zápasu (tuším len Miro chladnokrvne tipol, že prehráme), ale robila som len bankára. Nebola som schopná hrať. Len som rozmýšľala, či ešte niekedy v živote chcem nejaký futbalový zápas vidieť. Prešlo, prebolelo (asi do najbližšieho zápasu Nitry) a z tých zápasov s veľa ľuďmi na tribúnach sa mi postupne najviac zapáčili tie, v ktorých hrali španielske tímy a hlavne Barça.

II.
Skok do doby modernej a v nej vybavovania detského sna: Odštartovalo to podľa plánu. Napísala som na „našu“ stránku: „Kto mi vie poradiť, ako vybaviť zájazd na zápas Primera División?“ A dostala som presný tip na cestovku. Tak som si to predstavovala: mať všetko zaistené; pri tomto som nemala chuť na žiadne dobrodružstvo. Toto musí byť tip-top zorganizované, aj keď to bude stáť neviemčo...  

Samozrejme som hneď zistila, že týmto spôsobom bude oveľa jednoduchšie vybaviť niektorý zápas Barcelony ako Levante-Almería. Tým lepšie. Od začiatku som mala premyslené aj to, že toto bude rodinný futbalový výlet. Na Slovensku sa nedajú do hľadísk futbalových štadiónov dostať rodiny (okrem rodín hráčov)... a my sme jedna z tých žiarivých výnimiek, ktoré potvrdzujú pravidlo. Na ligový (a repre) futbal ma začali vodiť ako štvorročnú a snáď 80% futbalových zápasov, čo som v živote navštívila, som absolvovala s našimi. Aj dnes je tým, čo spolu najčastejšie stíhame, nedeľný obed a futbal (a ten tuším začína viesť). Takže bolo jasné, že do Barcelony beriem najlepších rodičov na svete. „Chybička se vloudila,“ keď najlepšia mama na svete vyhlásila, že ju do lietadla proste nedostanem.

Tak bude mať výlet len ocino! Iný chlap vtedy práve „v hre“ nebol. Aj tak snáď všetci moji doterajší frajeri (nebolo ich zase veľa, zahŕňam aj „potenciálnych,“ čiže staromódne: nápadníkov; iný „súhrnný“ názov mi akosi nenapadá) sa v škále postoja k futbalu pohybovali od nezáujmu po alergiu. Nóóóó, veď v živote sú aj dôležitejšie veci. A môžete to brať vážne, ironicky, cynicky... Aj ja to vždy beriem ináč. Spočiatku som to neriešila, no a postupne som sa s tým začala zmierovať ako so svojím prekliatím. Ale tak ako pravidlá majú svoje výnimky, prekliatia sú na to, aby sa zlomili. Tak sa zdá... dúfam... verím... prosííííím! Alebo aspoň prosím, nech už nikdy v živote nepočujem „príhovor“ tipu: „Ty fandíš tým červenomodrým? Ja tým zeleným. Hups, to sú rozhodcovia.“ Keď na mňa ešte raz niekto vyskúša tento najtrápnejší pokus o vtip na svete, tak... sa asi rozplačem.

Obsadenie výletu sa teda ujasnilo a mohlo sa pristúpiť priamo k vybavovaniu. Veľmi dlhý a zložitý proces, ktorý nejdem rozvádzať. Stačí, že som svojím detailizmom (čiže overovaním každej somarinky) zo seba urobila idiota v jednej cestovke. Ale aj tak boli milí a ochotní, takže som sa šťastne dostala do príjemného barcelonského hotela a po overovaní ešte aj priamo z neho („Ale oni tu na mňa vyvaľujú oči, o akých lístkoch hovorím. Či to nemám vyzdvihnúť inde. To vybavuje iná organizácia? Na recepciu donesú zajtra? Aha. Jééééjda! Vďaka za ukľudnenie...“) aj k vstupenkám.

III.
Ale ešte predtým, ako sme vôbec dorazili do nášho barcelonského ubytka, nasmerovali sme si to s ocinom hneď z letiska na Nou Camp do Múzea FC Barcelona. (No dobre, ja som nás tam nasmerovala.) Už som sa pred ním raz ocitla a váhala, či sa spolu s partou českých chalanov odpojím od našej výletnej skupinky a pôjdem si ho pozrieť. No bolo to dosť drahé a hovorila som si, že ja sa tam predsa ešte dostanem... keď raz pôjdem na zápas. Ten čas už prišiel! V piatok do múzea a v sobotu na zápas.

Môj strach, že „náš Accés“ bude voľakde v Tramtárii, a preto nestačí vedieť, kde je štadión („Áno, musíme ísť z hotela o pol siedmej, aj keď je zápas o desiatej, lebo tu nemáš lístok na tribúnu alebo ´nie na tribúnu´ a choď! Za 5 minút obehneš celý štadión. Poďme už!“), tiež vynecháme a sme zase pred tou bránou; už po tom, ako sme si odskočili do jednej krčmičky občerstviť sa a do stánku kúpiť nejaký pekný barcelonský šál. Ocino (s novým šálom okolo krku) sa baví na tom, ako sa ja nenápadne posúvam k bráne a predbieham tých 8 ľudí, ktorí tu stáli „už“ pred nami. Veľmi nenápadná ale nie som, lebo všetci čumia na môj bielomodrý šál – FC NITRA. Pôvodne som mala v úmysle robiť tu osvetu o nitrianskom a celom slovenskom futbale, ale cestou k tribúne Nou Campu (kde nás kóóóónečne pustili a fakt nebol problém pokračovať na Porta 24, atď., takže moja predpovedaná trištvrte hodina sa scvrkla na pár minút) som takmer zabudla, ako sa volám a nie si ešte spomenúť, odkiaľ som a kde chodím na futbal! Takže som len zachytila nechápavé pohľady, občas aj prečítané „Nitra“ a keď ma ocino nastavil pred foťák do pózy s obidvoma šálmi (FC Nitra a FC Barcelona), tak konečne aj priateľské úsmevy barcelonských fanúšikov.

Ešte som napísala sms-ku mamine a už som sledovala, ako sa na ploche rozcvičujú moje hviezdy. Aj keď ja veľmi nie som na hviezdy, a asi hlavne vďaka futbalu. Na „krpatom“ Slovensku sa o tých futbalových rýchlo všeličo dozviete, kamoška vám porozpráva o bývalom frajerovi, bratranec o kamarátovi zo školy; na diskotéke si v akcii užijete celú ligovú jedenástku; noviny otvárate s vedomím, že dnes si prečítate, akú hovadinu zase trepla naša futbalová legenda, o svetových hráčoch stačí zachytiť sem-tam nejakú správičku o ďalšej aférke, bitke či „pitke“ a je vám všetko jasné. A len raz v živote toto „dehonestovanie futbalistov“ nahlas naštvane rozoberáte... pred kamarátom, ktorý hrá Corgoň ligu a má peknú rodinku a je milý a ochotný.... Označuje sa to ako Murphyho zákon. Čo už! Ono to bude asi tak, že ani tri góly vo finále futbalových MS z nikoho nespravia človeka, ale rovnako nikomu futbalová kariéra „neukradne“ hodnotné ľudské vlastnosti. Vo futbale to funguje tak, ako všade inde.

Dobre no, tak možno nie „ľudské,“ ale futbalové hviezdy mám práve v dobrom zornom uhle: Valdés, Puyol, Messi, Villa, Busquets, Xavi, Iniesta. Teraz vážne nečítam časák, ani nepozerám v telke Ligu majstrov, ani majstrovstvá sveta v Afrike. Ja ich vážne vidím pred sebou!

V ruke už mám aj umelú fľašku minerálky. Bez vrchnáka. Predavač hovorí, že ho musí zobrať kvôli bezpečnostným predpisom. Mohli by sme to vraj po niekom hodiť. Inak, tento predaj v hľadisku medzi ľuďmi bol jedným z vylepšení, ktoré som navrhovala v svojej diplomovke. To boli zlaté časy! Na nástenke na katedre som zbadala medzi témami diplomoviek „Športové podujatia ako fenomém cestovného ruchu,“ chňapla som po tom a urobila som si z toho cestovanie po futbalových, hokejových a hádzanárskych zápasoch na Slovensku a anketovanie v hľadiskách. Bol to hlavne môj veľký návrat na slovenské futbalové štadióny. Na výške som zrazu nejako „zahaprovala,“ venovala sa iným aktivitám a aj keď som sledovala dianie v našom aj zahraničnom futbale, naživo som stihla dokopy snáď 10 zápasov. Tento „súkromný comeback“ bol super! Cez víkend som zbalila ankety, sprievodcu po futbalových štadiónoch Corgoň ligy (len neviem, koľko ľudí je ochotných vôbec uveriť, že u nás niekedy niečo také vyšlo), papier s vypísanými vyhľadanými spojmi a vyrazila. Keď som sa zniekadiaľ nevedela v ten deň aj vrátiť, dohodla som sa s nejakými kamošmi, známymi alebo rodinou, čo mi poskytli nocľah. Takže hneď aj kopa stretiek, no a zábava, zážitky... A čo som to vlastne? Jááááj! Áno, návrh, že by na našich športoviskách mal lepšie fungovať predaj občerstvenia v hľadiskách. (O bezpečnosti na našich štadiónoch radšej až nabudúce v knihe.) No a keď som v Ružomberku dostala pukancami do hlavy, dopísala som, že „žiaľ, niektoré naše hľadiská na to nie sú veľmi dobre prispôsobené.“ Ale asi najzaujímavejší tip som dostala v jednej hádzanárskej hale. Postarší pán sa po otázke, čo by v hale zmenil či zlepšil, dôkladne poobzeral okolo seba a nadiktoval mi odpoveď: „Brankárku.“

IV.
A v Barcelone som sa (zatiaľ) šťastne dočkala začiatku zápasu. Hniezdila som sa na sedadle ako nedočkavé 5-ročné dievčatko. Keď som mala 5 (a aj dlho potom), tak to vlastne ešte bolo na drevenej lavičke. Aj tam sa však bolo treba poriadne „usalašiť“ a urobiť dobré miesto aj pre Alžbetku. Moja „kráľovná bábik“ bola vážne frajerka. Skoro vždy vyhrala dvojtýždňovú súťaž o najposlušnejšiu bábiku, ktorú za odmenu zoberiem so sebou na futbal. Snáď mala dobrý zážitok. Ujovia okolo mňa zážitok určite mali, keď som ich drgala a posúvala, aby Alžbetka dobre videla. „Čo keď dá gól Moravčík alebo Borko?“ To boli (moje) osemdesiate roky.

13. novembra 2010 o 22:00 som sa pozrela na zaplnené tribúny Nou Campu, nastúpené jedenástky Barcelony a Villarrealu (Žltú ponorku mám tiež celkom rada, takže bola vlastne „zbabelou istotou,“ aby som Nou Camp neznenávidela, keď Barcelona náhodou nevyhrá.) a vedela som, že dnes si aj 0:0 užijem „až na smrť.“ Aj keď by bolo super zažiť, ako táto masa vyskočí a kričí: Gól! 20 minút som si užívala pekné akcie, barcelonské kľučky, povzbudzovanie... A potom masa vyskočila a kričala: „Gól!“ Chvíľku som bola presvedčená, že ho dal Messi. Ale figu! Pozerám a nevidím! Villa!

„Villa, Villa, maravilla!“ ako deň predtým „nôtila“ fotografka v Múzeu FC Barcelona. Dobre vymyslené: postavíte sa, upraví vás do vhodnej pózy, cvakne a môžete doma nachytávať ľudí, že ste sa fakt fotili so živým Messim či Villom. (To len my s ocinom sme sa hneď priznali, že to je len fotomontáž.) Ja som sa tam hneď postavila a bez váhania oznámila, že chcem na obrázku vedľa seba Messiho. Ocino sa okúňal, no vymenovala som mu barcelonské hviezdy a nakoniec vystrkala pred fotoaparát s tým, že má chcieť Villu. A teraz som za to bola na seba nesmierne hrdá.

O chvíľku malo byť 2:0, ale rozhodca odpískal ofsajd. Ako bolo po zápase tisíckrát rozobrané (a my sme to na hoteli v telke stokrát, alebo aspoň desaťkrát sledovali), nesprávne. Samozrejme si hneď od barcelonských fanúšikov vypočul svoje. Určite by si to ale dokonalejšie „vychutnal“ na niektorom našom štadióne. Jeho „titulovanie“ by určite tak nezaniklo, Bolo by pekne zreteľné. A pri odchode do kabín by mu nemávali bielymi vreckovkami... Hneď z protiútoku vyrovnal Nilmar. Šikovne to spravil. Treba uznať. To už na seba vykrikovali tréneri. Guardiola bol naštvaný, naštval Garrida, tak si po sebe troška pokričali a tiež sa to potom zoširoka rozoberalo a púšťalo, ako Garrido rukou znázorňuje Guardiolovo „kvákanie.“ Do polčasu ostalo 1:1.

V.
Cez prestávku som zistila výsledky Corgoň ligy. Nitra bod z Tehelného – dobre, Bystrica vyhrala, takže k tomu dostala srdečnú gratuláciu: „Dukle gratulujem k výhre z úžasného Nou Campu!“ Hoci ju dostala len jedna individuálna fyzická osoba – Tomáš. Tak ako pred 3 rokmi z mesta s najlepším tímom na svete (vtedy tak hovorili zostavené tabuľky), zo Sevilly. (To bol šok, keď o pár dní to mesto zažilo smrť mladého Puertu). Maťko zase z Nou Campu dostal beso a informáciu, že to zatiaľ vyzerá celkom sľubne pre jeho tip (tvrdenie) 3:1. A po zápase dostal ďalšiu informáciu: že je čarodejník.

Po prestávke výsledok 3:1 zariadil barcelonský čarodejník Messi. Jeho góly po perfektných Pedrových prihrávkach boli úžasné. Na štadióne sa spievalo „Lééééo Messi“ pre malého futbalového Boha z Argentíny. Hoci my s ocinom, sme pred tými úžasnými gólmi kritickým slovenským okom spozorovali, že Messi dnes zase nie je až taký famózny. Ešteže nám nerozumeli! Nuž, trošku tej našej slovenskej kritiky sme museli na barcelonskú tribúnu priniesť. Ale my to náhodou na rozdiel od španielskeho vynášania do neba a zatracovania do pekla všetko berieme veľmi objektívne. Aj keď niekedy sme objektívni každý úplne inak. Ja som skôr zástanca hráčov, keď ich ocino (v spravodlivom hneve) otituluje „tĺci“ či „motáci“ alebo hneď v „motácko-tĺckej dvojkombinácii.“ Už sa ale predsa len častejšie zhodneme, ako keď som bola malá a pri sledovaní prenosov futbalových zápasov som po polčase s plačom odchádzala do svojej izby, lebo “ocino nadáva našim.“

Na Nou Campe som sa bavila aj na pokrikovaní bláznivých Španielov (či Kataláncov). Terčom posmeškov sa stal fanúšik zabalený vo vlajke Villarrealu. „Na čo chodíš takú diaľku? Hádam si si nemyslel, že vás Leo ušetrí?“ zachytávam z katalánčiny.

Keď som si ešte v hoteli pozerala lístky, uškrnula som sa, kto asi bude sedieť medzi mnou a ocinom: „No to je dobré! Tak ani nemáme miesta pri sebe! Ááááále veď to je jedno!“ Netušila som, že na jednej strane od uličky sú párne čísla a na druhej nepárne. Nakoniec sme teda boli vedľa seba. Z druhej strany vedľa mňa sedel taký správny fanúšik. Zabratý do hry dával hráčom pokyny: „David, nahraj Pedrovi! Vystrel! No poďme!“ Také vlastné povzbudzujúce koučovanie, kde majú pokyny pôsobiť „telepaticky.“ Proste moja krvná skupina. Takých mám rada. Nie ako keď prevraciam oči, že to teda chcem vidieť, ako ten pupkatý frfloš na ihrisku všetkým ukáže, ako sa hrá, lebo oni to nevedia, aj keď sa to učia celý týždeň; ako všetkých predbehne, veď sa nevedia poriadne ani pohnúť a nestihnú sa za ním ani obzrieť, keď okolo nich prebehne s loptou...

Niekedy ale váham, či ma viac vedia rozčúliť takýto „magori,“ čo asi na chvíľu ušli žene spod papuče a vykrikujú toľko, koľko len stihnú, kým pod ňu zase budú musieť zaliezť, alebo teta, ktorá si spraví o futbale odborný názor z jedného televízneho šotu zo sektora hooligans a so zbožne zopätými rukami rázne vysloví jediné možné riešenie: „Ten futbal by mali zrušiť!“ A mne sa v návale impulzívnych reakcií chce vyšteknúť: „Teba by mali zrušiť, ty krava!“ Ale veď je úplne jedno, či by ste na nich najedovane narevali, alebo im všetko skúšali rozumne vysvetliť. Každý pochopí len to, čo chce. No skúste tomu krikľúňovi vysvetliť, že by preňho asi nebolo také ľahké všetkých predbehnúť a obísť, že predsa len vedia niečo viac ako on, a že by tieto svoje neobjektívne názory aspoň nemal prezentovať takým hlasným a „necivilizovaným“ spôsobom... No proste skúste voľakomu rozumne vysvetliť, že je idiot! A dokážte tete osvetliť, že futbal má oveľa viac pozitívnych stránok, ako negatívnych a škodlivých, že pre obrovské množstvo ľudí je úžasným fenoménom, že vagabundi budú vyvádzať vždy, keď sa im zachce, buď na to zneužijú futbal alebo si nájdu niečo iné, za to tá úžasná hra nemôže! Čo uzná, keď v živote nevidela jediný zápas, ale napriek tomu už o futbale všetko vie? Teda to najpodstatnejšie: že ho majú zakázať...      

VI.
Pri sledovaní Barcelony ale nebol čas sa tým zaoberať, rýchlo sme s ocinom zahnali aj tú štipku (slovenskej) kritickosti a spolu s fanúšikmi sme do konca zápasu už len „milovali dokonalú Barçu.“ A to teda bola pastva pre oči! Vážne! Keď sa začne dariť a futbal je zrazu taký ľahký, plný pekných prihrávok a parádičiek, to je teda vážne... no veď viete, aké skvelé! Chcela by som ale vidieť reakcie divákov na Nou Campe, keď sa Barçe nedarí. Niečo vidíte a počujete v telke, ale poriadne pochytiť sa to dá len naživo. (Z toho vyplýva, že sem musím prísť ešte veľa, veľa, veľakrát.) Naši futbalisti, futbaloví činovníci a aj médiá divákom (niekedy) vyhadzujú na oči, že nevedia povzbudiť a podržať mužstvo, práve keď to potrebuje, keď sa nedarí. Pravda! To ja, chúďatko verné, povzbudzujem (skoro) vždy. Druhá strana mince je, že Barcelonu musia fanúšikovia podržať, keď sa nedarí, „raz za sto rokov.“ To niekde sa ani sto rokov nevedia dočkať dobrého výkonu a výsledku. Posadiť barcelonských fanúšikov na niektorú takú tribúnu a až potom by sa uvidelo! Ale zas mám konkrétne tipy, ktoré by bolo treba usadiť na Nou Camp, keď Barça prehrala 0:2 s Hérculesom a Messi a spol. by si vypočuli, že „lepší sa už dívá aj na Malý Lapáš..., takže sa to najskór treba ísť naučiť na Chrenovú.“     

Ale veď ja mám naozaj rada aj slovenský futbal, aj slovenské štadióny aj slovenských fanúšikov! Keď sa na to práve nejedujem, tak to všetko milujem. Milujem to malé „milé“ rodinné prostredie, kde tiež chutia góly, kde sa tiež tlieska, kde dobre počujete frflošov, ale aj vážne vtipné bonmoty či len vtipne vyznievajúce „hlášky.“ Dozviete sa, že rozhodca zle odkrokoval vzdialenosť múru pri priamom kope, lebo „to neni deväť metrov. Ty máš len také krátke nohy!“ A arbiter asi ani nie je najpozornejší žiak. Alebo mal zlých učiteľov? „Synáčik, a teba neučili, že móžeš vyťáhnúť aj voláku kartu?“ Hráči majú svoje výkony tiež nonstop komentované: „Neboj, ešte pár sto pokusov a raz volakoho obejdeš.“ Divákom nikdy neunikne ani žiadny faul-nefaul: „Na dedinské divadlo choďte nacvičovať do kulturáku!“ Inokedy vás šokuje starý pán, keď zareaguje na povzbudzovanie malých fanúšikov, ktorí sa po 4 góloch svojho mužstva dožadujú, aby padol „ééééšte jeden!“ Jeho zúfalá poznámka smerom k deťom: „Že vás huba nebolí!“ Keď je bonmot dobrý, zasmejete sa, aj keď si strieľa z vašich obľúbencov: „Ja fandím Schalke 04. A ty?“ „Ja Žiline 07.“ Aj v diskusiách na internetových fórach (často) plných nadávok, napr. na všetko možné a všetkých možných, čo zapríčinili prehru, si môžete prečítať vtipné postrehy: „Vždy, keď prehrá Trnava, môže za to rozhodca, súperov tréner, delegát... alebo ufóni.“ A to najlepšie, čo počujete, vás aj tak nenapadne nikdy, keď to práve chcete porozprávať...

VII.
A ešte na chvíľočku naspäť na Nou Camp! Teda ja sa tam - aspoň mysľou budem vracať ešte veľakrát. Hlavne k tomu krásnemu druhému gólu Messiho aj k akcii, čo mu predchádzala. Mám kúpené aj jedny „pamätné“ noviny z druhého dňa. Zápas je v nich rozoberaný do detailov a celkovo Barcelone venujú asi 15 strán. Na prednej strane je titulok „Torpedo Messi.“ Ešte si ich párkrát určite prelistujem. A nebudem sa rozčuľovať nad chybami a od veci názormi, ako to už často robím, keď otvorím noviny doma. Voľakedy som ich brala ako slovo Božie. Dnes často rozmýšľam, či vážne nevedia, boja sa napísať, nechcú alebo sú fakt takí nemožní. Ale s niečím, čo si prečítam, (úplne) súhlasím. A tak to asi má byť: nie so všetkým súhlasiť, nie nasilu nesúhlasiť a mať aj vlastný názor, keď sa niečo dozviete zo svojich zdrojov.

Tak keď ma zase bude „šľaktriafať,“ spomeniem si radšej rýchlo na Messiho krásne góly a na titulok „Torpedo Messi,“ ale napr. aj na Valdésa, ako kýva pri rozcvičke do hľadiska. A v novinách ma zaujala aj fotka Gabiho Milita a Piquého na tribúne. Jeden nemohol nastúpiť pre zranenie, druhý pre trest. A ja si vďaka tomu obrázku asi navždy zapamätám, kto „vtedy“ nenastúpil. V mysli sa totiž zvyknú zafixovať rôzne veci, nie len tie najpodstatnejšie. A niekedy sú tam aj obrázky z úplného detstva...

Ja mám v hlave nezmazateľne uložený napr. neutíchajúci potlesk pre Moravčíka pri jeho rozlúčkovom zápase v Nitre, dojatého Hapala pri jeho trénerskom lúčení sa s Nitričkou, vlastný gól Ganczarczyka v onu pamätnú októbrovú noc v Chorzówe..., ale do mysle sa mi dosť hlboko vrylo napr. aj to, ako Galád „vystrelí“ pred lavičku a kričí na hráčov: „Vyhrávate 3:0, keď sa prechádzate ako na pláži?“ Neviem, či to tak bolo doslova, lebo sme boli na opačnej strane ihriska, ale taká bola „pointa.“ Dobrá spomienka, lebo dohovor pomohol a vyhrali. A v hlave sa mi napr. zvykne premietnuť aj o dosť starší obrázok Kolára, ako je zrazu v pomykove, keď schádza z ihriska pri striedaní. V novinách potom rozoberali tú situáciu, keď sa Nitrania pri striedaní pomýlili a z ihriska chceli stiahnuť niekoho iného a Kolár hovoril, že si nebol istý, či už prekročil čiaru alebo nie. A tiež si z novín pamätám: „Tak vedzte!“ Nitra bola na zájazde v Singapure a Lednický tam vraj bol najlepší hráč. Tak aby doma vedeli... Po rokoch sa mi jasne pred očami  vynorilo aj to klbko radosti, keď Nitra strelila gól Prievidzi a v telke to komentovali, že Sovič zachránil Nitru v hodine dvanástej. Nezachránil, aj tak vypadli. A tiež som Tomášovi opisovala, ako raz Dukla hrala v Nitre 2:2, hoci do polčasu vyhrávala už 2:0. S Ivom Schmuckerom vtedy robili pred zápasom rozhovor do „Tanga“ a povedal, že „Nitra je velice nevyspitatelný (i/y/í?) mužstvo. Já  bych  bral i bod.“ A ešte... všeličo. Aj keď momentálne si už nie som úplne istá, či to bol fakt Singapur a Kolár, a či to vtedy s tou Prievidzou bolo presne tak... Ono sa to síce v mysli zafixuje, ale asi si na to (jasne) nespomeniete hocikedy v strese, keď máte v práci vybaviť ešte dva dôležité telefonáty, tri maily a neozývajúceho sa drahého... Niekedy však príde také obdobie, keď máte čas rozmýšľať, ako napr... Ale to je už iný a (tiež) dlhý príbeh.

VIII.
Môj dlhý krátky príbeh na Nou Campe bol úžasný. Dúfam, že teraz (futbalovo) nezomriem, keď som si toho toľko zrekapitulovala. Ale čo! Aké decká dnes píšu životopisy! Rekapitulovať sa dá hocikedy. Aj pri takej somarine, ako je výlet na futbal - ako sa to asi zdá niekomu, kto by tie peniaze tisíckrát radšej dal na dobrú dlhú dovolenku pri mori a poľutuje ma, že pre mňa má byť toto životný zážitok. Ľudia vás vždy ľutujú kvôli tomu, kvôli čomu by vám mali závidieť, smejú sa na tom, kvôli čomu trpíte, odsudzujú vás pre to, pre čo by vás mali obdivovať... A vysvetľovať väčšinou nemá cenu. Tí, čo nechcú, aj tak nepochopia a tým, čo chcú, ani netreba veľmi vysvetľovať.

Ja mám to šťastie, že v mojom živote sú takí, čo chcú chápať a aj takí, čo presne vedia, lebo vedieť chcú a majú. Vedia, čo pre mňa tento dlhý krátky príbeh znamená a vedia aj prečo. Ale tiež vedia, že futbal pre mňa nie je najdôležitejšia vec na svete.

A myslím, že ani pre tých, čo majú futbalu v živote najviac, ktorí sa neustále pohybujú vo futbalovom prostredí a najlepšie ho poznajú, nie je futbal v živote nad všetkým ostatným. Podľa mňa vedia, že futbal neznamená celý život, ale tiež dobre vedia, že je presne ako život. Prináša dobré aj zlé, dopraje, poteší, ukrivdí, ublíži; je krásny, ale aj hnusný; je prešpikovaný korupciou a zlobou, neprávosťou; je jednoduchý a predsa taký zložitý, je taký zložitý až je úplne jednoduchý, zábavný a pritom taký vážny, vážny až je smiešny... Futbal je presne ako život. A najväčšie víťazstvo vo futbale ani v živote nie je byť vždy najlepší, ale vedieť o ňom dobré, aj zlé, dostať od neho pár faciek, niekedy prehrať, niekedy zlyhať, ale vedieť si to priznať a znova vstať... Podľa mňa je najväčšie víťazstvo vedieť, že (futbal/život) je TAKÝ, a predsa ho (dokázať) milovať.

Nóóóóóó, a úspech je aj: aspoň niekedy si vedieť naplno vychutnať tie chvíle, keď vám celý život stojí za to a nič vám zrazu nevadí. Aj mne na Nou Campe všetko stálo za to, celý môj doterajší život s tým dobrým, čo priniesol, aj so všetkým zlým, čo mi kedy vyviedol a zrazu ma neštvalo ani to, čo som sama „dodžubala.“

(A možno ešte úžasnejšie je, že ja som sa tešila aj domov, veď... Ale radšej pśśśśśśt! Keď veci hovoríte príliš nahlas, zvyknete ich odplašiť. Tie zlé, ale aj tie dobré...)

Tri bodky (v celom príbehu) sú pre VÁS. Nech si každý doplní to svoje. (To, čo robí z jedného sveta miliardy vlastných svetov...) Uvodzovky snáď tí, čo chcú, pochopia.

P. S.: Zátvorky sú pre mňa.

aimar21: výborné

tunak: Nj, co dodat, když jsem dočetl až dolů?
Snad jen že je sobecké nárokovat si závorky.
Ale jo, pěkný, pěkný. Ačkoliv San Mamés je San Mamés, podle mne.

ruty: Tak jsem si taky našel minutku (dobře, bylo potřeba trochu víc minutek) na to přečíst si tento blog článek a musím říct, že jsem udělal dobře. Pěkně napsané, obsáhlé a nadšení pro fotbal z toho na člověka přímo sálá

Sebyk: paradni clanek skvele fotbalove cteni

Lapíz: Uff... přelouskal jsem to z posledních sil a musím smeknout pomyslný klobouk! Nádherné, čtivé, ty myšlenky krásné a přesné! Nemám, co bych dodal ...
Nádhera!!!

bano: parádička

bakero6: SKVĚLÝ ČLÁNEK

Dokola som si v robote ten článok otvárala (a keď som bola doma... tak som ho otvárala doma), čítala reakcie... Napísala som o sebe, o svojich myšlienkach pre cudzích ľudí a im sa to páči. Bol to pre mňa rovnako úžasný pocit ako byť na Nou Campe. Vlastne nie. Pre mňa vzácnejší. Šibalo mi pred tým aj po tom, ale vtedy som písala konečne s pokojom a s čistou hlavou. Ako sme si neskôr písali s Lapim, keď sa človeku nedarí a je mu zle, nedokáže byť sám sebou. Toto som konečne bola ja.

„Panenka Mária! Svatý Jozef!“ zalamuje rukami pán v obleku, ktorému sa práve podarilo

prevrátiť fľašu malinovky a celú ju vyliať na stôl s občerstvením.

Vďaka Lucii a ďalším kamošom z okresu, som síce v Bratislave mala pravidelne v ušiach aj na jazyku „dolnonitránské nárečí,“ ale od cudzieho človeka ho v Blave počujem snáď prvý raz. Musela som sa ocitnúť až v Dvorane Vysokej školy múzických umení. Prekladala som šéfovej kamarátke, opernej speváčke, texty piesní zo španielčiny na jej „dizertačný“ koncert.

Nechodím často na operu... Dobre, ešte som na žiadnej nebola a teraz od úžasu otváram ústa. Keď ich otvorila speváčka, nechápavo som pozerala, ako sa v prvom rade roztriasli stoličky. Waw! Cez prestávku sa s frajerom napchávame  dobrotami, popíjame vínko a rehoceme sa na „vyfešákovanom“ pánovi, čo „vykydol“ malinovku.

Stále beháme po akciách – filmové kluby, koncerty, divadlo, ples a spolu pozeráme aj to suprové El Clásico, keď sa zo „Special One“ Mourinho stáva „Special One, Two, Three, Four, Five“. Skončilo to v Madride 0:5 pre Barçu.

Ale ono ani ten futbal nestačí, aby sa to nepokazilo. Čo futbal! Nestačí, ani keď s niekoho podporou prežijete najťažšie obdobie v živote. Život je niekedy taký „vtipný“. A „najvtipnejšie“ je, keď si neskôr poviete - ako dobre, že to tak skončilo.

34.

„Legend says, when you can´t sleep at night, it´s because you´re awake in someone else dream. I´ve always known that.“ (Legenda hovorí, že keď v noci nemôžete spať, je to preto, že ste hore v niekoho sne. Vždy som to vedela.) (a tak som sa zasnívala, že neviem, kde som to čítala)

Barcelona s opäť potvrdeným najlepším svetovým futbalistom v kádri, Messim a pod vedením Guardiolu opäť dokráčala k ligovému titulu (aj keď to v konečnej tabuľke až tak jednoznačne nevyzeralo); Villarreal k peknému 4. miestu (hoci v druhej polovici sezóny to s ním vyzeralo oveľa horšie ako vo famóznej prvej); Nitra vo svojom jubilejnom 30. ročníku v najvyššej súťaži s postupne tromi trénermi (Galád, Vrabec, Stachura) k záchrane (aj keď to podľa záverečnej tabuľky až tak hrozne nevyzeralo) a niektorí sme kráčali od desiatich k piatim, alebo ležali na chirurgickom stole.

„Au,“ zmôžem sa aspoň na nesmelý povzdych. „Vy to cítite? Veď kričte, nech vám tam pripichnem!“ reaguje pohotovo chirurg. Bolo by fajn necítiť, ako mi reže do nohy. Zas sa ozvali moje hrče v nohách (usádza sa mi tam vápnik či čo), respektíve sa objavila jedna taká iná, tvrdá, v pravom stehne a chirurg nevie, čo to je, tak sa rozhodol mi ju vybrať.

Rýpe sa mi v nohe... a ja čumím do stropu. Nepozerávam do stropu, ani keď nemôžem zaspať, a to teda nebýva tak zriedka, ale kde inde mám pozerať vystretá na chrbte?

Presne ako vtedy. Vtedy, keď ma na nosidlách previezli z Nových Zámkov do Kováčovej, odstavili na lehátku na kolieskach pri recepcii a vybavovali príjem. Revala som ako v súdny deň. Nevedela som sa ani pohnúť, ani otočiť na posteli a oni ma odviezli zo Zámkov, kde za mnou každý deň chodila kopa návštev, voľakde do vyhnanstva (= na stredné Slovensko, ktoré mám tak rada, ale vtedy to pre mňa bolo ako za trest). Bol to priam zázrak, že sa môj stav tak zlepšoval, že idem rehabilitovať, „tu to ide po dňoch, tam to pôjde po hodinách,“ posmeľovala ma pred odchodom zo Zámkov kamarátkina mama. Všetko som vedela, všetko som chápala, ale pri tom pohľade na „kováčovský plafón“ na mňa aj tak padal celý svet. Hovorila som si, že takto zle mi už určite v živote nebude. No... radšej nič.

Alebo voľačo: Všetko už naberalo dobrý smer a zrazu sa to zrútilo ako domček z kariet. Nové následky, zase návštevy u lekárov... a ja mám zrazu tých úžasných ľudí, ktorých som tak potrebovala, plné zuby; toho, ako sa všetci starajú a ľutujú ma, a všetko o mne vedia a sú múdri jak rádio, ale ja nechcem o ničom hovoriť! Ani frajerovi. A keby stál za to, tak sa viac snaží, alebo ja by som cítila, že mu môžem všetko povedať... Alebo za to možno nestojím ja. Veď nie som ani len zdravá. No, hlavne, že o tom vždy presvedčím samu seba.

Na futbale v Nitre som predsa len vedela vypnúť a odreagovať sa, a to aj počas sezóny, ktorej cieľom bolo zachrániť sa. Vedľa mňa na sedadle frflal ocino, že tá permanentka bola teda výhra... ako minulú sezónu dobre hrali a mal ju na celú, teraz sa k permanentke dostal s meškaním, až po pár kolách a ešte sa na to ani dívať nedá! Áno, áno, ja viem, radšej sme mohli sadiť krumple, ale aj tak vždy ideme a vždy im budeme fandiť.

Barcelonský ročník bol o inom. To sa dobre sledovalo a vždy stálo za to skočiť na ŠF.cz. Aj keď len úchytkom...

„Taky držím pěsti!“ vidím dole v diskusii. Čítam a skúšam zistiť, čoho sa to týka... Čože? Lapíz mal autonehodu? Ja som blbá, ja som si to všimla až teraz! V poslednej dobe som sem len rýchlo nahodila článok, popozerala titulky článkov, sem-tam aj otvorila, ale dole k diskusii som sa nedostala.

Taký šikovný chalan, výborne píše a aj si ma pridal na ŠF a písal mi. Tak trocha s oneskorením, ale idem mu aj ja popriať veľa šťastia a sily... á tak.

Lapimu toho popíšem dosť (veď viete, o mojom podobnom ťažkom osude...). Píšeme si, ako je rád, že mu toľko ľudí drží palce a ja mu odobrím, že aj to mu určite pomohlo. „Mne to veľmi pomohlo, keď som videla, koľkým ľuďom na mne záleží, koľkí za mnou chodili, aj keď sa rehabilitačné hnevali, že ma to strašne unavuje, až vyčerpáva.“ 

Zrazu som mala v hlave toľko ľudí, obrázkov svojej nedávnej minulosti... ako ma mamina kŕmi jogurtom, ako mi Ľubka podáva vreckovky, na ktoré nemôžem ľavou rukou dočiahnuť a pravá neposlúcha, ako mi jej sestra Janka holí nohy, ktoré mám bezvládne vystreté na posteli... načo? Ale zarastené sú ako prales, to hej. Sanitár ma zas večer nešetrne oblieka do pyžama. Bodaj by to teba tak bolelo! Na druhý deň mi sestrička rozpráva, ako sa jej dcéra pýtala, či som naozaj vydržala cez obed hodinu sedieť v kresle. Druhá sa pridáva, že aj ona to už všetkým doma oznámila. Celé oddelenie, rodina, známi, ľudia, ktorých som v živote nevidela a ktorí v živote nevideli mňa... žijú teraz so mnou môj príbeh a dodávajú mi silu... Známy privádza nejakú pani, ktorá sa mi prihovára a ako sa ku mne približuje, cítim v nohách ohromné teplo... V Kováčke na dvojke plačem nahlas, ako len vládzem a všetci na mňa kašlú... včera mi zabudli doniesť raňajky a teraz ma neumytú a neučesanú capli do vozíka, strčili do ruky rohlík a vezú ma na skupinku, lebo si spomenuli, že tú mám aj cez víkend. Dole ma sanitári rýchlo zložia na žinenku a Nataša zahlási: „Nožky hore...“ a ja, stále s rožkom v ústach, zbadám, že na nohách mám miesto tenisiek moje huňaté poľské papuče... Pred Vianocami ma ocino berie na večierok v bývalej práci. Hneď dole ma zbadá pán tréner a uteká za mnou: „Romanka moja, ty si sa druhý krát narodila. Hneď, ako mi to povedali, volal som primárovi, že ty nesmieš zomrieť, aj keď je len taká maličká nádej, nesmieš...“ Hore sú všetci prekvapení, lebo šéf nikomu nepovedal, že prídem. Roli ma kŕmi horúcou čokoládou a stále do nej strieka ďalšiu šľahačku, Klaudi mi rozpráva, ako ma vtedy čakala s vínom, lebo mala narodeniny: „30. septembra. Keď si neprišla ani do deviatej, vedela som, že sa niečo stalo.“ Hrajú Last Christmas, postavia ma s vozíkom do stredu a všetci okolo mňa tancujú... Ale už ma v Kováčke na trojke sestričky bozkávajú, že som sa šikovne (za trištvrtehodinu) dokázala večer sama prezliecť do pyžama a za odmenu mi idú zobrať jabĺčko... A keď príde na druhý deň, ako vždy, hneď po práci, za mnou ocino, neuveriteľne a teším, keď mu to rozprávam. Ako malé dievčatko. Doteraz si pamätám, ako mi vtedy poskočilo srdce, keď som ho zbadala vo dverách izby.

Stále si myslím, že taká spokojná, ako vtedy na tej „trojke“, som nebola nikdy inokedy v živote. Tešila som sa zo života, milovala som ho, milovala som ľudí...

Lapíz je očividne „borec.“ Ten sa z toho dostane raz-dva a vidieť, že ho to posilnilo.

Zato ja „vonku“ s tými ľuďmi... Milujem ich, keď ich (po vlastných!) predbieham v meste, na hocikoho sa usmejem... Nenávidím, keď sa mi zdá, že sa niekto pozerá, ako kráčam, keď v bare nevládzem prekričať hudbu, a niekedy mi vadí hoci aj to, keď sa niekto prizerá, ako píšem na počítači. Začnem len nervózne ťukať dvomi prstami, aj šéfa vždy vyháňam, keď mi stojí za chrbtom...

A vedia tak ublížiť... vlastne vôbec nestoja za to... tak prečo je jeden z najhorších pocitov, aké poznám, to, že sa mi už v živote podarilo pár ľuďom ublížiť?

Ľudia ľúbia, ľudia nenávidia, ľudia ubližujú, ľudia pomáhajú... a práve tým riadia celý svet.

Stop! Chcem niekde utiecť, niekde ďaleko... aspoň na chvíľu vypadnúť preč. A kým vymyslím, kde, najosvedčenejší spôsob, ako prísť na iné myšlienky, je pri futbale. Alebo ešte predtým môže byť kraso. Na peknom vynovenom bratislavskom zimáku. Keď som sa tam už nedostala na MS. A keď som si minule chcela pekne cez net len vybrať dobré lístky na KHL, šéf ma vyviedol z omylu, že to také ľahké nebude. To je vypredané na mesiace dopredu... Ale dnes už to nie je také hrozné a už sa na tom pracuje.

Po dlhej dobe som konečne videla naživo Jagudina. Presnejšie po tej „jednej dobe“, keď bola u nás „Európa“. Teraz to bolo exhibičné vystúpenie s mnohými ďalšími. Ani som nevedela, alebo som zabudla, že Jagudin má za manželku Toťmianinovú. Aj ju si pamätám aj z tých ME v Bratislave. Jazdila s Marininom. Najviac sa mi páčilo ich vystúpenie na hudbu Ameno od Era. Je tu aj Irina Slutská, Navkaová s Kostomarovom, aj Michal Březina. To je taký sympaťák. Pre mňa osobne  teda väčší ako Verner. Toho mám v jednej kategórii s Berdychom (z českých tenistov sa mi vďaka bojovnosti v Davis cupe zapáčil Rosol) a zvyknem tie mená popliesť. Aj minule som na ŠF konečne zase robila trocha osvetu o krase. Miesto Vernera som spomínala Berdycha a nechápala som, prečo gato (či Kily?)  „loluje“. Predstavenie „Hviezdny ľad“ bola ale parádička.

A večer potom finále Ligy majstrov. Taky tak.

Víťazný pohár ako prvý prebral s prepožičanou kapitánskou páskou Eric Abidal. Hneď mi napadlo, že toto bude pre tunaka dobrý gýč, ale inak to bolo milé. To ja som dostala chuť napísať blog. Aj som napísala, ale vydala zase až s Carliho požehnaním a s blbým pocitom...Prvýkrát som sa aspoň rozpísala pri zážitku zo „živého futbalu,“ ale teraz len zo zážitku z postele... hmmm, teda: zo sledovania futbalu z postele. 

A ja si teraz zvedavo spätne čítam, čo a ako som vtedy cítila.

Blog: (Futbalový) svet z (mojej) postele

„(Futbalový) svet z (mojej) postele“ s podtitulom „Návrat k finálovému príbehu“ je voľným pokračovaním „Sveta zo sedadla Nou Campu.“

Nachádza sa tu pár odkazov na predchádzajúcu časť, aj tu nájdete úvahy a spomienky, ale celkovo je toto „nízkonákladové“ dielo postavené na humornejšom základe, takže tí, čo sa ho rozhodnú čítať, nech ho berú (väčšinou) s nadhľadom – ako oddychovku na spestrenie uhorkovej sezóny. Námetom totiž tentoraz nebol úžasný futbalový výlet, ale „pobyt“ a „dumanie“ v posteli (pred telkou a s niečím na čítanie). Napriek tomu je (aspoň pre autorku) záver, do ktorého príbeh vyústi, (skoro) rovnako dôležitý.

I.
„Urobím ti ešte ten čaj, Romanka?“ opýtala sa ma starostlivo mamina. „Nechaj tak mami! Veď ja si urobím,“ zmohla som sa na normálnu odpoveď, no v duchu som sa pekne poľutovala: „To ešte zvládnem... No aj ma trafí, keď budem musieť dlhšie trčať doma a chodiť po nejakých vyšetreniach alebo čo. Vonku krásne... zrušené jedno stretko, odrieknutá ďalšia „káva“... paráda! Úžasný začiatok leta!“ Nejaké zdravotné problémy, ale „keď nejde o život, nejde o nič,“ ako počúvam všade okolo, keď sa posťažujem. Ale veď jasné, že nejde, len keby sa to tak neťahalo! (Zatiaľ) nepoznám nič viac ubíjajúce a unavujúce ako čakárne u lekárov. (Hmm, vybavujem si, ako som uvažovala, ako to vysvetliť, teda len tak nejako jednoducho napísať, že mám zas trampoty so zdravím. S nohami. Po tom, ako mi chirurg vyberal tú hrčku, rana sa mi poriadne nehojila, stále mi puchla noha. No áno, lebo som sa furt voľakde tárala. Tak rada chodím peši. Za hocijakú blbosť sa idem prejsť na nákup do mesta, keď mám len trocha času, vystupujem o zástavku skôr, aby som išla kúsok peši... Stálo ma to kopu síl, aby som znova mohla chodiť. Aj keď nie najelegantnejšie, aj keď ma bolievajú nohy, aj keď pravú vždy poriadne nezdvíham... chcem a potrebujem chodiť. A teraz mám za takúto blbosť trčať v posteli a navštevovať doktorov? Aspoň, že je v telke a na nete ten futbal alebo niečo, najradšej šport.)

Ale dnes si rada poležím pred telkou. Opakujú finále Ligy majstrov spred dvoch týždňov. Vychutnám si znova krásny barcelonský triumf!

Vychutnať si ten zápas naplno, bez nervov, som bola rozhodnutá už pred jeho začatím, čiže pred tým, ako bolo jasné, že skončí víťazstvom „mojich.“ (Poctivo to trénujem, aj keď zatiaľ nemám bohvieaké výsledky. (Ale náhodou už mám. Napätie a emócie musia byť stále, impulzívnych reakcií sa asi tak ľahko úplne nezbavím, ale dnes už niekedy ani nemusím čakať na koniec zápasu, aby som bola nad vecou. Veď som už zažila, ako naši hrali aj vyhrali na MS, ako Barcelona vyhrala... všetko...) Teraz išlo síce o dosť dôležitý súboj, o európsky triumf, ale aj tak som si vtĺkala do hlavy, že sa tým proste musím len baviť. Načo byť nervózna a napätá? Tým nič nezmením. A aj keby to malo skončiť pre mňa nepríjemne, aspoň si to užijem.

Prepracovaná psychologická príprava, že? Normálna životná múdrosť. Načo sa stresovať a hocičím trápiť? Nič tým nezmeníme a aspoň si to užijeme.

V každom prípade (s nervami či bez) je užitočné pozerať futbal: Veamos mucho fútbol, inagotable banco de metáforas, aunque sólo sea por si así comprendemos algo de la vida... (Pozerajme futbal, nevyčerpateľný zdroj životných metafor a zo života niečo pochopíme...) Pekné. Ako celý článok, na ktorý som narazila na nete: „Fútbol metáfora.“ (Jáj, to moje vypisovanie s kopou dodatkov a vysvetlení... z toho by jedného niekedy trafilo. Hlavne mňa.)

II.
No aj keď sú tie múdrosti o podstate bytia také krásne, vznešené a v podstate jednoduché, mne sa pri live prenose zase za pár minút zrútil aj skromný predzápasový plán. Ako som mohla byť ako fanúšik Barcelony „úplne v pohodičke“ tých prvých desať minút zápasu? Pri zázname už hej, ale dva týždne predtým som miesto užívania si „mierne“ tŕpla. Potom ale úvodné „ostré vybehnutie“ Manchestru opadlo a Zeman ako spolukomentátor to zhodnotil v zmysle, že proti dnešnej Barcelone takýto štýl hry žiadne mužstvo viac ako 10 minút nevydrží. Odborníkov treba počúvať. Hlavne, keď sa to hodí.

Ja milujem vtipné či nepodarené hlášky komentátorov.

Ronaldo, pred ním už len Valdéz, triafa Puyola... (Marcel Merčiak)
Všimol som si, že obľúbenou činnosťou sira Alexa Fergusona je tľapkať svojich asistentov po hlave. Je to veľmi dôležitý výrazový prejav mimoverbálnej komunikácie. (Laco Borbély)
Asi sa odo mňa očakáva, že poviem aj niečo metodické, ... ale keď si všimnete tak Jaap Stam a Henrik Larsson vyzerajú na ihrisku ako takí dvaja mimozemšťania (Vladimír Goffa)
...a strelu chytá brankár Abbiati, ktorý vyzerá ako banán v čokoláde.... (Róbert Minařík)
Je to zatiaľ fyzicky náročný zápas. 20 hráčov behá po celom ihrisku. (Ľuboš Hlavena)
Rosický posral přihrávku Sionkovi...pardon...Jarošíkovi... (Petr Svěcený)
Teraz výrazne spomalíme, na rade je naša najvyššia futbalová súťaž... (Peter Čambor pri hlásení správ)
Mario Božič je jednoznačne bojovnejší hráč, aj na takých chce zjavne stavať hru Jaro Karolím... („ďalší“ komentátor)

Samozrejme, (ne)podarené výroky nevznikajú len pri komentovaní futbalu:
Hamilton opäť na mäkké pneumatiky? Veď ešte neobúval tvrdé, zrejme som to nezbadal, aj keď si robím poznámky a mám to tu popísané ako český žandár. (Ján Žgravčák - GP Turecka 2011)
Náš livetiming je túto sezónu dosť pomalý, určite máte aj vy doma rýchlejšiu sieť ako my tu...týmto pozdravuje technikov v Mlynskej doline. (Ján Žgravčák - VC Kanady 2011)
Máme tady nějaký černý dres, kdo to je? Nikdo, ten černý dres jsem si vymyslel. (Robert Bakalář - Giro)
No a hokejové MS u nás tento rok – aspoň na tých komentároch sa dalo zasmiať:
Komentátor: Edo, čo mohol urobiť brankár proti tejto strele? Edo Hartmann: Tááák, nóóó mohol ju chytiť.
Naši chlapci sú ako obarení studenou vodou. (Ivan Niňaj)
Gašpar: Červenka prebral po Marcelovi Hossovi žezlo najlepšieho strelca KHL. Kollár: Tak v útoku pri Jágrovi... to by som aj ja bol. :)
Lintner: "Fasth veľmi dobre hľadá tie puky pred ním, v tej trafike, jak sa povie." Gašpar: "Novinový stánok asi nie, myslíš premávku, však?" Lintner: "Presne tak."

Vždy sa na tom pobavím. Keď som nedávno jedného z „autorov“ stretla na bratislavskej promenáde pri Dunaji (pri úteku z postele medzi ľudí), prišlo mi to náramne zábavné... Ešte že som vyzerala divne len pred kamoškou; okoloidúci si mysleli, že to ona mi povedala niečo, čo ma tak rozosmialo.

Keď doma náhodou „stvrdnem“ dlhšie, pohrabem sa aj vo futbalovom oddelení našich bohatých domácich knižníc. (To sa v jednotnom čísle – knižnica proste ani nedá povedať. A to napriek tomu, že jeden člen rodiny prečítal v živote len jedinú knihu: „100 rokov futbalu,“ a nekúpil ani tú...) Ale je pravda, že dnes už všetci stíhame väčšinou len noviny a časopisy. Ja mávam záchvaty čítania väčšinou cez nejaké sviatky. A po nich nasledujú dlhé „obdobia sucha.“ No niektoré tie futbalové knižky boli fakt dobré... „Toulky s fotbalem,“ „Fotbalová chobotnice,“ „Fotbal proti nepříteli“... ešte pritvrdíme: „Futbal plný hriechov,“ „Český fotbal: Skandální odhalení,“ „Faul,“... trocha prehľadu a čísel: “První fotbalový atlas světa,“ „Slovenský futbal (1898-2009)“ (veď tam som sa ešte nedostala ani po tretinu), „Päť rokov futbalu“ (skade mám dve?)... „Defenzívna moderna v súčasnom futbale“ (vyšlo v náklade 1 000 ks, ja som ale práve mala obdobie, keď mi neuniklo nič, čo sa objavilo na slovenskom futbalovom trhu, a tak som popri Newtonových zákonoch študovala aj teóriu defenzívneho zreťazovania); v Blave pod posteľou mám ešte neotvorenú staré českú knižku „Muži v ofsajdu“ (či „Skalní v ofsajdu;“ či to je len film? Alebo je to to isté? Dovliekla som to z antikvariátu, kde som hľadala „Klapzubovu jedenástku“), už viackrát prelistovanú knižku o MS v JAR, čo mi kúpili kolegyne, ktoré sa super vynašli, keď som si dva týždne nevedela vymyslieť, čo chcem na narodky, aj dielko o Messim, ktoré som si kúpila ako novinku pred výletom do Barcelony (super znamenie); trocha futbalovej beletrie: „Góóól!“ (aj film o Santim je peknučký – teda všetky tri časti sú také pohodovky-oddychovky).

III.
Vo Wembley vyzeralo všetko pohodovejšie, keď Pedro zavesil prvý gól. Najprv som gólový výkrik predviedla spolubývajúcej na byte a repete som si dala do mobilu. Naši boli ešte v aute na ceste domov, tak som im sľúbila, že prvý polčas ich budem informovať. Tak a už je všetko na dobrej ceste... Aspoň na chvíľu.

Potom ale prichádza pekný Rooneyho gól. Zo záznamu ho ocením viac a pokojnejšie. Ale už „na prvý pohľad“ sa mi páčil. Nasledovalo druhé hlásenie na mobil, teraz ale v skleslom tóne: „No tak 1:1. Rooney.“ Ale veď Barcelona je jasne lepšia. Prehrá ich a v druhom polčase určite ešte skóruje. Aj tak sa mi ale nevdojak v pamäti vynorila tá prudká zmena nálady, ktorú som prežívala, keď sme s kamoškou Luckou jačali pred telkou pri sledovaní zápasu našich s Talianmi na MS v JAR. Pri góle na 3:1 sme výskali ako v „najsilnejších pubertálnych rokoch,“ objímali sa a ja som bola neopísateľne šťastná, že som v živote objavila niečo také úžasné ako je futbal. O pár minút som mala hlavu v rukách a Lucii, Mišovi a telke som kládla zúfalú rečnícku otázku: „Na jakú onú som ja toto (rozumej futbal ako taký, čiže hocijaký) kedy v živote začala sledovať?“ Gramatická, štylistická aj každá iná nezrozumiteľnosť bola spôsobená aktuálnym vývojom situácie, t. j. talianskym gólom na 2:3. Citová vyrovnanosť v troskách, ale to proste k tomu patrí: emócie patria k futbalu tak ako k životu.

V JAR to nakoniec vydržalo, a vo Wembley sa po prestávke vrátilo na dobrú cestu. Messi! Jasné! Nádhera! V čase „live zápasu“  pre istotu aj to hlásim na mobil, ale naši už tiež pozerajú. Zápasový dej sa mi páči stále viac, keď prichádza Villov krásny zásah. Vtedy zazvonil mobil mne a ocino mi hlásil: „Vidíš? Tak to zase zariadili naši hráči!“ Áno, „naši!“ Naši, ktorí skórovali, keď sme boli v Barcelone na zápase s Villarrealom, naši, s ktorými máme na pamiatku barcelonského futbalového výletu fotky (aj keď sú to len fotomontáže.)

Messi je moja hviezda už dávno, až sa mi to nevidí, keď čítam o tých rokoch, kedy sa presadzoval v prvom tíme Barcelony. Mne sa predsa zdá, že ho sledujem už veky, keď sa o ňom písalo ako o veľkej nádeji, pre mňa už bol hviezda (videla som nejaký zápas, v ktorom ma očaril svojimi kúskami) a bola som presvedčená, že zanedlho bude pre celý svet. Aj kvality Villu som uznávala, hlavne od vydareného európskeho šampionátu, ale je pravda, že ten si ma definitívne získal práve počas toho zápasu s Villarrealom. Dal gól, úžasne bojoval... jednoducho bude pre mňa vždy jednou z hviezd toho úžasného večera na Nou Campe. Ono sú tie sympatie a nesympatie niekedy ale fakt nevyspytateľné. Niekedy jediný moment ovplyvní aj „kolektívnu“ obľúbenosť či zatratenie.

Super o tom píše madridský spisovateľ a fanúšik Realu Javier Marías v knižke futbalových fejtónov „Divoši a citlivky:“ Všichni víme, že život je nespravedlivý a ne vžydycky z vlastního pričinení. ... Vlastně je pozoruhodné, jak se někteří hráči dokážou snadno zavděčit a jiní znelíbit (ale to se deje ve všech oblastech našeho nespravedlivého života) a jak obojí někdy záleží na nečem, čeho se na hřišti dopustili jen jedinkrát, ale zato před miliony diváků. Jediný okamžik může rozhodnout, že bude hráč spíš svou reakcí než akcí poznamenán na věky nebo aspoň do chvíle, kdy ho nějaké opačné gesto vysvobodí či zatratí. Nejpřekvapivejší na tom je, že stejné gesto může být vnímano různe, či dokonca opačně, jako by se k některým hráčům hodilo a k jiným zase ne. Asi existují jemné nuance a všichni je vnímají. Před čtyřmi lety na mistrovství světa v Itálii dostal Angličan Gascoigne v semifinále kartu, což znamenalo, že kdyby Anglie zápas vyhrála, on by kvůli trestu ve finále nenastoupil. Tlusťochovi Gascoignovi, který se víc než hráči podobá hooliganovi a je to neukázněný drsňák, v tu chvíli s nestydatou úpřimností vyhrkly slzy, zatímco se chystal znovu vyrazit do útoku, aby jeho spoluhráči dosáhli na vysněný závěrečné utkáni, v nemž on si nezahraje. Získal si tým diváky z celého světa a od té doby se mu všechno promíjí. Před pár dny jsme zrovna taky viděli plakat chudáka Luise Enriqueho, kterému Tassotti v pokutovém území rozbil nos loktem. Nemyslím však, že by mu ten obraz získal mnoho sympatií, i když je pravda na jeho straně: možná byla jeho reakce přílliš kýčovitá (hráč Realu se vrhl na zem, strašně hlasitě a dětinsky plakal a křičel na útočníka „ty sráči, ty sráči“). Ale hlavně to všechno trvalo moc dlouho, nebyl to prchavý obraz, ale exhibice. Délka trvání je pro emoce rozhodující, pokud se moc dlouho naléhá, dojetí mizí ... Fotbal je stejně nepochopitelný jako život: v obou sa člověk zavděčí nebo znelíbí lusknutím prstů.    

IV.
Doma pred telkou v týchto momentoch (skóre má už definitívnu podobu 3:1) znova sledujem barcelonskú futbalovú exhibíciu. 28.5. som k tomu mala „naservírovanú“ ešte aj krasokorčuliarsku. Jagudin je najlepší! Ako divák viem prísť na chuť asi (takmer) každému športu, ale futbal a kraso bola odmalička moja „naj“ kombinácia. V krasokorčuľovaní sa už však trocha strácam... Som rada, keď sa mi z MS či ME podarí poriadne si pozrieť aspoň jednu kategóriu. To vo svojich školských časoch som počas šampionátov každé poobedie zapla satelit a videla som všetko od kvalifikácií až po záverečnú exhibíciu trikrát. Okrem toho súťaže Grand Prix, všelijaké exhibície... Teraz si doma okrem futbalu najčastejšie pustíme asi tenis.

Repete barcelonskej exhibície z poslednej časti finále - nádhera! Teda až na Fergusonove trasúce sa ruky; sila! Napriek tomu je jeho vystupovanie a blahoželanie na konci hodné Sira! Aj keby to mala byť pokrytecká pretvárka so zaťatými zubami. Pokrytecky nevyzerala a zaťaté zuby by mal na jeho mieste asi každý. V slovenskom futbalovom mesačníku som si k tomu prečítala, že o Britoch je predsa známe, že sa nezvyknú priznávať k tomu, že sú v niečom slabší, že súper bol lepší a vyhral zaslúžene a že Sir Alex Ferguson je klasickým príkladom tejto britskej nátury - ak jeho tím sem-tam prehrá, vždy hľadá výhovorky od počasia cez menej kvalitný trávnik po chyby rozhodcov, či neuveriteľnú smolu. Na tlačovke v sobotu večer však bez výhovoriek jednoducho uznal kvalitu súpera a označil ho za najlepšie mužstvo, proti ktorému jeho tím doteraz hral.

A po ukončení úžasného zápasu ešte samozrejme medaily pre víťazov a ušatý pohár! Prvý ho s požičanou kapitánskou páskou zdvíha Éric Abidal. „Kráľ Éric“ si na Nou Campe získal môjho ocina. Vtedy mu to na mieste stopéra fakt vyšlo. A odvtedy mu vyšlo aj niečo dôležitejšie... No super obrázky! Samozrejme ma pri nich zase chytajú nostalgické filozofické úvahy: Ako blízučko je od slávy k tragédii, od šťastia k smútku, od života k smrti. A naopak. To už „akože“ viem podložiť aj skúsenosťami zo svojho života, aj keď netvrdím, že to všetko viem „vydokladovať“ na vlastných zážitkoch. Ale asi preto veľmi nie som na prehnané a „absolútne“ vyhlásenia a prirovnania. Pousmiala som sa už pri názve spomenutého článku: „Futbal z inej planéty.“ Ale zas o Barce sa to nečíta a nepočúva zle. Hlavne, keď autor článku spomenie, aké úžasné klubové finále už videl (napr. finále EPM s veľa gólmi: Real Madrid – Eintracht Frankfurt 7:3 či v roku 1989 v Barcelone: AC Milan – Steaua Bukurešť 4:0 alebo dramatické finále LM: Manchester United – Bayern Mníchov 2:1), ale na tohtoročné finále nikdy nezabudne. Na zápas Manchester – Bayern si veľmi dobre spomínam aj ja. Barcelona 1999. Pamätám si hlavne Matthäusa. Niežeby som vtedy fandila Bayernu (skôr Manchestru), ale prišlo mi ho neuveriteľne ľúto. Bol pred koncom vystriedaný a na lavičke si mal už len vychutnať posledné chvíle víťazného stretnutia. No a chudáčik – skormútene pozeral na ten neuveriteľný obrat... A mne citlivke prišlo ľúto... ešte aj Realu, po tom, ako som sa od radosti vyskákala po skončení zápasu, ktorý skončil päťgólovým triumfom Barcy a nato som v telke uvidela záber na sklamaných madridských hráčov a fanúšikov. (Ale zas jasné, že lepšie, ako keby som musela „citlivo“ uznať ich kvality a ich výhru.) Len Mourinha mi akosi moc ľúto neprišlo. Tam by ľútosť pravdepodobne začala až niekde od „desiny“ hore...

Som zvedavá, ako sa k zápasu budú vyjadrovať v českom futbalovom mesačníku. Keď som robila v Nitre, mala som vytypovaný obchodík, kde som ho kúpila hneď v deň, keď vyšiel. Vážne! Aj mne sa to zdalo neuveriteľné. Minule som sa tam bola pozrieť, ale už tam ten obchod nie je. Takže dnes, keď časopis v Bratislave vypytujem dva týždne, napadá mi, že to možno bol čarovný obchodík „len pre mňa.“ Alebo som si skôr plietla dátumy, kedy má vyjsť český a slovenský? No neviem, ale myslím, že práve v čítaní týchto časákov má korene ďalšia záhada, a to, že väčšinou neviem odpovedať na otázku, či som niečo čítala v slovenčine alebo v češtine.

V.
Naspäť k Abidalovi. Éric by si snáď v tej nádhernej chvíli, keď zdvihol nad hlavu trofej,  mohol „zarecitovať“ aj môj ďalší obľúbený výrok: „Futbal vám raz všetko vráti.“ Pri mojom dnešnom uvažovaní, je už síce aj tu to „všetko“ prehnané a príliš definitívne, ale to musím (mať čas) uvažovať. Niekedy sa ľudia proste dajú uniesť (na moje potešenie aj iní ako ja) a v niektorých chvíľach to ani nie je nepatričné.

Toto heslo mám z knižky o Moravčíkovi. Alebo z nejakého článku o ňom, neviem to totiž teraz pri listovaní v tej knižke: „Milovaný a nenávidený“ nájsť. Len, že „futbalu musíš najskôr veľa odovzdať, obetovať. Potom môžeš čakať, že ti to vráti.“  Podobné. Ja to mám ale zafixované „jednovetovo“ a jasne si vybavujem, ako super a romanticky mi to znelo a okamžite som sa rozhodla, že to musím „napasovať“ aj na svoj život. Len som nevedela prísť na to ako: čo mi má futbal vrátiť a za čo vlastne. Veď som ho len mala rada a sledovala som ho – ako milióny iných ľudí. Moja profesionálna hráčska kariéra sa akosi nedala prirovnať k Moravčíkovej (nieto ešte k niečomu takému ako je Abidalov návrat). Dostala som sa k nej viac-menej náhodne, bola žalostne krátka a bez jediného úspechu. (Jedine ak by som rátala úspešné vytočenie učiteľského zboru, keď sme zabuchli kľúče v prezliekarni a keďže jediný kľúč k tapacírovaným dverám s pántmi z vnútornej strany bol ten, čo ostal v zámke, museli vysekať otvor v stene...) Bola to vlastne len epizódka bláznivých báb, čo práve končili základnú školu. Telocvikár nám pustil na videu komédiu „Berušky“ o dievčenskom futbalovom tíme a nám bolo na jej konci úplne jasné, že aj my vytvoríme ohromujúce futbalové družstvo. Aj keď úprimne: ja som sa ešte aj dala prosiť. Veď tiež mohlo voľakomu napadnúť, že mne, ako pravidelnému návštevníkovi ligových zápasov, by bolo vhodné ponúknuť minimálne post asistenta. (Áááále, to si robím srandu, ale aj tak som nejako ohŕňala nos, len si už presne neviem vybaviť, čo mi naň sadlo.) Miesto toho som s ostatnými babami poctivo trénovala „aktívne“ futbalové majstrovstvo. Po dvoch týždňoch sme to už akože vedeli a boli pripravené očariť futbalový svet. A potom prišla realita.... Prvý domáci zápas proti trochu dlhšie trénujúcemu dievčenskému tímu sme ešte ustáli. Nejakým zázrakom sme uhrali remízu či pravdepodobnejšie nejakú tesnú prehru. Keď sme ale v našom druhom súboji na neďalekej dedine schytali debakel (zdá sa mi, že päťku), prestalo nás behanie za loptou baviť. Veď načo sa naháňať, keď sa k nej aj tak neviete dostať? (A ako je možné, že z „vlastných“ zápasov si nepamätám ani len výsledky? No asi som radšej zabudla. Dobre si však pamätám svoj hattrick v jednom z nemnohých amatérskych stretnutí zmiešaných družstiev tímov vytvorených hráčmi z nášho konca ulice + legionármi z iných častí dediny. Nebolo to proste také ľahké zorganizovať ako iné naše hry a zábavu. Fakt som dala tri góly. Všetky pravačkou. Ale nedohrala som. Ostala som otrasená po vzdušnom súboji, keď sa na mňa zrútil asi stokilový chalan a skoro zo mňa urobil placku.) Na sklonku nášho profesionálneho pôsobenia (cestou domou po debakli) sme ešte vyčesané a vymaľované sebavedomo predviedli na prechádzke v meste naše krásne novučičké dresy (veď 0:5 nám neostalo napísané na čelách), ktoré sme dostali ako motiváciu (vtedy by som bola povedala, že také „prievidzské,“ teraz, že „racingovské“) a v tichosti ukončili činnosť tímu. Aspoň sa krásnych (skoro) novučičkých dresov po rokoch dočkali aj starší žiaci... (Popravde už takisto presne neviem, čo sa s nimi stalo, ale toto dobre znie...)

Ostalo mi teda len tuho rozmýšľať, aké „životné dary“ mi má futbal vrátiť za to, že ho sledujem. S „pátraním“ mi pomohol naj kamoš: „Čo má futbal priniesť? V prvom rade asi vzrušenie z hry, góly a úžasné pocity z výhry „našich.“ Také jednoduché! A pritom také vzácne! A nie sú to len víťazstvá či výlet na Nou Campe, pri ktorom som sa skoro rozpustila šťastím, za čo futbalu vďačím. Aj keď som mala plnú hlavu prijímačiek na výšku, toho úžasného chalana, rozrobených úloh v práci či zdravotných problémov, pri sledovaní futbalu, čítaní o ňom alebo debatách s rodinou, kamošmi, známymi a ľuďmi, akých spoznáte práve vďaka futbalu, zrazu všetko zázračne z hlavy vyletelo. A všetky „problémy“ sa zrazu točili len okolo futbalovej lopty a pár hráčov, čo za ňou pobehujú na zelenom trávniku. Či ma niečo tešilo, či sa mi niečo nepáčilo, či som sa na niečo jedovala, aj keď som si hovorila, že predsa ide „len“ o hru, vždy to dokázalo načas naplno zamestnať moje myšlienky... A to je predsa úžasné! Vždy sa aspoň na chvíľu spoľahlivo oslobodiť od iných problémov. To vám futbal vráti za to, že ho sledujete a ľúbite! (Tak. A keď dokážete futbal brať tak naozaj správne – ako zábavu, ktorú milujete, nemôže vám ublížiť, ale zato to stačí na to, aby ste pri ňom mohli byť šťastní, aj dojatí a môže vám veľmi pomôcť. Ešte viac, ako som si myslela v tejto chvíli života. Ešte oveľa viac...)

P.S.: Aj zátvorky sú pre vás. (Aby ste to nemali také jednoduché.)

(Márnosť, ale ja fakt schopná písať o ničom. A keď mám ešte čas, ámen tma.)

Našťastie, chalani to zobrali:

madridčan: Pekny blog, precital som to cele...co som vyhral? (smajlík)
Toto je prekrasna veta ,,Pri góle na 3:1 sme výskali ako v „najsilnejších pubertálnych rokoch,“ objímali sa a ja som bola neopísateľne šťastná, že som v živote objavila niečo také úžasné ako je futbal."
Futbalove DVD a casopisy su proste nieco uzasne. Ked si precitam magazin Futbal, Profootbal alebo nejaky DVD zapas z MS 98 ma tazka nostalgia chyta.Aj ked si precitam nazory hracov na niektore timy a uvedomim si kde alebo ako nakoniec skoncili...
Mimochodom co sa tyka hlasok, tak mam v maile par odlozenych. To je vzdy na pobavenie:
„švédska obrana je povestná a skalopevná ...gól, Kanada znižuje na 1:2“ (Niňaj)
„Potvrdzuje sa, že náš kapitán je hokejistom!“ - o Šatanovi potom, čo dal gól
Z českej extraligy: Hlinka sa sťažoval po nepremenenej šanci: „...sa mi postavil a už som s tým nemohol nič robiť...“

„áno, a Šechný hľadá pukom, kde ma Vaica“
„... a Kolníkovi sa postavil Kontšek ...“
„...držíme pásmo, ale nemáme puk...“
Zápas Česko - Slovensko: Česi majú šancu, český hokejista vystrelí a Lašák chytá.
Komentár na ČT2: „Lašák neví, kde má puk!“
Komentár na STV2: „Fantastický zákrok Janka Lašáka!“
„A Radivojevič nebezpečne vystrelil!!!“ ... o pár sekúnd ide opakovaný záber ... „tak to bol Keith Primeau“ ... o pár sekúnd druhý opakovaný záber, kde je vidieť aj meno hráča ... „tak nakoniec to bol Zhamnov“
„A domáci po góle do prázdnej brány vedú už o dva góly, je to 4:1 !!!“ (Niňaj)
Tréner Golonka, ešte keď sme hrali B-skupinu MS: „S takým hráčom sa nemá čo párať, tam ho má 2-3 razy oplískať o mantinel, šak on skrotne.“
A UPLNE TOP HLASKA „Takú drámu by nenapísal ani Hamlet!“ (Golonka)
Je ich viac,ale nechcem ti to tu uplne zaspamovat

bano: Romi, ako vždy na jedničku.

Jirkehoj: Taky chválím, tvoje blogy mám rád.

A chystali sme sa už aj na zraz:

bakero6: Rozvitý, procítěný a čtivý blog. Pěkná práce. Jsem rád, že mohu být ''na jedné lodi'' s takovýmito lidmi.

            Romi: Ach jaj, to je krásne. Ďakujem! Aj ja som veľmi rada a preto znova vymýšľam, že zdravotné problémy už hodím za hlavu a idem sa rozptýliť na zraz. Tak keby, platí to stretko v Brne?

                     bakero6: Stretko by malo byť okolo poledne v Brně, lebo o jednej nam ide bus smer Pelhřimov (a pak Hořepník)...

Bakero, vtedy ešte los culés nakoniec nebol, ale ja som si po Lapiho uistení, že v Hořepníku nie je skalnatý terén, povedala, že toto je to miesto, kam na chvíľu od všetkého vypadnem. Rozhodla som sa ísť do Čiech oddýchnuť si od ľudí, ktorí mi svojou starostlivosťou ešte stále trocha liezli na city. Cudzích ľudí síce tiež moc nemám rada, ale presvedčila som samu seba, že títo predsa nie sú úplne cudzí, sú to len mladí chalani, bude tam Lapi s podobnou skúsenosťou – to je ako kamoš z Kováčovej a ide predsa o futbal - to je moja „životná záruka“.

Asi si naozaj stačí veci len vsugerovať. Autobus ešte len mieril z Bratislavy, smer Čechy a ja už som bola spokojná. Úplne mi stačilo tých 5 ľudí, doplnených miestnymi a hneď v piatok večer ochudobnených o zraneného Šebýka, ktorého koleno nevydržalo usilovnú streľbu na bránu. Bol tam Pablito (Vtedy ešte Pablo Juan Carlos. Tak to bolo? Nie som si úplne istá, ale veľmi dobre si pamätám, ako mi v noci uštedril pár presných kopov do hlavy, keďže jeho spacák končil tam, kde začínala moja úbohá hlavička.), Andres, Sniper, Lapíz a ja a bolo dobre. Kvitová vtedy vyhrala Wimbledon. Andres mi ešte cestou domov hovoril, aká škoda, že nás nebolo viac, aj ja by som sa určite rada porozprávala s viacerými. Ale ja som bola spokojná. Ono to asi nebolo moc vidieť, ale ja som úplne vypla a prečistila si hlavu, na chvíľku ušla pred problémami, aj pred hrčkami, hoci boli stále so mnou, po dlhej dobe som si na ne tri dni ani nespomenula. Ani v sprche som ich neskúmala. Radšej som sa len rýchlo umyla a utekala hore do tepla. Tešila som sa, ako chalani s chuťou zlupli moje klobáskové koláčiky. A až na tom zraze, v mojich 30.-tich rokoch, mi zachutilo pivo. Jedna česká značka.

„Ty si išla stanovať s partiou neznámych chalanov?“ „No predstav si! Nakoniec sme aj tak nestanovali. Spali sme v klubovni.“ „Aj tak. O čo asi ide chalanom na takejto akcii?“ „No o futbal, ty trdlo! Ty si fakt konzerva! A mala to byť pôvodne väčšia akcia. Aj s babami. No ale to sú mladučkí chalani, ja som už stará aj na ich staršiu sestru. Mladí chalani, čo toho vedia kóóóóópec o futbale,“ rehocem sa môjmu už „len“ kamarátovi a rozmýšľam, či on svoje vedomosti o futbale len nehral. Vždy mi pripadal tak tematicky naučený, keď sme randili.

 „Je to len môj názor, neber to v zlom, ale ja by som ťa na mieste tvojich rodičov nepustil.“ On to myslí vážne? Čo mu šibe? „No tak ja mám našťastie normálnych rodičov, ktorí ma poznajú a veria mi. Keď som sa rozhodla, že idem, mamina mi povedala, nech už zabudnem na všetky problémy, nech už sa len teším a užijem si to. A asi sa aj pohybujem v lepšej spoločnosti ako ty. Si otrasný.“ Je. Dobrý, ale otrasný.  A vôbec nevie, že mne raz futbal všetko vráti.

35.

„Vym.dáno“, škaredé slovíčko, ktoré na ŠF.cz akosi zľudovelo a mne ako Slovenke až také hrozné nepríde (Čechom viac, veď aj niekedy radšej použijú „Vymilováno“), keďže som ho ani nepoznala. Doteraz nepoznám pôvod tejto hlášky, ale dnes mi hocikedy napadne pri hocijakej každodennej situácii. Odo mňa zase chalani „nachytali“ trapák, zlatko, figa borová (pre niektorých môj nick) či nalakovať nechty a spať.

Kapitola o nitrianskom ročníku 2011/12 v knihe začína tým, že mužstvo sa len silou vôle driapalo k výkonnosti, ktorá by neznechutila posledných skalných. My sa ale tak ľahko nedáme! My ten futbal dokonca potrebujeme, lebo sa na nás stále chvíľami rúti svet. Aspoň na mňa a, žiaľ, tým pádom sa zas trápia aj naši.

„Aha. Tak to dám pánovi docentovi a uvidíme, či vás zoberie, alebo vás niekomu posunie,“ zahlási sestrička, ktorej podávam odporúčací lístok a mne sa zahmlí pred očami. Čo posunie? Jak posunie? Každý lekár na to od nehody kašle, keď mu poviem, že mi puká sánka a teraz, keď už pri jedení vydáva rany ako z dela a v reštikách si odo mňa odsadajú ľudia s malými deťmi, lebo tie sa boja... tri mesiace, čo v Bratislave chodím od dverí k dverám a všetci ma odpinkajú a ešte sa aj dobre zasmejú nad problémom: „Puká jej sánka“... aj z tejto budovy ma už raz vyhodili... teraz, keď už konečne držím v rukách odporučenie od jedného zubára priamo k pánovi docentovi, lebo on s tým vraj má na Slovensku najväčšie skúsenosti... on ma niekomu posunie?! A tí zas nebudú vedieť, čo so mnou.

Chytá ma mierna panika ... len kľud, dýchaj a rozmýšľaj! Docent... Toto meno predsa poznám. Mamina mi spomínala, že Dáša a jej rodičia mu volal hneď po mojej nehode spýtať sa, čo povie, či ma radšej niekam previezť... hej, to je určite on. Okamžite volám kamoške: „Ahoj,“ ozve sa našťastie po chvíli z druhej strany. „Čau. Dáši, prosím ťa, však ste vy volali tomu pánovi docentovi, keď som mala nehodu? Ja mám teraz veľké problémy so sánkou a vraj by mi on vedel pomôcť.“ „Volali, ale Romi, on už možno ani nepracuje, už je asi na dôchodku.“ „Neni. Ja som práve v čakárni pri jeho ordinácii, ale aj odtiaľto ma chcú vyraziť.“ „Tak ja mu zavolám na mobil, neboj.“

O chvíľu vychádza z ordinácie sestrička: „Harmatová, pán docent vás zoberie.“ Po pol dni čakania pán docent pozrie na röntgenový snímok,čiže na to jediné, k čomu som sa počas trojmesačného behania po lekároch dokázala prepracovať, šmarí ho o stenu a posiela ma na sono. Hneď po zhliadnutí snímkov  z neho, je mu jasné: „Toto musí ísť von. To musíme zoperovať.“ Sestrička mi teda napíše termín nástupu na lôžkové oddelenie - na operáciu.

Už som jej stihla porozprávať o mojich patáliách. „Nebojte sa, tu to už vyriešime.“ To je síce fajn, ale... operácia. Mala som krvácanie do mozgu, roztrieskané rebrá, prepichnuté pľúca, puknuté krčné stavce, na štyroch miestach zlomenú panvu... a všetko sa zaobišlo bez operácie. Po siedmich rokoch sa mi rýpu v nohe a povedia mi, že mi na sánke niečo vyrástlo. Tam bol priamy zásah, zošívaná tvár a vraj som asi na takéto výrastky a hovadiny ako hrčky náchylná či čo... Takže operácia.

Rumázgam celou cestou mestom na byt a všetci čumia. Nech čumia! Mám ich v paži!

A ešte zomrel aj Demitra... Nebol to môj blízky, tak nebudem roniť slzy a vypisovať po nete, ako sa s tým nemôžem zmieriť, ale nevidím na tom nič zlé ani pokrytecké, keď verejne vyjadrím sústrasť, lebo vďaka tomu, ako vystupoval a ako pôsobil na ľudí, mi to nie je ľahostajné, ale je mi to ľúto... tak nejako vyzerá môj príspevok, jeden medzi desiatkami ďalších, v horlivej diskusii na španělskom fotbale. Nuž, každý máme svoje pocity. Ja som momentálne nejaká precitlivelá, pri sledovaní správ a reportáží k hokejovej tragédii sa mi to pridá k „tomu môjmu“ a pekne si poplačem...

Potom to nachvíľu pozastavím. Mám dohodnutý výlet do Prahy na kvaldu ČR – Španielsko. Tak sa teraz budem tešiť, potom môžem ešte dva týždne vyplakávať.

Napokon z toho bol celý úžasný futbalový víkend partie, ktorá si sadla. Lapíz, ja, fotbalista a popi sme si užili pohostinnosť u Lapiho doma, ja som si popozerala krásne kúsky bižutérie Lapiho sestričky Evičky. Ústredný zážitok bol medzištátny zápas ČR – Španielsko 0:2 s gólmi Matu a Xabiho Alonsa a s vybavovaním náhradných miest, keďže na našich boli španielske kamery. Sfotili sme sa vtedy aj s legendárnym španielskym fanúšikom manolom a výrokom víkendu bolo: „Segunda,“ čo bola reakcia iného španielskeho fanúšika, keď pred ním fotbalista spomenul Deportivo. Ale aj vymrznutie na druhej českej lige Vlašim-Čáslav 1:2 stálo zato. Aj povzbudzovanie Lapiho Hořepníka (dokonca viac Lapiho ako je Čechova Chelsea či Škrtelov Liverpool) pri výhre v Červenej Řečici, „náročná“ spoločenská hra na spôsob „človeče“ v klubovni, ktorej pridané náročné pravidlá pitia sa mi postupne podarilo trocha zmierniť, takže sa nepilo pri každom hode kockou, pozeranie Santiagovho príbehu v Reale Madrid na notebooku, ale rovnako ako na zraze aj: Ivánku, kamaráde. S tým rozdielom, že teraz to z notebooku revalo o tretej v noci, keď Lapíz spal ako zabitý a my sme nevedeli, ako ten blbý notebook vypnúť. Chalanom som čítala z ročenky o klubovej sezóne v Španielsku. Mám také materiály rada. Tak ako Honzik, ktorý ročenku na ŠF ponúkol. Ja som sa chytila, španielska voňavučká, krásna farebná tlačovina potom putovala poštou k fotbalistovi a ten mi ju doniesol do Hořepníka. Za odmenu som mu špeciálne prečítala a preložila celý dlhý článok o Deportive.

O víkende som samozrejme napísala aj na ŠF, aj chalanov som donútila spolupracovať, len Lapi sa z toho vyvliekol. Popi a fotbalista napísali pár riadkov, aj keď to trochu trvalo, keďže fotbalistovo číslo som pomiešala s Honzíkovým a do písania som naháňala nejakého cudzieho chalana z Čiech. Stáva sa. Aspoň mne.

„No ešte čo by nechceli zapískať?!“ rozčuľujem sa na tribúne. Čo si v Červenej Řečici nacvičíš, v Zlatých Moravciach akoby si našiel.

Ja som inak veľmi slušný fanúšik. Nenadávam, nepľujem, neziapem, len si občas frflem na to, čo sa mi nepáči, keď mám takú náladu. Len zriedka trocha hlasnejšie. A „pravá“ sranda je aj tak len provokovať fanúšikov súpera, čiže na cudzom štadióne, takže v Nitre sa k tomu veľmi nedostanem.

V Červenej Řečici som ponúkala pomoc rozhodcovi, že mu pri každom rozhodnutí dobre poradíme, niečo som si dovolila poznamenať aj na adresu domácich a spoliehala som sa pri tom na popiho a fotbalistu za chrbtom, aj keď tí mi veľmi neprejavovali podporu.

A teraz ma tu na derby ViOn – Nitra nervujú domáci fanúšikovia. Veď oni sú absolútne neobjektívni a zaslepení. Aspoň ten jeden, na ktorého adresu aj rozhlas hlási: „Prosíme fanúšika, aby prestal ...“ „Fanúšika? A ktorého?“ Smejú sa ľudia v hľadisku, ale pritom je každému jasné, o ktorého ide. Čaro slovenského futbalového prostredia... Ja mu ale statočne oponujem a občas som naozaj dosť hlasná, takže okrem všetkých okolo ma musí počuť aj on. To už ma ocino šťuchá do rebier. „Jau! Čo je? Veď vykrikuje sprostosti.“ „Prestaň! Čo sa tu s ním chceš hádať? Ešte ti príde jednu vlepiť.“

Ale napríklad na takom zápase proti Slovanu som so zlatomoraveckými divákmi vzácne za jedno, keď krútime hlavou nad tým, ako hosťujúci fans od prvej do poslednej minúty vyhukujú sprosté pokriky. Počúvam nadávky na futbale stále, ale toto som teda ešte nezažila. Nonstop celý zápas nadávanie. Čo toto bolo za skupinku?! Rozčuľovala som sa vtedy a potom snáď v 15 príspevkoch na ŠF.cz, že malo nasledovať okamžité vyhlásenie klubu, že sa od toho dištancuje.

Aspoň, že Nitre sa v Moravciach podarí vyrovnať na 1:1 a ja môžem zase riadne nahlas celej tribúne oznámiť, aké je to skvelé a aj úplne zaslúžené. Jaj, asi v živote mi to tak dobre nepadlo, takto sa vyziapať. Nepadlo, lebo to ani nerobím. Ale teraz som to potrebovala. Po víkende nastupujem do nemocnice na operáciu.

A keby som vedela, čo ma čaká... tak sa aj pobijem. (Robím si srandu, ak to nie je jasné. Stáva sa mi, že niekedy môj „satirický“ humor ľudia nepochopia.)

Gól dal vtedy v Zlatých Moravciach N´Tuli a v knižke sa píše, že v Nitre boli po čase výborní legionári. Okrem N´Tuliho z JAR sa objavil Brazílčan Cléber a Guinejčan Seydoba Soumah.

V deň, keď Nitra, remizovala aj Barcelona. Doma 0:0 so Sevillou. Nič moc. Pred rokom bola lepšia situácia, keď som sa chystala do Barcelony. Lepšie bolo hlavne to, že som sa chystala do Barcelony a nie na operáciu. Ale čo, možno zas bude lepšie. (Bude. Už o rok.)

„Dofrasa, aj na pravej,“ keď ma privážajú po operácii na izbu, prichádzam pri ohmataní si obväzov na tvári k nemilému zisteniu, že mi ju rezali na obidvoch stranách a radšej spím ďalej. Hlavne, že dopredu popodpisujete kopu papierov, že ste boli poučený o operácii a možných následkoch. Súhlasíte a nestaráte sa. Tak sa potom nečudujte. Aj ja som súhlasila, a o nič som sa nestarala, veď už som aj tak nemala inú možnosť. „Keď jedna, musí sa spraviť aj druhá, aby ústočká neutekali,“ dozvedám sa konečne až od pána docenta.

Hm, to už je aj tak jedno. Ale ani sestrička, čo mi prišla vyholiť vlasy nad uchom, to nevedela. Vyholila mi ich len nad ľavým. Išla na mňa opatrne, lebo, ako mi potom rozprávala, ženy sú tu z toho na prášky viac ako zo samotnej operácie. To mne to stojí len za dvojnásobné obrátenie očí. Vlasy dorastú.

Pri večeri zrazu spozorniem, keď sa vo dverách zjaví bratranec Peťo. Nedávala som o sebe vedieť, tak ho vyslali, aby z Lamača utekal pozrieť, či žijem. Ja som si, oblbnutá z anestézy, ešte ani nezapla mobil.

„Máš tam dosť zaschnutej krvi,“ upozorňuje ma pacientka, s ktorou som na izbe, keď sa snažím rozčesať si vlasy. Aspoň na vrchu hlavy. Krv je všade. Na obidvoch stranách tváre mám trubičky, z ktorých mi vyteká krv a tečie tak, že mi to nestíhajú preväzovať. Na vankúši mám podložku, ale už je celá zababraná a aj vankúš je už od krvi. Aj pyžamo. Kedykoľvek sa chytím vlasov, hneď mám na rukách krv. Krv, krv, krv. Vyzerám ako napuchnutá matrioška s krvavými vankúšikmi na lícach. (A každému to píšem. Chúďa mamina, tá zas zažila ďalší úžasný pohľad na dcéru! Keby vedela, čo ju ešte všeličo čaká, keď zalamovala rukami nad mojimi ohnivými vlasmi, s ktorými som prišla domov počas výšky! Len by sa bola schuti zasmiala.)

Tri dni mám také bolesti, že ledva vydržím 4 hodiny, kým mi môžu dať ďalšiu tabletku od bolesti, aj to sa už poslednú hodinu vždy zúfalo snažím zaspať, aby som to nejako vydržala. Ale výborná príležitosť znova si uvedomiť, že takto som si vybojovala svoj život, cez krv, pot a slzy... a preto stojí za to. Ja sa miesto toho snažím v zrkadle nájsť si medzi tými obväzmi na tvári jazvy, aby som odhadla, či som našetrila dosť na plastiku. Dva dni si celkom spokojne žijem v tom, že sú to len tenké červené čiaročky. Potom mi konečne dajú dole obväzy a trubičky, z ktorých mi vytekala krv, a ja zistím, že tenké čiaročky boli len zalepené vlasy. Ale ani jazvy nie sú také strašné. Vlastne sa na ne skoro vôbec nepozerám, ignorujem ich ako svoj chorobopis. Ten som otvorila akurát raz v jednej čakárni: „Po prevoze na LDCH nekomunikovala, ale pri oslovení zareagovala, otvorila oči...“ Toto ja nepotrebujem,  ja sa dosť poľutujem aj bez tohto.

Našťastie sa dlho nezaoberám len sama sebou. Nie sú tu také davy ako v Kováčke, ale aj tak sa aj tu, na „obyčajnom zubnom“ nájdu prípady, pri ktorých sa hanbíte, že sa vám váš život niekedy zdá otrasný a na nevydržanie. Ľudia, ktorým nájdu vo vačku nad zubom rakovinu, takí, čo im odumierajú kosti a prosia o každý zub... Uff, niekedy ma strasie, keď si predstavím, koľko bolesti ľudia denne musia prežiť a skutočne sa hanbím.

Spolupacientka z východu telefonuje s mužom a rozpráva mu, že by neveril, že tu objavilo dievča, ktoré sleduje futbal, aj o Petrželovi v Michalovciach vie...

                                                                                                      

Od pacientky, ktorá má v izbe posteľ oproti mne, zo stredného Slovenska zase „odkukám“, ako sa opúšťa nemocnica. „A teraz nastupuje zdravie,“ s úsmevom zahlási, keď odchádza, hoci si užije nemocníc aj bolesti dosýta. Mne už predsa len trochu ustupujú bolesti. Cez víkend tiež mám ísť domov.

„Tak, a teraz nastupuje zdravie,“ zahlásim a potom zisťujem, že hoci sa ma pán docent pýtal, kedy som sa teda rozhodla pre odchod a povedala som mu, že v sobotu, nikto o tom nevie, a nechcú ma pustiť. Nakoniec nejako obmäkčím sestričky, veď mi to pán docent naozaj sľúbil, ukecám službukonajúceho lekára a naši ma môžu odviezť domov.

A keď už nastúpilo to zdravie, poobede si okolo hlavy obmotám šál a vyrážame do Nitry na futbal.

36.

„Som presvedčený, že už niet čo upravovať. Prípadné nejasnosti doriešime telefonicky. S pozdravom ...“ čítam mail od prekladateľa, ktorému som včera vrátila preklad, nech to dá do zrozumiteľnej slovenčiny. Polovicu som sama opravovala 3 hodiny. Des. Aspoň budeme vedieť, že mu nemáme dávať preklady z jazyka, len do. Hrozná slovenčina. Túto zákazku už ale musíme nejako dať dokopy. Tak som zvedavá... Otváram dokument a náhodne si vyberám kúsok textu: „Obsluha bude vykonávaná efektívnym spôsobom a podľa zjednodušených postupov, aby zabezpečením klientom dobrej úrovne spokojnosti vplývať na upevnenie obrazu spoločnosti orientovaného na dobro klientov.“ Márnosť! No mňa asi... to... d.bne.

Vyrazili sme do Nitry, aby sme si pozreli, ako prehrala s Ružomberkom 2:3. Čo už! Ďalší domáci zápas 0:0 s Trenčínom. To už bol deviaty zápas bez víťazstva. A potom išla Nitra do Dunajskej.

„Ahoj. No kde si, Romanka? Ešte v robote?“ ozýva sa mi v telefóne ocino. „Nooo. Mám poobednú.“ „Ja som v Dunajskej. Nitra už vyhráva 1:0.“ „Čoooo? Kde si?“ „No v Dunajskej Strede. Hodúr dal gól z jedenástky.“ „A to akože bezo mňa?“ „Veď si v robote.“ „Tak by som si asi vymenila službu...“

Ocino ale moje protesty veľmi nebral na vedomie. Radšej mi porozprával, aká bola cesta, aký je štadión, ako vyzerá hra... Potom zavolal, keď dal gól Šimonek a porozprával mi, že celkom dobre hrajú. Na konci mi ešte volal, že to ostalo 0:2 a aké boli striedania a znova celkovo zhrnul svoje dojmy. A ja v robote... A to som ho zobrala na Nou Camp!

„Ahoj, přečetl jsem to všechno a snad se na mě nebudeš zlobit, když řeknu, že by jsi měla ty 4 strany, o který jsi to zkrátila, vrátit, protože to je super. Ty připomínky jsou perfektní, takže určitě vydat všechno, možná to rozdělit do víc článků, ale jinak fakt povedený.“

Pri čítaní príspevkov na stránke mi vždy napadá, ako by som ich okomentovala, hlavne vtipné výroky, tak som to skúsila spísať a poslať Carlimu. A jemu sa to páči. Super!

Blog: Bola raz jedna futbalová stránka

alebo: jeden mesiac zo života stránky ŠpanělskýFotbal.cz

Písalo sa mi to super, aj keď to bolo zdĺhavé, ale veľmi ma to bavilo. Tá stránka mi jednoducho prirástla k srdcu. A ešte sa to aj páčilo chalanom. Taký fajn pocit, keď niekoho potešíte a povie (napíše) vám to. Juj, toto sa mi podarilo.

A teraz zase hor sa na do živého futbalového prostredia (hoci v istom zmysle je ŠF živšie ako slovenská liga... ale v inom nie.) Môj jarný elán však už na úplnom začiatku sezóny trocha vyprchal. Hneď na prvom domácom zápase roka 2012, v ktorom Nitra prehrala so Žilinou 0:2, som prišla k nepríjemnému zisteniu: „Tak títo už na jar nevyhrajú,“ a rýchlo som pozerala na tabuľku, či by to niekto mohol „dodžubať“ ešte viac.

Ďalší týždeň som mala riadne rozbehaný a práve keď som v sobotu cestou z oslavy z Lamača rozmýšľala, že okrem La Ligy sa pravdepodobne hrala aj slovenská liga, prišla mi správa od naj kamoša: „Nitrička super! Gratulujem a pekný zvyšok víkendu.“ Super? Tak to bude niečo super. Naj kamoš presne pozná môj slovenský rebríček obľúbenosti: Nitra – Banská Bystrica – (väčšinou) Žilina, ďalej podľa momentálnej situácie... a „dno“ tiež ovláda. Ovládajú ho aj naši a aj naň berú ohľad. Napr. keď som minule konečne v sobotu na obed dobehla domov, akože na víkend, ocino sa spýtal: „Ideme do Zlatých Moraviec?“ Ja, zase mimo, som sa najprv informovala: „A kto tam hrá?“ Nitra nie, to som si náhodou stihla všimnúť, že tá hrá v Žiline. „Bystrica,“ odpovedal s úsmevom ocino a bolo mu jasné, že sa chytím. „Áááá, tak to jo, vyspím sa a môžeme ísť.“

No a kamošovi som už vtedy na tú sms neodpísala, o čo ide, lebo práve  začínali športové správy. Nitra vyhrala 2:1 v Trnave! Góly: Filip Moravčík (nie syn, ale Ľubošova rodina) a Cléber. Tak to sa mi asi zdá! Po tom minulotýždňovom výkone... V knihe je citácia z tlače k tomuto zápasu: „Spartak nie je taký dobrý, ako si mnohí myslia a Nitra taká zlá, za akú ju viacerí považujú.“

„Nechcel som byť taká sviňa a nepreložiť vám to, lebo som vedel, že to potrebujete rýchlo, ale teraz vám volám. Prečo mám za expres takúto sadzbu, keď ja mám určených o euro šesťdesiat viac?“ rozčuľuje sa do telefónu prekladateľ, ktorého v našej pobočke skoro nevyužívame, ale keď sme zadávali tento preklad, nikto iný nemohol. Tak to kolegyňa zadala jemu. A teraz má prekladateľ tú „smolu“, že som mu telefón zdvihla ja.

„Určených? A kto vám ich určil?“ „Môžete sa pozreť na všetkých faktúrach, že to tak mám.“ „My nemáme čas kontrolovať faktúry, keď zadávame preklady. Ceny určujeme podľa termínu vyhotovenia.“ „Ale ja to mám tak dohodnuté. Opýtajte sa na vašej pobočke. A toto sa mi už stalo aj predtým, práve s vašou pobočkou...“ „No samozrejme, veď vám vysvetľujem, že my pre nikoho nemáme za neúradné preklady určené žiadne fixné sadzby. Nedohodli ste si sadzbu telefonicky?“ „Nie, nič ste mi nepovedali...“ „Ale napísali, všakže?“ „Áno, a to som už nechcel byť taká sviňa...“ „Za to sa ospravedlňujeme. Kolegynka asi v telefóne zabudla, ale mali ste sa opýtať. Ale dostali ste písomnú objednávku...“ „Lebo som už nechcel byť taká sviňa...“ „Ale to sa takto nerobí! Keď ste nesúhlasili, tak ste nám hneď mali zavolať a nie nám pošlete preklad a potom nám vynadáte...“ „Ja by som vám to bez problémov urobil aj lacnejšie, keby ste mi to povedali dopredu.“ „My by sme vám dali aj viac, keby ste nám to povedali dopredu.“

Postupne sa dostávame ešte k všeličomu, ale k ničomu. “Debil!“ najedovaná búcham telefónom po nas*ato úctivom pozdrave. „A na čo sa s ním vadíš? Veď vieš, že je to debil. Dala som mu toľko isto, ako sme v tej zákazke dali za ruštinu, ale mala si mu sľúboť viac a nekašľať sa s ním,“ dostáva sa po mojom nekonečnom telefonáte k slovu Maca. „Má sa so mnou rozprávať normálne,“ zotrvávam v zaťatom tóne.

Môžem sa tváriť, že len všetko bezstarostne komentujem ako inokedy, môžem tvrdiť, že nič tvrdohlavo neriešim, môžem o tom presviedčať seba aj ostatných. Ale ľudia nie sú slepí ani sprostí. Pravda je, že už mám nervy v kýbli. Po operácii som bola asi mesiac nahluchlá a musela som si do uší týždeň kvapkať olivový olej, aby mi ten „sajrajt“ vnútri odmäkol a doktorka mi to mohla vystriekať. Nejedla som poriadne jedlo, ani nepamätám. Samé kaše. Ešte dlho som nemohla poriadne otvárať úst, sánka bolela, keď som ale poriadne neotvárala ústa, zuby mi narážali o seba a zase to spôsobovalo bolesť. Potom som zbadala, že nepokrčím pravú stranu čela. Asi až po dvoch mesiacoch cvičenia a presviedčaní mojej fyzioteraputky Ľubky, nech sa na to nevykašlem, sa mi čelo konečne pohlo.

Zubárka mi dala urobiť dlahu na dolné zuby na zafixovanie sánky, aby som v nej spala. No keďže ja som slintala ako besný pes, tak mi radila, aby som si ju nasadila aspoň večer pri telke. Nasadila a každých 5 minút som chodila pľuť do umývadla. Keď ma to pri sledovaní futbalu prestalo baviť, doniesla som si pekne pred telku misku a pľula som do tej. Raz som našťastie (hoci kvôli zápasu nanešťastie) zaspala od únavy skôr, ako som si ju stihla vybrať a nezadusila som sa a odvtedy som s ňou teda aj spávala.

„Vieš čo sa zmenilo, Romi? Tvoj smiech. Ty sa už tak nesmeješ. Tak ako voľakedy, keď si to vedela tak zvonivo,“ odvážila sa mi práve povedať Ľubka. Hmmm, možno nie. Mávam dlhé obdobia, keď sa nezasmejem na hocičom, tak ako som to robievala voľakedy. Ale stále mávam svoje záchvaty smiechu a niekedy sa smejem na maličkostiach. Aj sa z nich teším.

Ty nevieš, ale naj kamošovi som hocikedy napísala, že je krásny slniečkový deň a ja mám dobrú náladu. A on mi odpísal, že má veľmi rád takých pozitívnych ľudí ako ja. Hmmm, ale to už bolo dávno, dosť dávno. Asi keď som vyšla z Kováčovej a ešte u mňa silou zotrvačnosti pretrvávala tá láska k životu.

Keď som sa na ŠF pýtala, prečo je „ten kudrnatý“ (Marcelo) borec, dostala som odpoveď, že napríklad kvôli jeho radosti zo života. No... myslím, že som ju celkom nestratila ani ja. Len som našla aj životnú tragiku. Ako mi písal Ľuboš, keď som sa mu žalovala na nové zdravotné problémy a nezdary pri hľadaní práce: „Tú tvoju tragiku z toho napísaného cítiť, strašne ju cítiť.“

Ľudia nie sú slepí ani sprostí. Ale niečo vidieť nechcú a niečo nemôžu.

„Utekajte a viac sa nevracajte,“ ukončuje nakoniec (bodaj by navždy) kauzu sánka pán docent.

Keďže život je zmena, na druhý deň jedna z mojich „neškodných“ hrčiek v nohe stvrdne, napuchne mi celé stehno a tak som teraz odkázaná na vínové obklady a tabletky proti bolesti.

A oný prekladateľ to skúša ešte raz: „Dobry den, minuly mesiac som pre Vas robil len jeden preklad. Ako si ho mam uctovat?“ Len má smolu, že som mail od neho zbadala zase prvá ja. „To je debil! Nechajte, ja mu odpíšem,“ kričím kolegyniam. „Dobry den, preklad si samozrejme mozete vyuctovat podla sadzby za normostranu, ktoru Vam pisala kolegynka v objednavke. Pekny den. S pozdravom Mgr. Romana Harmatová.“ Tak, hlavne, že som so sebou spokojná, baby už radšej nič nepripomienkujú.

Ale záleží aj na druhých. Niektorí ľudia na mňa pôsobia upokojujúco, pri niekom strácam nervy. Ale vždy záleží hlavne na vás...

37.

„Já vím, Suchomilo. Já vím... Větší sranda než s tebou, je i s kýblem ptačího zobu.“  Pch! Ten gato je ale hnusný. Pritom minule sa na mojich komentároch rehotal a aj mi už písal, že je so mnou sranda. No, ale kto by tie moje impulzívne reakcie priemeroval, chápal a bral so správnym nadhľadom, aký si predstavujem? Tak som raz Matka Tereza, inokedy hooliganka s tehlou v kabelke... Ale „já zvyklá“. Aj predtým, ako som „chytila“ impulzívne reakcie, bola som taká zanietená, a na viac smerov.

Naši hokejisti zase zažiarili! Priam ú žasne! Najskôr sme to každý pozerali len doma a rozoberali na káve, na pive či v práci. Potom už prišiel čas, keď chcel náš zápas každý sledovať, aj keď je to v pracovnej dobe. My sme si s babami v robote na štvrťfinále s Kanadou objednali pizzu, kúpili pivo a usilovne hľadali na nete stream. Nakoniec sme našli nejaký fínsky či aký. Nerozumeli sme, tak sme si k tomu pustili slovenské rádio. Keďže obraz bol chvíľku pozadu, výskali sme skôr, ako sme videli gól. Aj ten skvelý posledný. Úžasný zážitok z víťazstva, ktoré nám ani omylom nepokazil žiadny klient. Neprišiel ani žiadny mail. Česko-slovenské semifinále bolo na programe v sobotu.

„Ako to je zabezpečené, Martin?“ pýtam sa bratranca, ktorý má presne tú sobotu svadbu s Martinkou. „Nijak, musíš si vybrať.“ „Ale vieš čo?! To je rodina,“ vyčítam mu so smiechom. Aj tak to bude pozerať celé Slovensko, voľačo sa nájde. Aj minule sa na svadbe našlo. A našlo sa aj teraz. Čukymu (naša okresná legenda medzi diskdžokejmi) to premietajú z domu cez skype. Utvorí sa preto okolo neho skupinka a keď začneme oslavovať prvý gól, ostošesť pípajú sms-ky. Každému píše o góle nejaký zabezpečený informátor. Poslednú tretinu odchádza časť svadobčanov sledovať do neďalekého podniku. Mne stačí, že svadobný otec nedovolí, aby sa hudobné kolo začalo, kým neskončí tretina a z nášho víťazstva sa radujeme pri diskdžokejovom notebooku. Hneď po skončení zápasu pochopiteľne znie naša úžasná hokejová hymna: Nech Bože dá.

V ten večer bolo aj finále Ligy majstrov. Ešteže v ňom nehrala Barça a ešteže Rasťo (La Coruña) nakoniec nezohnal lístky, lebo sme chceli aj s Lapim ísť. Všetko zlé je na niečo dobré. Naj kamoš ma priebežne informoval o stave a pri jedenástkovom rozstrele mi písal správu po každom pokuse. Keďže fandí Chelsea, rada som mu pogratulovala. Tak ako som mu gratulovala po výhre nad Barçou; tak ako mi on gratuloval k výhre Barçy, aj keď Drogba dostal v priamom prenose nervový záchvat a tak, ako mi gratuloval aj po následnom finále. Možno si teraz výhru viac zaslúžil Bayern, možno v semifinále s Chelsea viac Barcelona. No a? Veď je to len futbal a zábava. Preto má ľudí spájať.

Inak, na tej svadbe mal dvojníka pitbull z ŠF, ako sa mi aspoň zdalo podľa fotky, ktorú predtým hodil v diskusii. Na ŠFB je to už vlastne piták a keďže zabudol heslo, najnovšie pitáček, po slovensky pitáčik, ako hneď poznamenal Mindrot.

Hokejové finále s nabúchanými Rusmi už poväčšine berieme triezvo: len ak by motyka vystrelila. Nevystrelí, ale to je už jedno. Aj tak na Slovensku po dlhej dobe sucha vládne hokejový ošiaľ. Hokejisti sú polobohovia a spolu s nimi aj český tréner Vůjtek. A že zase aký sympaťák?! Pri návrate a Slovensko je Bratislava hore nohami a vyžívať sa dá aj pri množstve oslavných zostrihov na nete.

Nitra zase podonášala body aj odinokadiaľ, niečo sa podarilo aj doma a na konci sezóny, počas ktorej sa na trénerskej lavička vystriedali Stachura, bývalý hráč Barborík (aj toho si dobre pamätám, aj ako mi v Leviciach jeden fanúšik, nejaký mamin známy, hovoril, že má kľučky úplne ako Moravčík) a Jurkemik (toho mi ako hráča spomína mamina, ako Inter hrával u nich v dedine a ja mám samozrejme napozerané finále ME 1976 aj s jeho premenenou jedenástkou; a aj tričko k tomu finále mám, mala som ho v Barcelone, keď som tam bola s kamošmi), znova obsadila ôsme miesto.

Barcelona to istý čas dobre kašľala, takže v La Lige zaostala za Realom a LM som už spomínala, vypadla s Chelsea, aj Leo to pokecal a ja som so záujmom vyčkávala, čo Ronaldo v semifinále s Bayernom. Podľa mňa mal vtedy neskutočnú príležitosť prebrať od Messiho pomyselné „kráľovské žezlo“. Napísala som o tom aj blog, aj keď sme aj s Ronaldom ostali bez úspechu:

O 2-krát nekonanej korunovácii

... Ako Messi deň predtým ani vďaka takejto príležitosti svojim nepomohol, tak to Ronaldo dokázal. A pridal aj ďalší gól. Vyzeralo to, akoby práve preberal kráľovské žezlo. Načiahol sa, možno aj chytil, ale neudržal. Výsledok 2:1 tento dvojsúboj nerozhodol, nestalo sa tak ani v predĺžení, a tak prišiel na rad jedenástkový rozstrel. K lopte sa opäť postavil aj Ronaldo - ako prvý z madridského tábora. Tentoraz však nedal... Realu futbalový osud takisto vystavil semifinálovú stopku. Ronaldo prehru nezapríčinil, ale ani nezariadil výhru...

...A na rad prišiel semifinálový stret Portugalska so Španielskom – so spoluhráčmi z Realu spolu s najväčšími súpermi z Barcelony. Znelo to ohromujúco, vyzeralo šedivo...  Napriek tomu mohla prísť Ronaldova veľká chvíľa. Keby využil šancu na konci zápasu. To by bol triumf! Ale ešte ním mohla byť aj ďalšia jedenástka v rozstrele. Tú tentoraz ani nestihol. Stihli totiž jeho spoluhráči – prehrať to skôr, ako prišlo na jeho pokus v piatej sérii...

A tak to asi má byť, raz sklamanie, potom zase úspech a šťastie, aby jedno menej bolelo a druhé viac chutilo. Filozofické okienko: Sme na vine my, že to tak často viac bolí a menej chutí?

Villarreal mi vypadol. Zlý ročník, ale viackrát sa zdalo, že to už aspoň na záchranu musí stačiť. Aj pred posledným kolom, ešte aj dlho v poslednom zápase... No ja som to nejako cítila v kostiach. Čakala som pri nete, kým bude po všetkom, že sa ešte musím rozlúčiť s Villarrealom.

 „Popi, ja asi na ten barcelonský zraz v Čechách nakoniec nepôjdem. Práve mi volala mamina. Ocino včera večer havaroval...“ Mala som už v práci zapnuté počítače, napísané „Dobré ráno“ v Plkátku na ŠF, rozčítané správy a v tom zavolala  mamina: „Romanka, len sa nenaplaš...“

Práve dorazila kolegyňa, tak jej hovorím, čo sa stalo, vysvetľujem, čo treba s anglickými zákazkami, vypisujem si dovolenku a utekám na bus za ocinom do nemocnice. Hneď ako vybehnem na poschodie nemocničnej budovy, zbadám ho živého na nohách, len s obväzmi na hlave a veľkými krvavými škrabancami na tvári. 

Asi za volantom zaspal, roztrieskal služobné auto, do niečoho nabúral... Ale nikomu nič nespravil. Ani ja, ani mamina neplačeme, pri ňom, ani cestou domov. Už dlhšie to viselo medzi nami; to nevypovedané: Čo ak sa niečo stane? Videla sme to každá v pohľade tej druhej, keď ocino musel utekať do práce aj v nedeľu, keď som mu v sobotu počítala potrebné údaje z výkresov a v nedeľu sme spolu robili tabuľky, keď celý tenisový zápas, ktorý ho nikdy nemôžeme donútiť vypnúť, keď sa niekde ponáhľame, lebo musí vidieť ešte poslednú hru..., tentoraz pretelefonoval s dodávateľmi a potom aj tak musel ísť na stavbu. Toto nevydrží, niečo sa stane... Stalo, ale my sme si v podstate vydýchli, že žije a že nikomu nič nespravil.

V živote som sa už naplakala toľko, že v istých obdobiach som si pripadala ako plnička bazénov, ale nikdy som neriešila: Prečo? Nič som necítila ako krivdu osudu. Až doteraz. Teraz každým cólom môjho tela lomcuje jed: „Dor**i, prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Ale ani teraz to nevyčítam Bohu. Len tomu blbému životu, ktorý sme si všetci spolu tak pekne doničili. Pán Boh dopustí, ale neopustí. Na ŠF by mi niektorí dali! Taká pekná zbabelá výhovorka, čo umožňuje ľuďom striasť sa zodpovednosti a utešiť sa... asi niečo také. Ja poznám ľudí, ktorí majú práve kvôli tomuto postoju – viere obrovskú zodpovednosť. Ale veľmi obdivujem aj tých, ktorí veria v ľudí, veria v seba. To ja nedokážem. ŠF... Mne teraz chodí po rozume internetová stránka? Chodí a hneď ju aj zapínam, aby mi v hlave prestalo hučať to „prečo“ a radšej som sa zamyslela, čo nové v španielskom futbale, v plkátku alebo aspoň prevrátila oči pri nejakom protibarcelonskom kece.

„Samozrejme chápem, ak nepôjdeš, ale keby si si to rozmyslela, ozvi sa,“ odpisuje popi. Spočiatku na to nemám ani pomyslenie. Idem ešte raz za ocinom do nemocnice, potom ho už majú pustiť domov.

Ale veď ja by som aj tak bola v Bratislave, nie stále pri ňom. Možno mi to dobre padne, ísť sa rozptýliť medzi barcelonských fanúšikov. Síce tam nikoho nepoznám, na barcelonských stránkach si rada niečo prečítam, ale do diskusií vôbec nepozerám. Ale veď to je jedno! Poznám popiho a keby aj nikoho! Hoci by som sa rada stretla s niekým z ŠF. Urobím teda prieskum a ešte skôr, ako stihnem osloviť Boixa, dostanem od neho správu s otázkou, či by som nešla na jeden zraz.

„Ty si Romi, že?“ osloví ma na zraze bez váhania mladý chalan, ktorý ma pozná z fotiek na ŠF, čo dávam do svojich zážitkových blogov. A vlastne už aj na FB ma má. Práve pri Boixovi a jeho slivovici J strávim najviac času. Stále ma s ňou núka a štamperlík na zahriatie v tej kose, čo nám v lete udrela, nepadne zle.

Už v Bratislave pred cestou sa s popim zoznamujeme aj so Sunny a s Jožkom. Sranda, keď si spomeniem, ako sme to dohadovali. Popi: „Písal mi ten chalan. Michal? Musím pozrieť do správy. Jozef!“ Ja: „Ako sa volá to dievča z Bratislavy, čo jej mám napísať?“ Popi: „Sunny. Myslím, že Alexandra.“  Ja: „A odkiaľ sa to poznáš s tým Rafterom? Ja som ho zaregistrovala len v  blogoch a on mi písal, že vy ste už dohodnutí.“

Nie sú to ešte ani dva roky a už som s nimi toľko zažila. Veď aj bolo kde. Akcia v Čechách (teda na Morave) s aktívnym futbalovým zápolením (a mojím aktívnym fandením), pozeraním pamätných barcelonských súbojov, hlavne Clásic, dobrým jedlom a kecaním bol len začiatkom super spoločných chvíľ ľudí, ktorých spojil futbal. Na začiatku bola a stále je hlavne Barcelona, ale ja osobne som rada aj za iné „klubové prvky,“ čo sa vyskytnú na našich stretnutiach.

“ŠF skupinka! Ideme si dať spoločné foto,“ naháňam na barcelonskom zraze Boixa a bakera. Silnú slovenskú enklávu už mám sfotenú, časť z nej teraz vyraďujem, ale k popimu a Rafterovi ochotne priraďujem aj pôvodom Nitrana Mirra, ktorý sa tiež prihlásil k  návštevám našej stránky. Práve on odhalil identitu bakera, ktorého poznal aj z iných domén: „Viete, kto je tento chlapec?“ vykríkol, keď na to prišiel a ja som prekvapene zistila, kto sa skrýva za tvárou, čo sa so mnou doteraz rozprávala inkognito.

Bolo fajn a aké užitočné sa môže ukázať rozhodnutie ísť na nejaký futbalový zraz. Kamaráti dodajú energiu. To by mali vedieť v banke, kde premieňam eurá na české koruny! Najprv sa s milými pracovníkmi porozprávam o práci „tu neďaleko, smerom do mesta v prekladateľskej a tlmočníckej agentúre“ a potom ostanú v šoku pri mojej odpovedi na otázku, na čo idem do Čiech. „Ále, na jeden futbalový zraz/zápas.“

Celá naša slovenská Barça skupinka (v niektorých zdrojoch (napr. ŠF), podobne ako hocijaké zoskupenie fanúšikov Barcelony, vrátane paranoidne vymyslených s požadovanými najotrasnejšími možnými reakciami, označovaná ako Barca gang) sa zišla už onedlho pri sledovaní Supercopy. Barcelone z toho síce vyšla ako zdolaná Realom, ale aj tak bolo super.

A rozbehla sa aj slovenská prvá liga. Vlastne tá už pred zrazom. Správa od popiho pri jeho organizovaní: „Apropo, co to vlastne Nitricka robila v Trencine? Dostat 5-ku a zranenie jednicky v brane na celu jesenu cast sezony (tipujem podla toho co som pocul dvojita fraktura, ale mozno ma vyvedies z omylu) to nie je prave dobry vstup do CL.“ Figu vyvediem. 5:0 som zaregistrovala, ale nič viac. Nebol čas, ani chuť. A Hroššo sa zranil? Blbé, ale dobré aspoň vedieť.

„Teraz bude šoférovať Romanka,“ zaznelo rozhodným tónom v jeden slnečný deň u nás doma. Som rada, že aj keď ocino má stále bolesti, pomaly sa dáva dokopy. Riešenie na preklenutie obdobia jeho šoférskej indispozície mu napadlo pohotovo. No veď Romanka mala voľakedy také záväzky. Do dvoch rokov raz aj sadla za volant a ani jej to nešlo tak hrozne... A potom som sa na to vykašľala.

„Môže, do kostola a naspäť,“ takisto pohotová a rozhodná je aj moja mamina, ktorá má hrôzu z toho, že by som ako šofér zase vyšla sama na cesty. Ja ani tak nemám strach, na ktorý sa ma všetci pýtajú, veď si z nehody nič nepamätám. Mne sa proste nechce a som pohodlná. A hlavne si absolútne neverím. 

„Ocino, a ktoré je brzda, spojka a ktoré rýchlosť? Ja si to už nepamätám,“ bezradne pozerám na pedále a ocino pochopí, že to nebude také jednoduché. Ale nebolo to zas ani také zložité. Cestou do kostola a z kostola by som síce tých nedisciplinovaných, krížom-krážom sa motajúcich ľudí niekedy najradšej zabila a ono k tomu ani nie je tak ďaleko (morbídny humor, ja viem), ale zatiaľ sa dá. Postupne som autom zvládla aj dlhšie trasy, dokonca aj maminine rodisko, kde ideme na „šechsvätých“ na hroby. 50 km tam a 50 km domov. Prvých 40 km má ocino ruku na ručnej brzde a púšťa ju, až keď mu poviem, že toto budem všade rozprávať. „Ty si si to všimla?“ No asi nie! Kto by si všimol ruku tesne vedľa svojho boku!?

38.

„Život je ako bonboniéra.“ (Pamätám si, ako mi to napísal Carli na ŠF a práve pozerám, ako to v telke hovorí najlepší športovec Slovenska 2013 Sagan v úlohe Forresta Gumpa.)

V Nitre začal byť „in“ trend vylúčení. Na nete som sa v niektorej minulej sezóne zasmiala na hláške: „Pokračuje obľúbená hra rozhodcov: Vylúč si svojho Prešovčana.“ Žeby si v hre zmenili východoslovenské mesto za západoslovenské, aby to bolo spravodlivé? V zápase proti Košicami to aj tak pre Nitru skončilo super. 4:1, hoci už od 35. minúty (stav 0:0) bez Šimončiča a s rozčuľovaním sa diváčky nad nami, kde je tak dlho: „To ho vylúčil až na 5 minút?“

Zato s Trnavou hneď traja domáci vylúčení a nakoniec extempore Soumaha, ktorý ešte aj „struhol“ rozhodcovi. Riešili sa rasistické urážky a Soumahove obscénne gestá. No a vyriešilo sa – hráčovi pol roka stop, ale aj klubu pokuta, stop v pohári a mínus tri body. Ako začo? Mamina mi interpretuje článok zo športového denníka, v ktorom vraj tiež písali, že klub na to doplatil neprávom. Aspoň s novinami môžem raz za čas súhlasiť. Hneď sa začalo hovoriť o odstúpení majiteľov a konci futbalu v Nitre. No fasa.

 „Ja ale neviem, čo by som vám mal k tomu povedať. Ja neviem, čo to máte za hrče. Ale môžem vám povedať, že chodidlá máte v stave na operáciu,“ vmetie mi do tváre ďalší doktor svoju pravdu. Poradili mi ho, že by mi mohol poradiť s tými hrčami. No tak asi nie. Ale, ako skoro každý, mi nájde zase niečo nové.

Tak chodidlá! Ako keby sa mi na ne nedívali od nehody desiatky doktorov! Jediný človek, čo sa nad nimi zarazil, bola zhodou okolností práve cez víkend predtým teta Paulinka:

„Romanka, aj ty máš tie čuľky?“ Proste mi nohy pri spodku palcov tak nejako moc vyčnievajú von, alebo ako to vysvetliť. Vraj to máme v rodine a niektorí si to dávajú aj osekať... Dovtedy som sa nad tým nikdy ani nezamyslela. Ďalej mi doktor „milo“ prezrádza, že mám ploché nohy. To som už počula, vraj získaná plochosť nôh, ale nikto to neriešil. On mi naordinuje srdiečka, čo mám cez deň nosiť v topánkach a na vyrovnávanie palcov mi dajú vyrobiť špeciálne pomôcky, ktorú si budem dávať na noc. Tak ďalšie do zbierky. Už som nosila golier na krčnú chrbticu, pri ležaní korýtko na vyrovnávanie nohy, dlahu na vyrovnávanie ruky, dlahu na dolné zuby... Ešte by mi mohli dať aj anténky do uší, možno by to dobre rozrážalo vzduch a lepšie by sa mi chodilo. No neva, horšie veci sa stávajú J

Keď si však idem pre nové zdravotné pomôcky, dozviem sa, že to už mám nosiť - „no stále“. „Ako navždy?“ „No áno, ale každý rok máte z poisťovne nárok na nové.“ A vtedy to už na mňa padá. Toto je hrozné tempo problémov. Napadá mi, či to vydržím, či mi z toho definitívne nešibne alebo čo. Je hnusné počasie a som unavená...

... ale potom sa poriadne vyspím, zasvieti slniečko a ja si vynadám: „Nebuď trapná, ty krava! Ľudia majú oveľa väčšie problémy. Ako keby si o nich v živote nepočula. A nehovor si krava! Mamina by ti dala! Ľudia nie sú zvieratá a sama sebe nemôžeš nadávať!“ Radšej by som mala zavolať deckám, na koľkú máme rezerváciu v bare na sledovanie Barcelony. „A pravou rukou chytaj ten mobil,“ nakazovala by mi Denisa.“ „A nepreháňaj to. Niekedy aj veľa snahy škodí. Treba si aj oddýchnuť,“ povedal by mi Marek, praktikant u Denisy, ktorý ma spolu s ňou učil chodiť a skúšal mi vyrovnať ruku.

S futbalovou partiou sme statočne „vychodili“, resp. „vysedeli“ v bare a hlavne odpozerali skupinovú fázu Ligy majstrov, skoro všetky zápasy Barcelony aj Realu a občas aj nejaký iný. Nahádzali sme pri nich do seba kopu „fast foodu“. Keď ono to tak skvele padne pri tom futbale. A k tomu dobré pivo! K nášmu „zakladajúcemu“ bratislavskému triu: ja, Jožko a Sunny sa pridávalo kopec ľudí. Kopec ľudí, kopec srandy. Hlavne, keď sme postupne pridalo aj iné „doplnkové“ spoločné chvíle: pri hraní halového futbalu, v ZOO, v reštikách...

Jožko si postupne pred telkou našiel „teoretické“ uplatnenie vo viacerých popredných európskych veľkokluboch. Napr. „Aj ja by som mohol hrať v Celticu. Kopneš, ktorým smerom si otočený.“ A vlastne už pri prvom zápase španielskej Supercopy s Valdésovým kiksom aj priamo v Barcelone: „Dneska som mohol za Barcelonu chytať aj aj. A dostali by sme o gól menej.“ Popi si ma pri cestách z Popradu a naspäť vybral ako parťáka pre jeho pravidelné ranné kakavko. Len ja po ňom vždy potrebujem ešte kávu. Sunny statočne ostáva verným, aj keď úplne nepochopeným fanúšikom Manchcestru City. Jožko: „Ako môžeš naraz fandiť Barcelone aj tomuto?“ Popiho sesternica Zuzka: „To naozaj – Manchester City?“ Každý druhý nový človek v bare: „Ty vážne fandíš Manchestru City?“ Ale jedného kamaráta, čo im fandí, má. A u mňa už napríklad Citizens tiež trocha bodujú vďaka dobrým hráčom, ktorých poznám zo Španielska, aj vďaka trénerovi Pellegrinimu. Mirrec má vždy po ruke kopec spomienok na časy minulé aj pohotové komentáre k súčasnému dianiu. Pri zlej polhodine v superpohárovej odvete mu napríklad napadlo, že „keď sa na toto díva Guardiola, tak sa prežehnáva... a kropí svätenou vodou.“ Rafter vymýšľal tie doplnky programu, ako je návšteva ZOO. Pri minulom zápase v hale som ako rozhodca musela podpísať pripomienku v zápise, že Rafter sebčí, aj keď mne sa jeho dravý ťah na bránu celkom pozdáva. Bano má šťastie, že s ním ochotne chodí pozerať futbal aj jeho Monika. Keď sme sedeli v boxe, zvykli sme si na malej obrazovke v ňom naladiť okrem hlavného sledovaného ešte aj iný zápas. Ale Schlake (radšej) veľmi nie. Manžel popiho sesternice Katky a veľký fanúšik Dortmundu, Matthias, chodí tiež pekne barcelonsky nahodený, ale na FB sa bavíme na jeho infarktových stavoch pri zápasoch Borussie, ale aj na pekných fotkách, na ktorých už fandí aj malá Anička. Matúš, s ktorým sme sa spoznali v bare, vždy doniesol aj nejakých kamarátov, niekedy aj madridistov, čo som mu ja bez problémov schválila a Jožko učiteľským tónom vyčítal.

Na európsky superpohár (Atlético – Chelsea 4:1) zavítal do baru aj „Atlét“ Priceless, dnes už Mindrot a stále Milan (a ja si vždy spomeniem na jeho pochvalné vyjadrenia, keď Piqué so Shakirou vybrali meno pre svojho syna). Kým som sa s ním stretla na dohodnutom Hviezdoslavovom námestí, každý sme si chvíľu postáli pri druhej fontáne. Na moju veľkú radosť sa v bare objavil aj „La Coruňa“ – Rasťo, slovenský redaktor ŠF a pri východniarskom zraze s Jožkom a banom bolo postarané o zábavný večer.  Výrok večera padol po tom, ako sa brankár Deportiva La Coruña, Aranzubia, na ktorého sa nám Rasťo celý večer sťažoval ako na najslabší článok Deporu, predviedol veľmi dobrým zákrokom. Rasťo: „Nebudeme z toho robiť vedu.“

A tak... Tak super.

„Pamätáte na Can I help you?“ zaznieva na večeri v kaštieli v Mojmírovciach, na mojej (takej menšej, mimo poradia) stretávke z výšky. Zase sa rehoceme do popuku. Ja som to už toľkým ľuďom rozprávala, ale moc sa nesmiali. Treba si to vedieť predstaviť: Na hodine angličtiny sa vyučujúca niečo pýta Mareka. Ten nevie, čo povedať, ale ona ho nemieni nechať na pokoji, kým niečo nevysmolí. Po 5-minútovke trápneho ticha sa Marek chce spýtať, či mu učiteľka môže pomôcť (Can you help me?). No trocha to domotá, a tak sa na ňu nevinne pozrie a zahlási: „Can I help you?“ (Môžem vám pomôcť?)

Dozvedám sa aj príhody, o ktorých som doteraz nepočula. Veď „manažérov“ (ako nás -študentov odboru Manažment kultúry a turizmu volali) bola v ročníku hromada.

Druhý deň sa vyberieme do Nitry, prejsť sa po našom študentskom meste, posedieť

na kofole “Pod agátmi“, kde sme si robili prestávku cestou na Samovu a z nej, kde sme mali tiež učebne. Pekne je to tu teraz prerobené, len je zvláštne, že už nevidíme na divadlo. Výhľad je zastavaný. Neďaleko je aj náš (za študentských čias) každotýždenne okupovaný večerný podnik. Na ten je ale ešte skoro. Pešia zóna sa nám zdá byť neobvykle vyľudnená. Všetko sa sústreďuje do obchodných centier, ktoré tam „za našich čias“ ešte nestáli.

Bolo to fajn zaspomínanie a pre mňa zase raz niečo „tak strašne dobre normálne“. 

Tak som si na chvíľku odskočila a potom sa vrátila opäť k futbalovým aktivitám, a nie k hocijakým, ale po dvoch rokoch opäť do Barcelony. S Jožkom a s popim sme si v stredu „na pizzi“ povedali, že do konca týždňa si rozmyslíme, či sa spolu vyberieme s českou cestovkou na víkend do Barcelony, spojený s návštevou ligového zápasu proti Zaragoze. Už v piatok na internete padlo: „Poďme do toho!“ „Tak poďme!“ A potom ešte raz, keď sa odlet z Bratislavy zrušil pre nízky záujem a museli sme sa pridať k výletníkom z Čiech. Pridali sme sa a vyrazili.

Cez Prahu. Nebola som v nej od základky a za posledné dva roky som sa tam ocitla štyrikrát. No už odmalička mám v hlave metro  a: „Ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají.“          

                                                                                                                                                                                  Pred dvomi rokmi na Vianoce si mamima vybrala vianočnú Prahu ako „odškodné za Barcelonu“, kde som bola s ocinom. Nasledovala dvakrát Letná. Po zápase českej repre so španielskou som sa len pár týždňov pred cestou na Nou Camp bola pozrieť na súboj Sparty s Athleticom a spoznala ďalších chalanov z ŠF. Okrem Lapiho dorazil z Holandska noir, za ním neskôr aj jeho holandský kamarát, cestovateľ po európskych futbalových štadiónoch Sjoerd, Helix a prekvapivo vysoký domáci zabezpečovateľ lístkov doni. Za odmenu dostal výhru Sparty 3:1, ktorá ale nepotešila fanúšikov Athleticu: noira, Sjoerda a Helixa. Ale futbal to bol dobrý. A aj fast food, pri ktorom ma doni, Helix a Lapi „strážili“ až do rána, keď mi išiel bus naspäť do Bratislavy.

Hm, dvakrát na Letnej, dvakrát na Nou Campe, zatiaľ čo v Bratislave som bola za 4 roky pobývania na futbale raz. Ešte na „nebohom“ Tehelnom poli (hoci ešte stále neodpočíva v pokoji, ale zaživa hnije, ak ste videli, ako to tam vyzerá). Luciu a Miša som prvýkrát zobrala na iný ako dedinský futbal, na pohárový zápas Slovana s Košicami. Hralo sa v stred pracovného týždňa, t.z. návšteva päť a pol človeka. Lucia s Mišom prvú polhodinu rozoberali fungovanie kamier a zosúlaďovanie snímania a ani si nevšimli gól. Košice vyhrali 1:0.

No a ešte som raz bola s Belasou šľachtou na klobáske. Keď boli „vyháňať“ Kozáka zo Slovana. Niekto z kamarátov mi vtedy dal lístky na tenis do Národného tenisového centra. Zobrala som našich. Bol to jeden z posledných profesionálnych zápasov Domina Hrbatého. Aj keď prehral, paráda. Pred zápasom ešte bolo dosť času, tak som chcela našich pozvať v peknom tenisovom centre na kávičku. Ocino ale trval na klobáske. „Kde tu vidíš klobásku?“ prevracala som očami. „Tam vonku predávajú!“ presviedčal ma dokola. Nakoniec mi to dokázal. Bol otvorený areál Tehelného poľa, kde sa schádzal fanklub Slovana, hoci derby s Artmediou nemali hrať doma a vtedy už aj malo začať. Bolo mi to čudné, ale potom som sa dočítala, že na protest prišli na zápas neskôr a „vyjadrovali“ nespokojnosť s hrou Jána Kozáka za ich klub. Ešte predtým sme sa medzi nich votreli a dali si s nimi klobásku. Mamina síce najskôr zahlásila, že sa ich bojí, ale s ocinom sme sa jej vysmiali, lebo nám už klobáska voňala. Mamine aj mne ešte aj uvoľnili miesto, aby sme si klobásku mali kde položiť. „No, akí sú to slušní, chlapci!“ rehotali sme sa. Ale minimálne vedia byť. Veď z tých fanklubov pár chalanov poznám. Vnímam ich úplne inak, ako keď sa na štadióne jedujem nad primitivitami. No, to je na dlhé rozoberanie.

V piatom roku svojho prechodného pobytu v našom hlavnom meste som začala navštevovať reprezentačné zápasy na Pasienkoch. Už nebola žiadna bitka o lístky ako počas vydarenej kvalifikácie na MS 2010 v JAR, dosť miesta pre verných fanúšikov. 

Ale poďme už do tej Barcelony. Boli to perfektné štyri dni. Zdalo sa mi úžasné, že mi je už toľko vecí známych. Rambla, Gaudího domy, Sagrada Familia, Park Güell, Montjuïc, barcelonské metro... Normálne som sa chvíľami cítila ako doma. Aj keď sme blúdili. Ale veď to ja všade. Niekedy sa mi zdá, že niektoré trasy si zapamätám až vtedy, keď by to už zvládlo aj menej inteligentné zvieratko. Trvám na tom, že sa to zhoršilo po mojej nehode. Stačí ma otočiť a už neviem, kde som.

Úžasné boli nové veci ako výhľad zo samého vrchu Montjuïcu, kde sme sa vyviezli lanovkou, Akvárium... Vrchol programu, zápas, bol pre mňa priam dojemne spomienkový. Opäť výsledok 2:1, opäť dal dva góly Lea Messiho a na druhý deň som si kúpila noviny s takým istým titulkom ako pred dvomi rokmi: Torpedo Messi. Pre istotu som si to overila v starom blogu, keď som naradostená písala nový. O tom perfektnom výlete, o futbalovom zážitku, nakupovaní v Botige, o skvelej pizzi a raňajkových hodoch v hoteli, o kŕmení sa, popíjaní Iniestovho vína a kecaní na izbe, aj o našom neustálom blúdení, hoci sme blízko hotela mali náš „bod styczny turystyczny“ – vysoký komín. Máme odtiaľ veľa skvelých fotiek, hlavne z Múzeua katalánskej histórie, kde sme hodiny umelecky pózovali pri sochách a suveníroch, ale jedna je pre mňa výnimočná.

Neviem prečo, ale často som si predstavovala fotku, pohľad zhora, ako sa dívam nahor smerom k oblohe a je vidieť, aká som šťastná a spokojná. Už takú mám. Jožko nás všetkých troch cvakol, ako sa dívame nahor na zrkadlovú strechu Akvária. Pripadá mi perfektná a naozaj som na nej šťastná a spokojná. Je z toho istého roka, vlastne vznikla len o dva mesiace neskôr, ako som sa naplašila, že už tie neustále problémy a nervy v nezastaviteľnom tempe nezvládnem.

„Ahojky Romi,
dúfam, že mám šťastie a našiel som ťa tu, keď už nechodíš na ligu do Nitry. Chápem, španielsky futbal je iný level, ale sem tam treba aj Nitričke pomôcť povzbudzovaním, hlavne keď to momentálne ešte viac potrebuje. V piatok je posledné tohtoročné ligové kolo - Nitra hrá zo Žilinou. Len dúfam, že to nebude posledný zápas nitrianskeho futbalu...“

Level ako level noJ Nejako práve nestíham a pár zápasov v Nitre som povynechávala, to je pravda, a preto ešte skôr, ako otvorím správu na ŠF od neznámeho „nicku“, mám ciťáka, kto mi to píše. Jožko určite poctivo chodí. Nie barcelonský Jožko, ani kováčovský, iný.

Keď som zbadala na železničnej stanici, odkiaľ som vyrážala do Bratislavy, známu tvár na vozíku, automaticky som nahodila úsmev od ucha k uchu... a chalan na mňa len nechápavo pozeral. Začala som rozmýšľať, kto to vlastne je a svitlo mi, že tú tvár poznám z nitrianskeho štadióna. Tak som sa mu prihovorila a teraz zvykneme futbal preberať priamo na zápasoch.

Nikdy som mu nepovedala, že mi vlastne priniesol pozdrav od Mira, ktorý sa so mnou zabudol rozlúčiť.

Zdá sa mi, že to bol zápas Nitry s Trnavou, keď som si Jožka prvýkrát všimla, ale isto to neviem. Presne si ale pamätám, že v ten deň prišlo do firmy, pre ktorú som robila ako SBS-kárka, dievčina na pohovor a mala rovnaké priezvisko ako Miro. Len som sa pousmiala, ani som z brucha netresla nijakú poznámku, čo mi práve napadla, ako občas zvyknem. Keď som potom večer kráčala na štadióne k miestam za našimi, zrazu som pred sebou zbadala vozíčkara. Nebol to ten, ktorého už poznám a ktorého vždy tlačí taký sympatický pán, asi brat. Tento krútil kolesami ozlomkrky sám. Rovnako ako Miro.

A už zase mi automaticky napadá, ako by to asi dopadlo v diskusii na ŠF. Asi by som aj dostala, že verím na také hlúposti. Ale mne sa nad tým nechce rozmýšľať, analyzovať to, ani to vysvetliť a pochopiť. Zase sa len pousmejem a v duchu poďakujem za pozdrav.

Ale ako ma vlastne ten Jožko našiel tu, na ŠF? Veď nepozná moje priezvisko. Napadol mi spoločný známy Majo. Netrafila som. Vraj vyskakujem na obrázkoch na googli, keď sa hľadá „dáky wallpaper, na ktorom sú holandskí futbalisti v aktuálnych pomarančových dresoch.“ To vďaka holandskému futbalovému cestovateľovi Sjoerdovi a spoločnej fotke z Letnej, ktorá bola samozrejme v blogu na ŠF. A veď sme Jožka vtedy tuším práve so Sjoerdom (alebo s niekým iným z partie) spomínali. Teda ja som sa chválila, že mám kamaráta, ktorý má dres obrancu (vtedy ešte Athleticu) Amorebietu.

Sranda, že hneď ďalší víkend som stretla v Nitre dvoch Londýnčanov, ktorí tiež cestujú po celej Európe a chodia na futbalové zápasy. Už na stanici som ich nasmerovala do centra, aby si našli hotel. Boli unesení z nízkej ceny a rovnako z ceny lístka na futbal. A keď som im ešte prezradila, že to majú za 6 eur hore na krytú tribúnu...

To musí byť úžasné, takéto cestovanie!

39.

„If nobody hates you, you are doing something wrong.“ (Sevillista, ŠF.cz)

Ani na ŠF som sa nezabudla posťažovať, že Nitrička mi už možno ostane len v srdiečku. Raz za čas na moje písanie o Nitre aj niekto zareaguje. Teraz sa zaujímal aimar (ten aj viackrát), tak som mu vysvetlila zlú situáciu.

Na tú Žilinu som sa nakoniec dostala a tešila sa z domácej výhry 2:0. A div sa svete, na môjho smajlíka, v plkátku na stránke, mávajúceho od radosti čiapkou pri nápise Nitričkaaaa zareagovali rovnakým smajlíkom aj Kcko a Carli (= obaja majitelia stránky, aj keď od Kcka mi to bolo jedno, ako majiteľ sa do tohto kontextu perfektne hodí). A na moju otázku, či sa aj oni tak tešia z výhry Nitričky nad Žilinou, som od Carliho dostala odpoveď, že „samozřejmě.“

„OK, tak na námestí. Teším sa,“ odpísala mi Bea, že sa stretneme na obvyklom mieste. Konečne zase na chvíľku dorazila domov z Walesu na Vianoce, tak si dáme v Zámkoch horúcu čokoládu a pokecáme.

Bea je spolužiačka z vysokej a super kamoška. Bola za mnou po nehode v nemocnici asi každý deň a keď odišla pracovať do Walesu, vypisovali sme si dlhočizné maily. Má pochopenie pre moje výlevy a stále mi tvrdí, že ma obdivuje a som pre ňu vzor. Ona je zase pre mňa. Preto, ako aj všetko ťažké bez frflania zvláda a pomáha. A v niečom sme si podobné. Obidve sa vieme zatnúť a ťahať do nevidím.

Prichádzam na námestie... a zbadám vianočné trhy. No márnosť, s tým som nerátala! (To isté hovorila aj Bea, ako neskôr zisťujem.) Po chvíľke váhania sa postavím sa do stredu námestia pri sochu, tam sa zvykneme zvítať. Keď ale Bea dlho neprichádza, prejdem sa pre istotu a chvíľku postojím pri kostole. A Bea, bez slovenského mobilu pri sebe a s rovnakým uvažovaním, presne naopak – od čakania pri kostole prechod cez trhy k soche a čakanie tam. Po polhodine sa nám konečne podarí stretnúť. Za odmenu si dáme trojfarebnú horúcu čokoládu a konečne sa rozkecáme. Rozprávame si zážitky a všetko, čo nám napadne. Bea je tehotná so svojím waleským manželom. Už sa ju niekedy naozaj musím vybrať pozrieť! S tým sa lúčime a samozrejme dá pozdraviť mojich skvelých rodičov.

A ešte mi Bea povedala, že na tých fotkách zo sledovania futbalu vyzerám výborne. Usmiata, spokojná. Hmm, ja si pritom pripadám, že za posledné dva roky som zostarla o desať, keď nemusím, do zrkadla sa na seba ani nepozriem. Ale na tých fotkách som fakt vyškerená od ucha k uchu...

Tesne pred Vianocami, 22.12. bol ešte na programe „futbalový“ vianočný večierok. Zišla sa silná zostava – Sunny (inak Saša, ak by ste ešte nevedeli), Jožko, ja, Aňuch (Anička), Mirro, Martinovia Rafter a popi a Matthias, na futbalový zápas v hale ešte doplnená o ďalších kamarátov Sunny. Bolo výborne! V hale, na pizzi, pri sledovaní zápasu Valladolidu s Barcelonou, na vianočnom punči... pravá vianočná atmosféra. Hlavne vďaka skvelej partii.

Ako samozvaná kronikárka (dodatočne vymenovaná popim) som o tom napísala aj blog na ŠF. Aj keď pri Barcelone ako ústrednej téme vždy hrozia negatívne reakcie a ja si už dosť dlho koledujem s „barcelonskými“ zážitkami. Niežeby ma to samo osebe nejako bralo, ale Carli sa k tomu tuším tiež nejako moc nevyjadruje. Žeby to bolo moc aj naňho, čiže fakt moc? Radšej som sa spýtala: „Carli, nelezú ti náhodou tie moje blogy na nervy?“ „Nelezou. Právě naopak.“ Fajn. Tak potom „je svět ještě v pořádku“ (©ŠF.cz). 

Hmm, on je vlastne tak trocha zamotaný aj v tom, ako mi bolo super s tou barcelonskou bandou. Madridista, ktorého som v živote nevidela a asi ani neuvidím, a ešte je v tom aj celkom nevinne. No, to už splietam asi len preto, že také paradoxy na svojom živote milujem. Aspoň niečo. Nijako to však nepreženiem, keď poviem, že mi veľmi pomohlo ŠF, dostalo ma medzi nových ľudí, zabezpečila mi hŕbu zážitkov.

Spočiatku som si to neuvedomovala. Spočiatku ani nebolo čo. Istý čas po nehode ma obklopovali len ľudia, čo vedeli, čo sa mi stalo, čo ma ľúbili, držali mi palce, obdivovali ma... Postupne okolo mňa pribúdali ľudia, čo o mojej minulosti netušili. Ja som už na prvý pohľad vyzerala, že mi nič nie je, ale bolo a na druhý pohľad to aj bolo vidieť. Bola som nervózna z toho, že zle chodím, vyzerám nemotorne, že musím poprosiť, aby mi radšej niekto iný zobral k stolu k obedu polievku a pitie... nebolo to zas také hrozné, niekedy som si to ani neuvedomovala... ale neznášala som, keď som sa dostala medzi viac cudzích ľudí. Tomu som sa vyhýbala. A aby som to skompletizovala, po čase mi začali liezť na nervy aj tí ľudia, čo vedeli (to som vám už spomínala). No a všetko som to hádzala na nehodu. Dobrá výhovorka, aj u ostatných zaberá, ale aj keď chcem na ňu všeličo hodiť, dobre viem, že mi viac dala, ako zobrala a život pred ňou plynul rovnako dôležito ako po nej. A navyše, každá udalosť v našom živote je len taká veľká, ako jej dovolíme.

Pomohlo mi, že na ŠF som si tých cudzích ľudí oťukala najskôr písomne, diskutovala s tými, čo nevedeli a ani nevideli a boli hocikedy k dispozícii, aj vtedy keď som niekedy ostala večer sama, keď som po chirurgickom zákroku nemohla toľko lietať po vonku a bola by som určite donekonečna riešila svoje neriešiteľné problémy. Miesto nich som sa radšej pridávala k riešeniu neriešiteľných futbalových, ale aj gastronomických či životných (áno, stále píšem o tej futbalovej stránke); zvykla som si ľuďom (aj) protirečiť, dokonca aj vynadať a neanalyzovať pri tom vždy svoju nemožnosť, (aj) hodiť za hlavu, čo si o mne ľudia asi myslia, čo mi povedia, veď to aj tak viac hovorí o nich ako o mne; (aj) mávnuť rukou nad tým, že som zo seba možno urobila idiota; a ešte som aj začala chodiť na stretká s ľuďmi, ktorí ma nikdy nevideli a nič o mne nevedeli, dokonca ich organizovať... Pod heslom: „Pri mojom milovanom futbale sa mi predsa nič zlé nestane“ som sa naučila spoznávať bez strachu nových ľudí.

„Ty si vieš určite vážiť veci, ktoré si my ani neuvedomujeme,“ prezentuje mi svoju teóriu na popcornových dýchánkoch Zuzana. „Ale hej...“ dávam jej automaticky za pravdu. Veď tak je to správne.

Až večer som poriadne popremýšľala a... čo ti ja viem, Zuzi, čo vznešené si predstavuješ... Minule som s otvorenými ústami pozerala na telku, ako 10-ročné dievčatko, ktoré prekonalo rakovinu mozgu, úprimne a nenormálne presvedčivo, hovorí: „Niekto si vôbec nevie vážiť život. Ľudia si myslia, že sa proste narodíme a sme, že je to úplne normálne. Ale život, to je dar. Treba si ho vážiť.“ Má môj obdiv, snímam klobúk, dva aj tri a hocikoľko, koľko by som mala po ruke. Ja som to takto nikdy nedokázala povedať. 

Niekedy si viem strašne užiť aj obyčajný ľudský úsmev, alebo aj slniečko; keď niekomu pomôžem, je to nádherný pocit (vtedy sa vo mne ozvú šľachetné city a spomienky na to, ako som si na LDCH hovorila, že sa chcem vrátiť a postaviť na nohy a pomáhať, aby som všetkým vrátila to, akí sú na mňa dobrí, okrem sanitára, čo ma ráno mykal za boľavú ruku, pochopiteľne... a s pokorou za to ďakujem); keď mi niekto poďakuje, hovorím si, že za toto sa oplatilo ostať žiť, aj keby to bolo len za toto... niekedy. Ale často sa v duchu škerím a teším sa z toho, keď niekoho nase*iem. A to som sa naučila cielene. Vždy som neznášala konflikty, s väčšinou ľudí som vyšla. Aj keď s každým sa nedá, s každým si nesadnete. Pri mojom návrate do „bežného“ života som rýchlo zbadala, že niektorí dokážu moje slabosti bez problémov zneužiť, že viem najedovať aj nechcene, lebo som nešikovná... A tak som si povedala, že predsa nemôžem kvôli tomu stále plakať; rozhodla som sa, že keď sa mi podarí niekoho naštvať (nemyslí sa „náročky“ a nie ublížiť, len naštvať), vždy si to užijem. A vďaka „školeniu“ v diskusiách na ŠF som sa v tom riadne zlepšila. Naštvať, ale zobrať to s nadhľadom a dúfať, že aj tí druhí to tak zoberú. Keď stoja za to, tak hej.

No ako som Carlimu nas*atá, a ešte aj s „blbými“ slzičkami v očiach, písala po „rozlúčkovom“ Lapiho maily, keď dostal (od Kcka) na ŠF ban: „Neni som taká sprostá, aby som nevedela, že keby nie na túto stránku, tak sa upnem na voľačo iné.“ Vôbec to nemuselo byť ŠF. Ale bolo.

Dobrá blbosť, že nakoniec nejakú internetovú futbalovú stránku dokážem označiť za kľúčovú v mojom živote a ešte to aj pekne to zdôvodniť, že? Dokážem, lebo si to takto zdôvodniť chcem. A to bude to kľúčové slovo – CHCIEŤ.

A možno aj tak zo mňa napokon ostane len ubolená, ufrflaná ježibaba. Ále! Ubolená, ufrflaná ježibaba s kopou zážitkov.

„Romanko, všechno nejlepšejší k tvým dnešním narozeninám, hlavně mnoho zdraví, které je to nejpotřebnější a odvíjí se od něj další věci jako štěstí či láska! Doufám, že ti navždy vydrží ta nejkrásnější láska - fotbalová, a taky doufám, že budeme mít co nejdříve možnost se spolu setkat na nějakém fotbalovém zápase! Krásné svátky a šťastný nový rok!!!“ Aj ja želám Lapimu všetko naj do nového roka, nech je lepší ako ten, čo práve končí. (A tak tento - zase ďalší už bude fakt lepší.)

40.

aimar21 (parafrázuje aceho): Nesu ovce © ace
    Priceless: A kam ich nesieš?

(Bol raz... máj/květen 2011, ŠF.cz)

Začal sa písať rok 2013. Na jeho začiatku mi zase šibalo, lebo sa zas objavili zdravotné problémy, ale vsugerovávala som si, že to je len krátky zlý začiatok, a ďalej už musí byť dobre... Ako hovorili českí komentátori pri Davis cupovom stretnutí Švajčiarsko – ČR, trinástka bude šťastná. Už neviem, v akej súvislosti presne, trinásta výhoda pri niektorej hre asi, ale bolo to počas tej nekonečnej štvorhry, ktorú nakoniec vyhrali. Jasne, „české štěstíčko“. Aj ja chcéééém.

 

Ale fakt mi vtedy ešte aj tá diskusia na českom španělskom fotbale liezla na nervy. Totálne. Našťastie ma napadlo (spísať to a) urobiť si z toho srandu. (Humor a nadhľad! Šak si to furt vtĺkam do hlavy.) A tak:

Blog: Bol raz... trapák, pseuďák a gangy...

a tiež gaučák, trdlo, popleta, klobáskožrút a pod. (Ďalšie voľné pokračovanie príbehu zo života Španělsk-éhoFotbal-u.cz: Bola raz jedna futbalová stránka...)

Spája sa s nimi veľa legiend a veľa príbehov plných neľútostných bojov, ten dnešný nám načnú bohatieri ace a bano...

Priceless: po čase diplomatických náznakov v podobe mínusiek nakoniec dlho očakávaná vojna prepukla naplno; obe strany vytiahli do boja so svojimi najťažšími kalibrami, vo svojej nezmieriteľnej nenávisti neberú zajatcov, používajú nekonvenčnú vojenskú techniku a zvyšok sveta sa len s rastúcim zdesením a neutíchajúcim záujmom (takmer) ticho prizerá...

No, chvíľku sa možno len prizerá, ale potom sa to všetko bez hanby mastí hlava-nehlava.

Na stránke sa rozpútala nemilosrdná vojna gangov. Aj keď sú stále nevyjasnené samotné vzťahy a pomery v nich:

ace: Rikali me uz jakkoliv, ale predseda Bgang ja, to je docela funny...
    Dianacek: Byl jsi jmenován čestným předsedou již od doby tvých rádoby vtipných příspěvků...  Jestli je to funny nebo není je už tvoje věc předsedo.
        ace: Mas stesti, ze su jako andilek, driv bych te davno poslal kam slunce nesviti za ty kecy trapny.

Či?

Dianacek: Pořád se tu mluví o Bgangu ...ale omyl! Tady existuje snad jen AntiBarca Gang...nic víc tu není...
    El Gato c.B: B-gang a Anti-B-Bang přesněji.

vasa23: ace +3? B-gang má dneska nějakou konferenci?

Ale presadzujú sa aj iné zločinecké skupiny:

BRIAN19: Vidím, že barca gang strieda madrid gang
         podvinho: Já spíše vidím, že se z toho potřebuje nějak Barca gang dostat a už neví kudy
                BRIAN19: Vy sa dosmejete, keď sem príde Romi

...........

Obvinenia padajú neustále:

txapeldun: Je trochu smutný, že i takhle vážný problémy tu představujou zdroj zábavy (samozřejme to celý rozpoutal madridista, jak jinak), jako by nešlo o čest celýho španělskýho fotbalu. Je mi z vás blivno, trapáci...

cuco13: žiaľ, o autorovi (Karel Štekl) je už známe že je utajený člen B- gangu, nespravíme s tým nič
    Carlitos: Kdyby jenom člen, ale zároveň i zakladatel a kápo
        aimar21: typickej zakomplexovanej katalanec no (To som vám už vlastne hovorila, prečo je Carli zakomplexovaný Katalánec? Tak pre tých, čo nevedia a ostatným ako spomienku: Carli, ako fanúšik Realu, napísal objektívny článok, v ktorom pochválil Barcelonu a skritizoval Real, alebo aspoň jedno z toho, už si to presne nepamätám. No a jeden fanúšik Realu, ktorý ho nepoznal, ho okamžite označil za zakomplexovaného Katalánca. Tak sa (zábavne) vyfarbujú ľudia J No kým naňho si už asi nikto nespomenie, Carli ostal zakomplexovaný Katalánec.)       
            El Gato c.B: Proto jsou s Acem takový přátelé. Carli to maskuje multifanouškovstvím Granada+Osasuna+Cadiz+Real+... Ace jenom Kometou a Chelsea, ale o to intenzívněji. V obou v případech okatě...
Jsou to takové dvě velké Culé.

Nevyšetrené, neodhalené, stále zahmlené. Existuje seriózne podozrenie, že tu funguje nehanebné predstieranie a klamanie telom. Ktovie, či možno veriť aspoň čestným prehláseniam ako:

El Gato c. B: Já jsem členem MOUTgangu.

Mätúce informácie ohľadne vodcov a kľúčových postáv však nič neuberajú na neúprosnosti bitiek medzi gangmi:

cuco13: no ty vole, ja tu dnes zhynem :-)

A netreba skúšať predstierať, že gangy nefungujú aj tam „vonku“, že neprerastajú fanúšikovské tábory a neprekvitajú aj medzi aktívnymi futbalovými činovníkmi:

Casillas má zlomený prst na ruce
Helix:  to už ty spory v týmu zašly tak daleko? akorát jsem netušil, že Mourinho Arbelou zverboval do Portugangu

A ďalšie Gatovo sväto-sväté vyhlásenie:
El Gato c. B: "Portugang" konkrétně tento výraz, je mé dílo. Což dost jasně dokazuje, že objektivita mi nechybí. Bordelu je v Realu dost.

........

Časté sú tu aj dobromyseľné odporúčania do ďalšej kariéry:

manolo: Jonas vete ya!!!!  (Odíď už!)

Carlitos: Anquela vete ya!

Carlitos: Rick vete ya!

Carlitos: Juniorgang vete ya!

Ale... ale... a kto je na rade?

Tímy a futbalisti sú v centre nášho záujmu v podstate stále:

Amorebieta dalším, kdo v létě opustí Athletic
txapeldun: To se dalo cekat no... at si tahne

Amaya si stěžuje na chování Diega Costy
pitbull:  hlavne mi tady nebul (zo zoznamu miestnych „průpovídek“)

Portillo po letech znovu střílí góly
Carlitos: Je to šašek

Ibrahimović se vysmál Messimu a Cristianu Ronaldovi
aimar21: cim lip hraje, tim je blbejsi

Španělský fotbal je podle Villara čestný. Rozhodčí má špičkové
El Gato c.B: Ach můj Bože! © Maurice Moss

Kaká sa môže vrátiť do Milána, problémom je jeho plat
vasa23: Být Milánem tak na toho srdcaře seru ať si shnije na lávce

Guardiola od léta převezme Bayern Mnichov
pitbull: srab

Aranda odmítá hrát za Zaragozu. Chce si vynutit přestup do Granady
Carlitos: Hustý, že takový šupák, co by měl být rád za jakýkoliv angažmá v Primeře, si bude diktovat co a jak

Mourinho opět prohlásil, že se chce vrátit do Anglie
SniperxXx: Už vypadni proboha...

Iturraspe: Potrebujeme podporu našich fanúšikov
Carlitos: Potřebujete hlavně začít něco hrát

Cristiano Ronaldo: Už dost kritiky, musíme táhnout za jeden provaz
Sebyk: doufam, ze mysli ten provaz, kterej se stahuje kolem mourinhovy hlavy

Zamora opět pro Víctora Valdése
punta: Super, ale stejně si zaslouží Valdés přes držku.

Carlitos: Jestli prodáte Negreda, tak vám tady z toho udělám kůlničku na dříví. – Vyhrážka Seville. Alebo nám?

.......

Ale na záver ešte hviezdy najjagavejšie a najobdivovanejšie.... aspoň väčšinou teda:

Bilbao Ultras: Ronaldo je nagelovanej blbeček! chtěl bych ho někdy potkat, rozbil bych mu dršku že by se z toho posral pičus!!!!

Messi zakončil sezónu se stovkou kanadských bodů
tunak: Tak ať táhne do Kanady
.......

Na vyjadrenie bezprostredných pocitov tu máme Plkátko:

Romi: ace trapák

Romi: ace Mám ťa v paži.

ace: Romi Mám ťa v paži.

Kcko: Romi Mám ťa v paži.

Romi: Kcko Mám ťa v paži.

... a tak ďalej... a tak ďalej...

Tohle uz je krec © Carli. Ale stále lepšie, ako keď raplíme a sme jak z divokých vajec. Tak se radši uklidníme, ne?

Občas sme takí vtipní, až sme trápni a takí trápni až sme smiešni... vlastne, každý to berie po svojom. Pre prípad potreby sa už objavili aj recepty:

Don´t be sad because of people - they will all die. (Romi-recept)

Nekdy sa sám sebe ptám:
Kdo k...a sme?
Odkáď sme přišli?
Kam míříme?
Jáký má smysl lidská existence?
Pak si naleju odpověď - a je mně dobře! (pitbull-recept)

 

Humor vždy pomôže, ale pre istotu ešte posielam Carlimu, nech na to mrkne, či to neni nejaké... také... čudné alebo čo.

Carli to hneď vydal a humor zabral.

Prvá skutočne optimistická správa roka pre mňa znela, že Nitrička je existenčne zachránená. Novými štatutármi sa stali Petráni a Ondruška. Trénerom ostal aj na jar Vukušič, s čím som bola spokojná, aj keď to s tou záchranou nevypadalo až tak ružovo.

„Romíí, toto po mne skontroluj,“ podáva mi Viki preklad do angličtiny. „Jasne.“ Nalejem do seba kávu a rýchlo pozerám na zoznam zákaziek, čo si ako zadeliť, aby sme to postíhali. Nejako sa posledné týždne zas navalilo, „ale buďme radi,“ ako si vždy hovoríme. Keď mi o ôsmej v sprche napadne, že francúzštinárka ešte nepotvrdila jeden preklad a klient termín maďarčiny, radšej ešte brnknem šéfovi, nech to „čekne“. Viem, že tam aj tak zas bude sedieť aspoň do deviatej.

Tak idem kontrolovať ten preklad: Osvobození...

Samozrejme do toho nielen prichádzajú maily, ale aj zvonia telefóny, takže to zas tak ľahko neskontrolujem... Musím najskôr vysvetliť pánovi, ktorý sa rozčuľuje, že sme mu zaúčtovali viac ako máme na stránke uvedené v akcii, že je to platí pre preklady niektorých dokumentov z a do angličtiny a nemčiny... lebo to tam máme napísané... lebo tým doslova myslíme anglický a nemecký jazyk, aj keď ani holandčinou naozaj nerozprávajú mimozemšťania...

A môžem ísť znova na preklad: Osvobození 88... ale radšej najprv rýchlo pozerám expres z angličtiny a posielam.

Medzitým vybavujem aj maily. Včera sme posielali stálemu klientovi cenovú ponuku na tlmočenie, ale nejako vymýšľal, že si ešte urobí prieskum a vypytoval zľavy... Dnes píše, že by to možno zaistil aj lacnejšie, ale sú už na nás zvyknutí... „Tlačia sa nám slzy do očí,“ skonštatuje kolegyňa a vytáča číslo osvedčeného tlmočníka. Ja zatiaľ vybavujem „závažnú“ objednávku. Väčšinou píšeme bez interpunkcie, takže sme pýtali „zavaznu“, ale mysleli sme „záväznú“.

Osvobození 88 – Liberation

Prichádza objednávka prekladu z belgického jazyka. Objednávateľ sa v úvode pre istotuj pita s mäkkým i, či by sme to vedely s tvrdým y preložiť. Rehoceme sa, kým nepozrieme na hodiny. „Jéjda, zastavte ich niekto!“

Osvobození 88 – Liberation 88

K vyzváňaniu služobných mobilov sa pridáva ešte aj môj súkromný. Volá ocino: „Ahoj.“ „Ahoj. Romanka, idem práve do Nitry, akú knižku si to ešte chcela?“ „Knižku? Akú myslíš?“ „No, čo si hovorila, od nejakého futbalistu.“ „Jéjda! Ja fakt neviem. Ocino, ja mám teraz kopu roboty. Neviem fakt. Potom si zavoláme. Vôbec neviem, čo myslíš.“ Neskôr na to ocino príde: „Vie, čo to bolo? Horváth.“ „Aha, ozaj! Můj příběh nekončí.“ Ocinovi sa Plzeň zapáčila, je mi to jasné, podľa toho, ako „láskyplne“ rieši, či Slováci zabrali, alebo „voľakto musí zohrievať aj lavičku.“ Ale naozaj im fandí. Všetkým. Knižku vypátrame na našom úspešnom nákupe s maminou. (Dnes už hľadám aj druhú časť, ale zatiaľ som nenašla, hoci v kníhkupectve som snaživo zdokladovala jej vydanie obrázkom vo futbalovom časopise a jedna milá (asi) slečna, zhodou okolností Češka, mi ochotne zistila, kedy by mala prísť. Neskôr sa mi snažila pomôcť jej kolegyňa, ktorej len nešlo do hlavy, prečo by tá knižka o Horváthovi mala byť v športovom oddelení. „Lebo je to futbalista,“ doplnila som informáciu o hľadanej knihe. Nenašiel ju ani jej kolega, ktorý mi najskôr núkal knihu o Adamcovi; o ktorom už určite niečo mám, a potom o Chopinovi: „Viete, ako sa to dobre číta?“ Ja vám verím, ale ja by som teraz predsa len radšej toho Horvátha.)

Teraz mám ale fofry v kancelárii. Už sa tu premávajú klienti aj osobne. A ešte rýchlo posielam opravenú faktúru, lebo tam chcú mať uvedený aj predmet prekladu a samozrejme „súrne, čo najskôr“. „Pani Harmatová, ste poklad.“ Je fajn, že ľudia stále vedia byť aj milí.

Už ale musím dopozerať aj ten preklad: Osvobození 88 – Liberation 88. Konečne sa nad tým aj zamyslím... „Viki, veď ty si preložila názov ulice,“ rehocem sa, keď mi zapne. „Jáj, to je adresa? A mne sa to zdalo nejaké čudné.“

Hodín ako u hodinára, už sa mi ani neoplatí ísť domov. Radšej ešte pozriem niečo na zajtra a zrovna pôjdem do baru na Ligu majstrov.

Keď neskôr – v lete odchádzal Mourinho do Chelsea, vydala som tri časti s hláškami, ktoré sa ho týkali. Ten chlap jednoducho vie, ako zburcovať ľudí. Hlavne Gatove výlevy zastrešené pod heslom „MOUT“ boli samostatným svetom vo svete ŠF.

Bol raz... José Mourinho

a bola s ním kopa zábavy. Ďalšie voľné pokračovanie príbehu zo života Španělsk-éhoFotbal-u.cz: Bola raz jedna futbalová stránka... s podtitulom: Josému na rozlúčku

Mourinho prodloužil v Realu Madrid smlouvu do roku 2016
šašekFCB: Gato bude mať radosť +7
    janinho: myslis ze ho uz odviezla zachranka? perfektna sprava!!! Jose za dalsie 3-4 roky vybuduje inu dynastiu... -1
Ale houby. No a čo je s tým Gatom?
El Gato c.B: To mě kur*va poser... +1 (3) Hups, ani zakryť škaredé slovíčko sa nepodarilo.

Zástupce PSG přiznal zájem o Cristiana Ronalda a Mourinha
El Gato c. B: Žádná škoda. Jeden ho*ado a druhý nešťastný. A mohou vzít třetího do party. Druhé ho*ado.
Tento krát Gato aj hviezdičky trafil. Či?
    Pablito: proč hvězdičkuješ slovo hovado?
        ace: Protoze u Carlovi nechutne cenzury nikdy nevis.

„Považujem sa za veľkého trénera.“
Vyhlásil Mourinho a vyvolal tým opäť stručné reakcie:
El Gato c.B: ooo můj Ty Bože...
madridcan: Je to frajer
honza: to je vtip
aj hlbšie úvahy:
bakero6: Malý kluk, který přijde do španělské ligy, zaměřuje se na skandály s rozhodčími, dělá ze sebe blázna na tiskové konferenci s papírem s chybami rozhodčích, zezadu zbaběle útočí na Tita Vilanovu, na parkovišti čeká jako rváč, snaží se diskreditovat úspěchy ostatních týmů a trenérů, když výkon jeho týmu stojí za h*vno něpřijde na tiskovku atd. atd. Myslím, že už nám toho tento pán za své relativně krátké působení ve Španělsku ukázal dost. Neznám ho osobně a možná je v soukromí skvělý člověk, ale jako veřejná osoba je opovrženíhodný. Tady nejde o Real nebo Barcelonu Mou prostě ničí fotbal, potažmo sport ve své podstatě. +1 (7)
Gato sa v tomto prípade ukázal ako zástanca zovšeobecňovania:
    El Gato c.B: Napiš rovnou, že je to k...t. (v originále napísané v plnom tvare) +5 (7)

Mourinho své angažmá v Realu Madrid za neúspěšné nepovažuje
José Mourinho předstoupil před novináře, jako hlavní téma zvolil obhajobu sebe sama.
Podle mnohých v létě Portugalec v královském klubu skončí, aniž by dosáhl na kýženou La Décimu a s jediným ligovým titulem za tři roky.
Samotný Mourinho ale o neúspěchu mluvit nechce: "Je to moje chyba. Vyhrál jsem toho tolik, že očekávání jsou nejvyšší možná. Ale liga rekordů je moje. Budete ji chtít vymazat, ale to se povede jen v případě, že některý tým získá 101 bodů...
Priceless: tu by sa Gato mohol vyšantiť...beriem popcorn a idem sledovať +3
Len bacha, aby si sa nezadrhol, Priceless:
El Gato c.B: Tupý sebestředná egoistický narcistní idiot!
V době, kdy La Liga je nemocnou ligou plnou nezdravě hospodařících klubů bojujících s mizernou ekonomikou vlastní země, v době kdy má Real Madrid jen jednoho jediného soupeře v boji o titul, přijde tento de*il, jenž má od Barcy rozkopanou celou pr*el a začne se vychvalovat s jedním jediným titulem!
Barca si s něj dělala legraci. Ne, pi*u! Měl by zalést někam do díry a držet hubu. Ne, on bude mlet o 101 bodech... Hm, v lize o ničem fakt respektuhodný výkon.
Umí ho*no.
Taktika Mourinha? Buď beton anebo hra na náhodu a individuality.
Psychologie Mourinha? Tým plný retardovaných zvířat chovajících se jako hovada. Ale proč by ne, když je vede to největší hovado španělské Primery? Samozřejmě pod vedením poblbě se usmívajícího se spokojeného Peréze.
Humus.
José tlak nezvládá. Proto oslabuje realizační tým jediného soupeře v La Lize útoky na nejpotřebnějsí orgány, proto vytváří z hráčů zvířata, proto z La Ligy utíká, směšně stěžujíc si, že jej ve Španělsku nemají rádi... Idiot!
Pokud to nezvládl s týmem, který hraje jednu soutěž je o ničem, druhou taktéž a to vše s kádrem, který dalece svojí kvalitou vysoce přesahuje všechny krom jednoho týmu a tedy se může plně může soustředit na LM..., tak to nedá asi nikde.
V La Lize je o titulu rozhodnuto. A tak se RM mohl soustředit na ligu mistrů. Přesto tento trenérský génius a velkolepý taktik dovede do zápasu, ve kterém mu soupeř nasype 4 fíky. To se stává. Co ale nepochopím, je to co řekli hráči po zápase.
Mysleli jsme, že to bude snažší, než jaké to ve skutečnosti bylo. ©Pepe
Nepřistoupili jsme k zápasu tak, jak bychom měli... ©S. Ramos
Toť dílo génia.
Táhni už do ha*zlu ty pako.
MOUT!
No nestačilo zrovna napísať, že je to k...? Niéééé, nebola by taká zábava.
    ace: takove nenavisti a vulgarit, az se mi z toho dela spatne
Ace v úlohe morálneho učiteľa? To nedopadne dobre:
        El Gato c.B: Neser!
            El Gato c.B: Zapomněl jsem vložit *.Omlouvám se. Su debil.
                ace: :-)
                    El Gato c.B: Nesměj se kurňa! Tě vole varuju... Nebo se neznám! Mám to od tebe kósek!!!! Tak bacha vole! Mě chytne rapl vole... Sednu na kolo a za chvilu su u Tebe! Tě vole zabiju vole! Jestli máš potíže s psaným textem, vyhrožuji ti i ve znakové řeči! Nebudeš se tedy moct na co vymluvit! (Bolo to zase umelecky, vyčerpávajúco ilustrované. Pri Gatovi sa nikdy nedá vyhovárať...)

41.

Redaktor: "Čo ste mohli v zápase zlepšiť? Čo mu chýbalo? Bližňák: "Gól tomu chýbal, čo asi..." (MS 2013, Slovensko – Rakúsko 1:2, Niňajov svet)

Práve v deň, keď som si ešte raz čítala o nitrianskom famóznom postupe do 1. ligy v sezóne 2004/05, takmer som prišla o hlas. Revala som o dušu spolu s našou početnou skupinou fanúšikov Barçy, až sa celý bar otriasal. Barcelona priam neuveriteľne otočila osemfinále Ligy majstrov, keď zmietla AC Miláno 4:0. Vstanie z popola. S Nitričkou to prežívam stále, ale s Barcičkou sa tiež dá a teraz mi to dokázala.

Prvý zápas semifinále ale Barcelone akosi nevyšiel. Už keď jej vyžrebovali Bayern, čo v poslednej dobe všetko valcoval, hovorila som si, že to asi dobré nebude, aj keď štvorka bola nad očakávanie. Bývalý spolužiak Maťo sa ponúkol, že to môžeme hodiť naňho, že ako nováčik v partii doniesol smolu. Tak dobre. Aj keď sme si samozrejme bez srandy uvedomili vážnosť situácie, v ktorej sa Barça nachádza... Nevadííííí, nevadíííí... Veď sa už blížili hokejové MS, tak sa aspoň mohlo nacvičovať. Zlyhal aj Real v Dortmunde. A netom okamžite začala kolovať kopa vtipov. Madridcan dotiahol na ŠF tento: „Barcelona went to Germany 4 nothing. Real Madrid went to Germany 4 one thing...“

O týždeň sme s napätými nervami v bare odprevadili do finále Mathiasov Dortmund a rezignovane sme sa, každý osve, rozlúčili s Barçou.

„Len, že mám juhoamerický prízvuk,“ sťažuje sa mi Karmen. „Čo máš?!“ nemôžem pochopiť, kde by ho nabrala. Šikulka. vyhrala okresné kolo recitačnej súťaže, aj keď s prednesom v španielčine boli len dve. Ale pochválili ju, postúpila do krajského kola, len jej vytkli prízvuk. No áno, chúďa moje, keď na ňu nemám čas, učila sa úryvok z Malého princa sama podľa interpretácie na nete. Super mení hlas princa a líšky... a má juhoamerickú výslovnosť. Aj sa mi priznáva, že sa jej niekedy podarí „ž“ miesto „ľ“, tak to drvíme dokola. „Karmenka a nevyslovuj „z“. Kedy si ma počula povedať v španielčine „z“? Musíš ostrejšie...“ Na „kraji“ už dostane za výslovnosť pochvalu a postúpila na celoslovenské kolo.

Pozeráme si aj niečo z gramatiky: Rozdeľovanie slov. „No, to neviem ani ja, ale môžeme si prečítať, dobre?“ Karmen súhlasí, ale čítam to radšej ja, lebo „souhlásky“ a ďalšie české termíny sú pre ňu problém. „Pri cudzích slovách a názvoch sa ponecháva ich pôvodné delenie. Napr. Mus-set.“ „Musset Özil, že?“ zareaguje pohotovo Karmen, ktorú starostlivo podporujem v záujme o futbal, hlavne španielsky; ten má rada. Aj reprezentáciu, aj Real, zdá sa mi, že viac ako Barcelonu (aj keď mi to radšej nezdôrazňuje), ale aj Portugalcov a ja jej odsúhlasujem, že to je všetko dobre, keď sa jej to páči. „To je Mesut Özil,“ smejem sa. „Jáááj.“ „Ale ani ja neviem, čo je toto.“ Podľa googlu je „toto“ francúzsky romantický básnik.

O nitrianskom futbale síce na počkanie zabásnim, ale aj o ňom mi niekedy unikajú informácie. Napríklad teraz. Videla som aspoň domáci zápas so Slovanom. No, nič moc teda. 0:3. Prehra v prvých štyroch jarných kolách. Ách jo. Super, že sa konečne chytili s Ružomberkom. 3:0. Prvý gól dal navrátilec Benčík, potom Mičic a Cléber. Ale nebola som. Bolo to cez týždeň, keď som pilne zarezávala v Bratislave. Potom vyhrali v Moravciach. Ááááá, dobre! Zachytila som aj televíznu reportáž. Zošák? A ten hrá odkedy v Nitre? Ale to je dobrá posila.

„Romanka sa narodila a o chvíľu išla na niečom pracovať. Každý sme sa na niečo narodili,“ hovorí Marekovi do telefónu Aďa, zatiaľ čo ja „u nej “ - v našej pobočke v Žiline kontrolujem expresný preklad do angličtiny.

Ešte večer predtým som trčala v robote do pol deviatej, pripravovala preklad z angličtiny a zo španielčiny na odovzdanie, aby som ráno mohla s pokojným srdcom zahájiť dovolenku a „ísť zamrznúť“ do Žiliny. Tak mi to vyzeralo v telke, keď sme sa dívali na náš kvalifikačný zápas s Litvou. Už sme tam ale mali naplánovaný výjazd na priateľský zápas našich so Švédskom.

Zbalila som švestky a ráno v deň zápasu som sa vybrala na cestu. Hneď zo stanice som zamierila pozrieť kolegyňu Aďku a hneď sa aj ponúkla, či netreba niečo pomôcť. Napokon som mrkla aspoň ten jeden preklad. Nech má zo mňa nejaký úžitok, keď som tu, aj keď sa mi už aj šéf cez telefón smeje,“ dovolenkárke“.

„Ona to má zapísané v kalendári!?“ krúti Ivo hlavou nad mojím záujmom o futbal, konkrétne nad tým, že zalistujem vo svojom debilníčku, kedy sa hrá najbližšie Liga majstrov. Po dobrej horúcej čokoláde aj s popim a Robom večeriame v reštike a ja si užívam, že počúvam pre mňa najkrajšie nárečie na Slovensku, keďže Ivo je Bystričan. Zatiaľ, čo ja sa rozplývam, Robo prezentuje teóriu, že v tomto nárečí sa nedá normálne rozprávať o vážnych veciach, len si chvíľku pospievať.

Po večeri už nasledoval futbal, bez Roba, ktorý ochotne poskytol nocľah, ale na zápas sa zlomiť nedal, bez gólov a od druhej polovice druhého polčasu už aj v ukrutnej zime.

Ale ja sa nesťažujem. Naši boli v zápase lepší v a ja som si splatila ďalší dlh. Veď to bola taká hanba! Dvakrát na Nou Campe, ale za to na súčasnom najlepšom slovenskom futbalovom štadióne na Slovensku som ešte nebola. Teraz už môžem s ľahkým srdcom odísť domov „na Maďare“ (rečou našich oravských príbuzných).

Už v lete predtým som splatila aj košický dlh. Nie štadiónový, ale zle som znášala, že som už pobehala kopu európskych miest a moje predsavzatie ísť konečne do Košíc sa mi nedarilo splniť. A už sa nemusím hanbiť ani za to, že som ešte nikdy nebola na ligovom zápase v Nových Zámkoch. Tam ma zobral Ľuboš ešte keď sme spolu robili alebo krátko potom.

Ľubošovi vďačím aj za jednu z nemnohých ponehodových návštev nášho dedinského futbalu. Mal prísť ako rozhodca. Neprišiel, lebo mu to zmenili, ale ja som už ostala. Troch našich hráčov som aj poznala, bratranec Martin sa len šetril na lavičke. Keď ma zobral na chodbu pred šatne, aby som tam počkala na rozhodcov a zistila, že ani jeden z nich neni Ľuboš, všimla som si, že na nástenke majú fotku nitrianskeho brankára Hrošša s podpisom, ale zabudla  som sa na to spýtať. Pri zápase som si vypočula naše tradičné pokriky ako: „Do ohna!“ „Daj to ven!“ „Hybaj sám!“ „Pískaj poránne!“ Niektorí demonštrovali, že kráčajú s dobou: „Vytlačte to hore!“ a niektorí, že ani nie: „Hráte jak japonskí emigranti!“

A zažila som zase raz aj pestrý sprievodný program dedinského futbalu, napríklad keď som sa bavila so známymi, zatiaľ čo sa ich synček Filipko rozhodol, že očistí trávu od postrannej čiary a urobil zo svojich topánok nový biely model.

Dali sme (niekto z našich dal) aj krásny ďalekonosný gól, ale v druhom polčase dostali vyrovnávajúci. Potom mi už bola zima, tak som to zbabelo vzdala a utekala domov. Ale na druhý deň mi mamina, poctivá pozorovateľka regionálneho športu, volala informáciu z novín: „Nakoniec sme vyhrali 2:1. Dali gól v 90. minúte.“ Práve vďaka mamine som sa dozvedela aj to, že ako postranný mal prísť Ľuboš. Ona je v tomto skvelá. Má úžasný prehľad v našom oblastnom športe – cyklisti, chodci, futbalisti, hádzanári... všetko sleduje.

Okrem životných dlhov mi po nehode, vlastne po tom, ako som vyšla z Kováčovej, ostali aj tri sny. Nahrať si výber najobľúbenejších pesničiek, postaviť sa znova na korčuliach na ľad a ísť do Španielska na futbal. To posledné, čo sa mi zdalo priam nedosiahnuteľné, je už zdupľovane, najnovšie už „trojito“ splnené. Pri pesničkách bol pôvodne plán, že mi ich má nahrať niekto z lásky, ale zatiaľ ešte nebol čas ani zostaviť definitívny zoznam (tak som to asi prešvihla) a so snom o korčuľovaní sa všetkým zdôverujem, asi aby som to privolala silou vôle.

Možno ešte privolám, ale momentálne mám v hlave (plus v debilníčku) program najbližších dní. Vo štvrtok mám ešte jedno stretko s bývalými spolužiakmi z výšky, v piatok príde návšteva k nám domov, ale ešte večer sa vraciam do Bratislavy, lebo v sobotu chcem ísť s futbalovou partiou na futsal. Po futsale utekám na autobus do Nitry, lebo Nitrička hrá doma s Bystricou a mám sa tam stretnúť s našimi.

„A toto čo je za VIP-kára?“ mierim na štadióne za Jožkom na novej špeciálnej plošine hneď pri ihrisku. Premiestnili sem striedačky z druhej strany, tak zo svojho doterajšieho miesta dobre nevidel. Teraz časť ihriska nevidíme z miest pod krytou tribúnou my, no mne sa vynárajú celkom fajn spomienky (veď tu bývali striedačky dlho, min. celé moje detstvo), takže zatiaľ veľmi nenervačím. Ale z tejto plošinky je super výhľad: „Hmmmm, to už hej,“ vyjadrujem svoju závisť pri pohľade na ihrisko.

Jožka každú chvíľu príde niekto pozdraviť. Jeho pozná kopa ľudí. Minule, keď sme spolu kecali, zase ho niekto zozadu ohlásil a hneď mu podával ruku: „No nazdar!“ Známy čumol aj na mňa a povedal niečo ako „dobrý“. Skláňal sa nad vozíkom, no veľmi dlho som sa pozerať nemusela, aby som ho spoznala. Drinka! Masér, bez ktorého by som si voľakedy zápas v Nitre ani nevedela predstaviť. Teraz je pri repre. Aj o volejbale som niečo čítala. Neviem, či to ešte platí. Ale sranda.

Ja sa usadím vedľa našich, popíjam kofolu a je mi super, ešte ani futbal nezačal. Ale zápas to teda vôbec nepokazí, práve naopak: Zošák 1:0, Gajdoš 2:0, ale aj bystrický gól „do šatne“. „Ten Turňa je dobrý,“ skonštatujeme s našimi aj dole s Jožkom, ktorý práve vychvaľuje „zhotoviteľa“ svojej plošinky. Na barlách k nám dokrivká aj ďalší skalný divák. Práve pred zápasom sme sa rozprávali s ocinom, čo sa mu asi stalo, keď sme ho zbadali na vozíku. „A vy čo ste porobili?“ „Mal som autonehodu.“ „Aha.“ (Ale vyzerá v pohode a po zápasoch si so mnou v poslednej dobe vždy chce meniť dres.) Začína už ale druhý polčas, tak sa poberieme na svoje miesta. Keď Tawamba strelí tretí nitriansky gól, už to vyzerá byť v suchu. Dneska mi pripadá vtipná ešte aj nadávajúca skupinka: „Jak to mávaš? Hodím ti tú zástavku do kanála!“ Fanklub zase vytiahne transparent s peknou rýmovačkou: „V dobrom, aj v zlom, v Nitre stále verný som,“ aj keď k tomu aj sprostý pokrik. Krajšie je, keď začnú kričať: „Nitra“ a tribúna odpovedá „gól.“ Chodí síce žalostne málo divákov, ale ja si takéto veci stále užívam. Lepšie, ako len nadávať a nechodiť a „lepšie ako prstom do oka,“ ako sa hovorí u nás v kancelárii.

A potom zase rýchlo pracovať do Bratislavy.

„Vieš, že Nitra vyhrala v Žiline?“ volám ocinovi, keď s jednodňovým oneskorením zachytávam nitriansku výhru. Ale to sa neráta. To bola predohrávka a ja som vtedy v bare sledovala, ako Barça schytáva od Bayernu. „Jasné,“ odpovedá môj informovaný ocko a dodáva, že to s naším známym rozoberali na ulici, skoro vlak zmeškal. „Vukušič povedal, že má teraz lepší tím ako Žilina,“ zasype ma informáciami. Dobre no, ale že Nitra vyhrala v Prešove, zbadám v sobotu prvá.

Potom vstanú z popola naši hokejisti, keď vyhrajú nad USA a večer mi mamina volá z Nitry, kde ešte počuť nadšenú ďakovačku, lebo s ocinom sú práve naživo pri tom ako sa už skoro zachraňuje Nitrička. Vyhrala nad Košicami.

Na hokejistov sme po štvrťfinálovej tesnej prehre s Fínmi smutne hrdí. Trocha ako vtedy, keď sa s nami po spackanom domácom šampionáte so slzami lúčil náš kapitán Demitra. Ale aspoň sme s kolegyňami a partiou boli smutní a zadumaní spolu, v bare, ktorý vlastní šéfov kamarát a ktorý nám narýchlo vybavil, keď sme sa v robote na obed spamätali, že večer by sme chceli ísť niekde pozerať hokej.

Na druhý deň Atlético pretrhne prekliatie proti Realu Madrid v úžasnom finále Copa del Rey. S partiou Atlétov sledujem, ako lúpi a vylúpi Santiago Bernabéu 2:1. Hoci som nechcela veriť, že česko-slovenskí fanúšikovia Atlética sa naozaj stretnú v Bratislave, tak ako oni nechceli veriť tomu, že by mohli vyhrať.

Priceless sa ma raz pýtal, ako funguje ten podnik, kde som ho pozvala sledovať Európsky superpohár medzi Atléticom a Chelsea. „A to by ako prišli aj Andres a Sebyk?“ neveriacky sa informujem „Áno, je to jedna z možností,“ tvrdil Priceless. No jasné, takže to bude v Prahe alebo v Brne. Na moje prekvapenie mi však Priceless týždeň pred zápasom písal, že stretko bude v Bratislave a môžem sa pridať (čo bola moja avizovaná požiadavka v prípade, že by sa pre mňa neočakávané splnilo). Vybavil to napokon Michal. Slovenský. Prišiel aj jeden český. So Sebykom z Prahy. A ešte Lubo, ktorého som poznala z ŠF a Miro z môjho okresu, ako som zistila. Neuveriteľné. Oni fakt prišli! Hovorila som si, že keď Šebu, ktorý študuje najnovšie až v Kanade, zbadám v Bratislave, tak snáď spadnem z nôh. Nespadla som, a Sebyk si v prvej chvíli ani neuvedomil, kto ho to pred dverami bratislavského podniku zdraví. To Andres bol pohotovejší. Vytiahla som aj klobáskové koláčiky, čo som napiekla (interne som si ich už nazvala ŠF koláčiky), dobehla aj Sunny a mohlo sa neveriacky sledovať. Potom sa stále neveriacky sfotiť s dvomi fanúšikmi Realu, ktorí prišli zablahoželať a potom dvaja českí účastníci futbalového večera predviedli od radosti beh v trenkách a so šálmi Atlética po Obchodnej, čomu by som ešte chvíľu predtým tiež nebola verila. Preto som aj Sebyka hecovala. Andres sa nepridal, chalanom hovoril nech neblbnú a ja som sa mu smiala, že o chvíľu absolvuje v Bratislave právnickú prax. Keď sa objavili policajti, zdalo sa to ešte reálnejšie, ale trenky sa im, našťastie, zdali na chalanoch postačujúce, tak ich len upozornili, že by ďalej vo vyzliekaní nemali pokračovať. Potom ešte nejaké to pivo... a super bolo.

O šiestej som zaľahla do postele, o dvanástej vstala. Na ŠF som pekne pozdravila: „Dobré ránko,“ oznámila som že „ideme si dať niečo dobré na papanie“ a potom: „ideme podporiť Nitričku v boji o záchranu.“ Nič neušlo Kilymu, ktorý skonštatoval, že „to je život:“ v sobotu vstať na obed, najesť sa a ísť na futbal. Aimarovi, ktorý sa vypytoval na aký, informovane oznámil, že keďže sa ide podporiť Nitrička, tak to bude zápas s Trnavou.

Po šiestich hodinách spánku teda mením jeden infarktový zápas za druhý. Po heroickom výkone Nitrička, po obdržanom góle z jedenástky a bez vylúčeného, vyrovnáva z 1:3 na 3:3. Keď dostane trnavský tréner v hľadisku facku od diváka, usúdim, že Nitru potopí zas nejaký nezmyselný trest.

Ešteže mám na rozčuľovanie španělský fotbal, kde mi už pár krát vyčítali, že sa hrám na mamu alebo na učiteľku. Veď mám na to aj vek. Tak týždeň vyučujem, že oslavovať gól pred súperovou striedačkou („Oni by snáď oslavovali aj na nej, keby sa im posunuli!“) je vzorová ukážka nedostatku rešpektu a vliezť ako vykázaný tréner, po tom, ako sa chcem biť s domácou lavičkou, medzi domácich divákov, je riadna blbosť. Chvíľami neučiteľsky „raplím“, vďaka čomu ace začína oceňovať moje fanúšikovské kvality. A to ja proti tým jeho, hlavne anti(barcelonským), nonstop bojujem.

To sa však deje až „potom“. Priamo v Nitre sa nechávam strhnúť úžasným povzbudzovaním a búrením divákov. „Kvôli tomto sa oplatí chodiť na futbal,“ znie na štadióne z rozhlasu.

Nitra napokon obišla „len“ s pokutou a posledný zápas musela doma odohrať bez divákov, čo bol veľmi neprimeraný trest pre moju maminu: „Takto mi pokaziť výlet.“

V robote som opisom sobotných futbalových udalostí „terorizovala“ Mareka a spolu sme sa tradične tešili – ja z výhry Nitry, on z prehry Trnavy. A aj ďalej sa náš pracovný nával niesol v hesle: „Nitra je zachránená:“

„Ale vieš čo Marek, ja neviem, čo tá ženská vymýšľa. Veď som jej to písala do kalkulácie a aj do telefónu som jej vysvetľovala, že z pondelka na stredu neni bežný termín.“ „V maily to má, tak čo sa budeme vzrušovať? Klud Romi!“ „Jáá som kludná. Nitra je zachránená.“ „A ten preklad musíš dorobiť ešte teraz?“ zaujíma sa súcitne o moje nadčasové aktivity Marek. „Musím, zajtra to nestihneme. Máme tam toho moc.“ „Nerobili sme také ešte?“ „Ee, ale nevadí... Veď sa Nitra zachránila.“

Po Nitre Trnava úspešne zachránila aj Banskú Bystricu. Vtedy sa mi ale, pre zmenu, páčilo, čo hovoril trnavský tréner. Že by asi bolo treba malý dvor a veľký bič. Slovan zmietol Nitru 4:0, čo mi bolo tak jedno, že som si ani strelcov nepozrela, a zaslúžene oslávil titul. V médiích sa rozoberalo, že viac divákov ako na futbale, bolo v neďalekej hale na basketbale.

Trnava do tretice nezachránila Prešov, ale konečne seba. A ja som prišla o šampanské. Trnava nevypadla, a čiastkový úspech - záchranu Nitry ocenil Marek „len“ veľkou čokoládou.

Dortmundu to vo finále Ligy majstrov nevyšlo s Bayernom, čo som opäť sledovala s „barovou“ partiou. Ale ako je Matthias snáď najväčší fanúšik, akého poznám, tak hrdinsky to zobral. Aj keď počas súboja bol trocha nevrlý a podráždený. Takého som ho ešte nevidela. Aj by nám bolo do smiechu z jeho nadávok, keby sme sa nebáli, že ich počuje aj veľká skupina fanúšikov Bayernu vo vedľajšej miestnosti. Keď som k nim nakukla ja v dortmundskom drese od Matthiasa, začula som: „Teufel“ a okamžite som si spomenula, čo to po nemecky znamená - čert. Aj tak som sa s nimi chcela ísť odfotiť. Popi ma odhováral, že to nie je dobrý nápad a nadávajúcemu Matthiasovi zase vysvetľoval, že aj keď on sa za neho postaví, proti tej dvadsiatke fanúšikov Bayernu to asi nepomôže. No na konci sme si s nimi na čele s Matthiasom popodávali ruky, pogratulovali... tak to má byť.

Tááááák, hneď ten život radostnejšie vyzerá, keď sa (okrem roboty) stíha len futbal a iné športy (a kamaráti). Napísaný aj v skutočnosti.

42.

„Milé Dámy, nech je dnešný deň pre vás zvlášť príjemný, úspešný a vydarený.“ S takýmito ľuďmi sa s radosťou spolupracuje. Hocikedy ráno máme na maily povzbudivý odkaz, v telefóne nás pán prekladateľ oslovuje „anjelik“ a spolu s vyúčtovaním nám vždy prinesie aj sladkosti. A z dovoleniek nám nosí darčeky.

Tak ešte troška:

Aj leto sme si s Barca partiou spestrili spoločnou akciou, u „Sunniných“ na chate na Kysuciach. Bol tam aj Effko, ktorého som dovtedy poznala len z rozprávania deciek ako chalana, čo s nimi písal na slovenskú barcelonskú stránku a teraz by nás určite hocikedy prichýlil v Barcelone, lebo tam študuje.

„A odkiaľ ste vy?“ zaujíma sa pani upratovačka športového centra pri pohľade na postavy v rôznych (hlavne barcelonských) dresoch, ktoré behajú po umelej tráve na ihrisku v Turzovke. „Zovšelikadiaľ, z Bratislavy, od Púchova, od Nitry, od Nových Zámkov, z Rakúska...“ referuje jej Sunny. „Úžasné,“ nevychádza z údivu nad tým, čo je také úžasné aj pre nás.

Hral sa vtedy aj „Gamper,“ ale v rozprávkovej chate na slovenskom konci sveta sa nám ho na notebookoch nepodarilo spustiť. Až na druhý deň sme si v reportáži obzreli všetkých osem gólov do siete Santosu. Ale hlavne sme dobre pokecali a pritom popíjali a jedli fajnovosti. Najskôr som prevrátila oči, keď popi pri nákupe v supermarkete zahlásil: „Mali by sme si rozmyslieť, čo chceme každý deň variť.“ „Čo si sa zbláznil? Čo tu chceš vyvárať?“ Potom som ale ocenila jeho schopnosti, keď super namarinoval mäsko, čo sme opekali, a na Effkovo želanie urobil k syru omáčku z čučoriedok. Ten ho za odmenu v noci napastoval od hlavy po päty. Rafter chodil pri tejto zábave po chate s ním, držal pastu a rehotal sa. Niet nad návraty do detstva...

Effko bol ešte chvíľu na Slovensku, tak sme sa so Sunny k nemu vybrali pozerať prvý zápas Supercopy: Atlético – Barcelona. Podnikli sme kvôli tomu autobusovú cestu z hlavného mesta na slovenský vidiek pri Nitru, do ďalšieho rozprávkového domu, ako z „ľúbeznej“ slovenskej minulosti. Okrem krčiažkov či fúrika, sú tam aj iné „vzácnosti“ ako napríklad socha Lenina. Očarená som okolo seba cvakala foťákom. Effko mal doma brata a prišli aj jeho kamaráti, ale snáď len jeden sa k nám pridal pri notebook, keď začal zápas. No a Effkov otec Dodo a psík Audi v barcelonskom drese....

Na novú sezónu La Ligy sme v Bratislave zmenili podnik. Spolupracovať s ním začal nový slovenský fanklub Barcelony. Penya je ohromne aktívna. Prvý ligový zápas proti Levante bol úžasný. Bolo tam viac deciek a pri jednom som nevedela prísť na to, odkiaľ ho poznám. „Ja chodím k vám dávať prekladať dokumenty,“ ozrejmil mi to konečne až chalan v barcelonskom drese. Svet je stále malý (už som spomínala). Skvelý futbal, kamaráti, pizza, pivo... to je výborný nedeľný večer.

„Messi!“ vykríkne vo vlaku nadšene chlapček vedľa mňa, otáča hlávku a uprene pozerá na stránku v časopise, ktorú som práve pretočila. Očká mu svietia. Má snáď štyri rôčky. Je zlatučký. Aj by som mu dala ten časopis popozerať, ale mama ho už oblieka, lebo budú vystupovať. Vo vlaku takmer vždy čítam futbalové časáky. A niekedy ľudia reagujú. Minule mi starší pán oznámil, že už vyšla aj „desina,“ ale ešte ju nemajú. Mladý chalan sa zasa opýtal, či je vedľa mňa voľné a hneď, ako zbadal, čo mám v rukách, vyletelo z neho: „Vy sa zaujímate o futbal?“ Celú hodinovú cestu sme prekecali, rozprávali sme si aj cestovateľské futbalové zážitky, čo je celkom vzácnosť v našich končinách a nejako automaticky sme prešli do tykania. Ako Slovanista predo mnou, fanúšikom Nitry, sám od seba okamžite odsúdil Dobrotkov gól rukou v Nitre. Jedovala som sa vtedy na ŠF, dokonca som do Plkátka dávala kvízovú otázku. Určite bola ironická, ale už si ju neviem presne vybaviť. No myslela som, že o týždeň sa na to zabudne. Bola som celkom spokojná, že to bodovalo v novinách v ankete o Zlatý citrón (tak nejako sa volá, no proste najväčší trapas roka) a aj iní fanúšikovia Slovana ma už takto milo prekvapili, že to predo mnou hneď spomenuli a odsúdili. Napr. šašek na ŠF. Fandí Slovanu, aj keď býva pri Trnave.

Rok 2013 sa však vyfarbil aj tým, ako ma trápil cez moju zlatú mamičku. Chúďa, stále sa jej vracala choroba, stúpala jej teplota...

Stále som však mala (na pomoc) futbal, každodenné kecanie na ŠF a druhý polrok 2013 sme s ocinom venovali zahraničnému futbalovému cestovaniu...

Penya zorganizovala výjazd do Barcelony na odvetu Supercopy bývalým kllubovým autobusom Barcelony. Vedela som o tom, že ho má jedna slovenská cestovka. A toto ma teda lákalo. Kamošov z partie samozrejme nie a nie zlomiť. Ono by to nebolo ťažké, keby boli prachy. Ja som sa rozhodla svoje úspory míňať na fucík. „Kým majú ešte aspoň nejakú hodnotu, Slovensko je o chvíľu v krachu.“ Prezentovala som doma svoju teóriu. A ocinovi som oznámila, že zase raz bude mať to šťastie, že pôjde so mnou na Nou Camp. Išli sme, cestu busom sme zvládli v pohode na špeciálnych miestach s opierkami pod nohy, kde cestovávali po zápase barcelonskí zranení hráči, keďže som pri komunikácii s cestovkou nezabudla spomenúť, že som zdravotne ťažko postihnutá osoba, napriek 0:0 na Nou Campe a Messiho nepremenenej jedenástke sme oslavovali titul a už predtým sme sa cítili ako hviezdy, priamo tie barcelonské futbalové. Náš autobus budil pozornosť celou cestou. Na benzínkach, kde prebiehali írečité slovenské cikpauzy, si ho stále niekto fotil. A čím viac sa blížila Barcelona, tým viac hláv sa za naším autobusom otáčalo a pridalo sa už aj kývanie. Taký slabý predkrm pred tým, čo nás čakalo večer cestou na štadión. Darmo sme mali na prednom skle slovenskú zástavu so znakom Penyi, nikto si nevšímal ani slovenskú poznávaciu značku, ľudia sa v šere lepšie neprizreli, kto asi sedí za polomatnými sklami. Miesto toho fanúšikovia, ktorí sa už zhromažďovali v okolí štadióna pri pohľade na barcelonský autobus, v evidentnom presvedčení, že vnútri sedia ich obdivované hviezdy, výskali, skákali, kývali, fotili a kamerovali. Oni nás a my ich. Bolo mi až trápne, keď som videla ako rodičia dvíhajú svojich dvoch drobcov, chlapčeka a dievčatko, čím vyššie, aby čo najviac videli a mali čo najlepšiu spomienku na jeden z najemotívnejších zážitkov svojho detstva – autobus plný Slovákov. Keď sa už bus nemal ako pohnúť ďalej, ujali sa nás policajti a prerazili nám cestu na veľké parkovisko, kde sme medzi kopou ďalších autobusov, v pokoji vystúpili. S nami aj rodinka Francúzov, ktorí nás v meste oslovili, keď videli autobus s barcelonským znakom, v domnení, že je to nejaký autobus, čo nosí fanúšikov na štadión, kam idú aj oni. Veď videli okolo postávať len takých normálnych fanúšikov. Veľmi by som chcela vedieť, ako doma prezentujú to, čo s nami zažili.

http://www.youtube.com/watch?v=1G5UYTDZaWo

Našťastie som včas zistila, že v autobuse sú aj dvaja chalani, čo nedávno zohrali za Michalovce výborný dorastenecký zápas proti Realu Madrid s výsledkom 1:1. Sledovalo to vypredané východniarske hľadisko a bavilo sa mexickými vlnami. V telke som videla rozhovor s milo prekvapeným trénerom Španielov a v autobuse som sa samozrejme s našimi hviezdami sfotila. Jeden z chalanov tuším bol potom aj na valnom zhromaždení Penyi v Poprade. Tak sa mi zdalo podľa tváre, čo mi bola povedomá a podľa hry na futbalovom turnaji, ktorou o dve triedy vyčnieval.

Na regeneráciu po dlhej ceste sme mali celý týždeň. Týždeň v Dudinciach, kde som zobrala našich. Masáže, vodička... a konečne výborný zápas našej reprezentácie. Ešteže sme takí dobrí fanúšikovia, nedali sme sa odradiť tým, že v našich luxusných izbách, ani v podniku, kde sme sa pýtali, nie je televízna stanica, kde dávali zápas a pátrali sme ďalej... Vypátrali sme bowlingovú halu v jednom kúpeľnom dome aj s veľkou obrazovkou. Majiteľ nám okamžite potvrdil, že tam to samozrejme pôjde. Parádička. Kúpili sme si s našimi fľašu červeného vínka a ešte s pár vernými fanúšikmi vychutnávali našu repre. Veru tak. V Bosne a Hercegovine naši hrali pod trénerom Kozákom super a vyhrali 1:0. A ja jediná som na sebe mala tričko so slovenským znakom. „No ja si vás musím odfotiť,“ pozeral na mňa neveriacky ešte pred zápasom jeden návštevník baru.

„Dobrá je tá knižka, ale zistila som, že keď už dneska hocičo čítam, ja už vôbec neviem veriť, keď niekto tvrdí, že všetko je „čisté“. Všetci niečo zažili len ako mladé uchá a dnes je všetko ok,“ rozprávam ocinovi o pri čítaní ďalšej knihy s futbalovými zážitkami. Aspoň tu mám čas. Aj na odbiehanie k hotelovému počítaču s netom. Ocino na ňom študuje trasy a ja si s acem na ŠF veľmi dlho vysvetľujem niečo veľmi dôležité. Len už neviem, čo.

Práve krátko po našom príchode z dovolenky prepukla v slovenskom a českom futbale korupčná aféra riadená z Ázie. Nešokovalo. Ani mená. Tým nechcem povedať, že práve tieto mi tam sedeli. Ani náhodou. Keď si spätne čítam tieto riadky, mám pri niektorých menách „nový pocit“. Meniť však nič nejdem. Veď na tom, čo som písala, sa nič nezmenilo. Len sa niečo „pridalo“. S popim sme sa rozprávali, že sa nám páčil chlapský postoj toho, čo sa od začiatku nevykrúcal. Popi mi tiež hovoril, že v českom futbale sa k tomu vraj nejako zvláštne postavili – prezumpcia neviny, podozriví ďalej hrajú. To fakt? No, dôvera vo futbal určite rastie... Potom mi zase mamina strčila pod nos článok o „ďalšej špine“ – prípravný zápas v Nitre tiež skončil na objednávku... Čo? O pár týždňov som hneď na prvej strane novín zbadala ďalšie známe meno. Že on ani nevedel, že ho s tým spájajú a zrazu doživotný dištanc. A o „prípade Váňa“ ste počuli? Český útočník v ´94 obvinený z korupcie v Singapure. Ušiel s rybárom na jeho lodičke do Indonézie... Kokso, aj pri tomto sa mi nakoniec chce rehotať. Hmmm, kto vie, čo a ako presne ešte všetko bolo a čo vôbec nebolo... Ako hovoril pri Calciopoli Zeman, proste v tom poprepájanom systéme zrazu jeden článok zlyhá a všetko sa rúti. Aj keď zas, čo ja viem, ako hovoril, že z talianskej Serie A sa všetci na konci sezóny smiali, lebo to všetkým bolo jasné... Niektorí možno hej, ale stokrát viac je takých, čo drístajú zasvätené somariny neustále a keď niečo vyjde na povrch, tak sa zrazu dozvieme, že to už predsa dávno vedeli, aj keď tvrdili niečo úplne iné. Len som sa uškrnula, ako neviemktorý moderátor pri aktuálnej kauze v telke zahlásil: „Jasné, že sme o korupcii vedeli...“ a okamžite spomenul legendárny zápas z našej ligy, počas ktorého letel na ihrisko bicykel, lebo na tú frašku sa už v Bratislave nedalo dívať. Jasné... Lenže toto stretnutie, zdá sa, zatiaľ nikto nevyšetruje...

„Podľa mňa je najväčšie víťazstvo vedieť, že (futbal/život) je TAKÝ, a predsa ho (dokázať) milovať.“ (Svet zo sedadla Nou Campu)

Futbal je plný korupcie. Ten futbal, ktorý je odrazom spoločnosti. Toľko toho je v spoločnosti, v politike, v cirkvi... kvôli tomu, nie kvôli futbalu, ja, hrdá Slovenka, čo milujem svoju krajinu, prvý krát v živote niekedy vážne strácam chuť žiť tu. „Našťastie“ to zase nie je len u nás. Ale všade je aj všeličo dobré, to, prečo to stojí za to. Všade sú len ľudia. Obyčajní ľudia.

Futbal má v sebe toľko krásneho, toľko úžasného...

Ako v Málage, na videu, čo dal na ŠF Lapíz: http://www.youtube.com/watch?feature=endscreen&NR=1&v=9hxBN6PgiGo

Ako vo fotkách pána Bazalu, ktoré tú krásu a radosť nájdu aj na Slovensku:

http://www.bazala.sk/galeria/sport/da-na-radost-3

Ako zažívam na úžasných výletoch: www.pluska.sk/sport/futbal/zaplavili-sektor-hosti.html

No áno, aj v Milána sme boli. Spočiatku sme váhali, ale napokon sme sa vybrali, aj keď sme sa už nezmestili do barcelonského autobusu. Išli sme si pre ďalší úžasný zážitok, pre elektrizujúcu divokú atmosféru na San Sire, pre úžasnú oslavu Leovho gólu na cudzom ihrisku, pre spomienky z ďalšieho európskeho veľkomesta... V priebehu pár mesiacov sme prešli tie najrôznejšie hľadiská – (s heslom „Support your local club“ © ace a s láskou ku kotlíkovému gulášu) od nášho dedinského pri futbalovom Turnaji o pohár starostky obce (kde sa tiež dajú získať podnetné názory o dianí vo svetovom futbale: „Ronaldo je dobrý, len je namyslený, zatál čo na Messim hneď videť, že je to skromný chlapec z dediny.“), cez návštevy slovenských prvoligových štadiónov (keďže nie Pasienkov, tak bez bezprostredného ohrozenia života - len čierny humor, aby sa niekto náhodou neurazil, ace sa môže), úžasné miesta v hľadisku Nou Campu až po výšavy sektora hostí tejto milánskej ozruty. Pri prvom pohľade dole mi síce napadlo, či mi ocino netrepne, že sme radšej mohli záhradu kopať (Veď sme odišli do Milána od nepooranej záhrady. Na konci októbra. No to si dovoľte! – Viem, že väčšina asi nemá šajnu, o čom píšem), ale malo to svoje (veľké) čaro.

A na začiatku toho úžasného výletu sme sa povadili pre pollitra domácej marhuľovice, ktorú sme zabudli doma. Vlastne každý z nás má svoju verziu, kto ju zabudol pribaliť. Aj pri príležitosti stretnutí popredných veľkoklubov treba prezentovať národné črty. U zástupcu cestovky aj u prezidenta Penyi, ktorému som ju na túto akciu sľúbila v Bratislave pri jednom sledovaní barcelonského zápasu, si získala naša domáca veľké sympatie počas cesty z Barcelony. Pôvodne som ju tam niesla Effkovi, ale napokon sa nám nepodarilo stretnúť pred zápasom, ale až priamo na Nou Campe. Effko tam sprevádza divákov cez jednu cestovku. Nadiktovala som mu, aké máme miesta a kým sme sa tam dostali, už ma tam čakal. Zlatý. No domácu som už pri sebe nemala, na štadión som sa ju neodvážila zobrať. Tak som mu ju sľúbila na Vianoce, aj s mašličkou. A prezidentovi Peťovi a nášmu sprievodcovi na cestu do Amsterdamu...  

43.

Niekedy sa v živote pri pohľade späť zdá byť všetko fajn, presne tak ako to malo byť... Keď však práve žijeme zlé obdobie, tak tá minulosť, čo nás sem priviedla, nie je zas taká bezchybná... ale možno aj tak taká, ako mala byť. Všetko závisí od uhla pohľadu. Hlavne od toho, ako sa chceme pozrieť. (ja)

Pre Barcelonu je to taká všelijaká sezóna. Raz sme unesení, z toho, že Tata to chytil pevne do rúk, zase sa dôraznejšie napáda súper s loptou, hrá sa rýchlejšie... inokedy to je zase taký nijaký výkon. Neymar je výborný. Spočiatku som patrila k Neymar skeptikom, ale už na Pohári Konfederácií FIFA sa mi páčil v drese Brazílie a aj v Barcelone to vypálilo výborne. Svoje prvá El Clásico ozdobil gólom a rozhodujúci druhý dal Alexis. Ten snáď napokon predsa len bude taký platný, ako sa čakalo. Villovi veľmi fandím v Atléticu, ako asi všetci barcelonskí fanúšikovia, ktorých poznám. Na futbalových výletoch si dokola púšťame najúžasnejší zápas modernej éry, víťaznú odvetu LM  proti Milánu, aj s Davidovou ohromnou radosťou po treťom góle. Tak si ho asi mnohí pamätáme. Messiho stíhajú zdravotné problémy, ale aspoň sa mužstvo usilovne učí vystačiť si bez neho. Zase mi robí radosť Villarreal. Marcelino ho napokon dostal do Primery, dokonca priamo, bez baráže a mužstvo teraz prežíva nadšenie nováčikovskej sezóny. Aj s Realom remizovali.

No a moja Nitrička... keď len remizovala v domácom „už vyhratom“ zápase s Ružomberkom, ako mi referovali naši na chatu na Kysuciach, bola to proste blbá smola. Nasledovali ďalšie moje absencie, raz kvôli práci, potom kvôli chorobe, kvôli svadbe na Orave (na ktorej mal dvojníka Sebyk, ešte „vernejšieho“ ako predtým piták, aj keď v tmavom prevedení) a žiaľ, aj jednému pohrebu (ale zvykla som napísať aspoň Jožkovi, nech fandí aj za mňa). Ale čo je horšie, ešte väčšia smola. Zase raz obraňujem trénerov- najskôr Šimča, teraz už Koníka. Už pred sezónou sa mi to ale moc nevidelo a momentálne je situácia ešte horšia, ako som myslela. Ešte aj finančné problémy. A ... šmárjá Josef (© ruty/aimar/niekto z netopýr-gangu), to Nitra ide byť farma Slovana, či? (sranda) Tak uvidíme. Voláko bude. Vždy voláko je.

„Maminu zas v noci triaslo,“ odváži sa mi ocino povedať až pred domom, po ceste zo Šurian, kde ma vyzdvihol na železničnej stanici. „Mami, ahoj. No čo je zase?“ Mamina v posteli a mne napadlo, že asi idem skúsiť predať miesta do Amsterdamu. Za týždeň sa mi to možno podarí, nie ako keď som ich chcela predať deň pred odjazdom do Milána. Vtedy pri mamine bola krstná mama (a ja som aimarovi na ŠF musela vysvetľovať, čo to je „krstná mama“), ešte aj tú záhradu nám dala poorať.

Ale ešte trošku počkáme a uvidíme. V izbe mi padne pohľad na notebook. Tak snáď zaželám na ŠF aspoň dobré predpoludnie, keď ráno som nestihla. Otváram a tam prekvápko:

ŠpanělskýFotbal.cz pozastavuje svou činnost

Vážení čtenáři a fanoušci španělské kopané, s lítostí vám oznamujeme, že náš portál pozastavuje činnost.

Webová stránka ŠpanělskýFotbal.cz spatřila světlo světa jako amatérský projekt před více než pěti lety. Během té doby prošla jednou velkou grafickou obměnou a celou řadou inovací, vždy s cílem zlepšit informovanost českých příznivců (zejména) o La Lize a zpestřit jim chvíle strávené na webu.

Jakožto šéfredaktor si možná odvážně dovolím tvrdit, že se to po většinu virtuálního života webu ŠpanělskýFotbal.cz dařilo, v posledních měsících však začal portál stagnovat, ať už jde o kvalitu obsahu, protože vzhledem k časové náročnosti plnění statistik, opečovávání Tipligy, Tipovací soutěže, hry Liga Fantástica atd. nezbýval čas na to nejdůležitější - články a zajímavé střípky z historie i současnosti španělské kopané, návštěvnost či jeho celkové vylepšování. Zkrátka se nepodařilo udělat další krok v pomyslné kariéře - posun do první ligy.

Nápadů (ať už jde o funkce webu nebo tématické články), jak získat "body do tabulky" a vyšvihnout se mezi elitu, máme stále takřka nekonečné množství, není ale možné je realizovat na portálu, který je "jen pro zábavu" a tvořený ve volném čase.

Zkrátka jsme nechtěli dopustit, aby se ŠpanělskýFotbal.cz stal jedním z mnoha, aby zapadl do průměru. A protože razím heslo, že než něco dělat jen na půl plynu, tak je lepší to nedělat vůbec, došlo na rozhodnutí web pozastavit. Jde o smutnou chvíli, ale nikoliv o prohru.

Přestože na portálu "pracovali" jen dobrovolníci bez jakéhokoliv nároku na honorář, vytvořil si ŠpanělskýFotbal.cz určité jméno a základnu čtenářů, a to bez jakékoliv placené reklamy, což považuji za úspěch.

Pozastavení portálu mě mrzí o to více, že si stále myslím, že informovanost o La Lize napříč českými médii (včetně těch největších) je na velmi slabé úrovni, což je dáno i absencí specializovaného webu právě na fotbal v této zemi, a stále ve mně je touha pokoušet o její zvýšení a naděje na nalezení silného partnera, který mezery na trhu využije a pomůže ŠpanělskýFotbal.cz nejen vzkřísit, ale hlavně posunout o level výš. Avšak rozum tentokrát zvítězil nad srdcem.

Závěrem bych chtěl poděkovat všem čtenářům a fanouškům, kteří si k webu ŠpanělskýFotbal.cz našli cestu a trávili na něm čas, oživovali diskuse nesmrtelnými hláškami a zasloužili se o vytvoření pevného jádra, které doufám zůstane v kontaktu i nadále (například prostřednictvím naší stránky na Facebooku, která bude stále aktivní a aktualizovaná). Dále spolumajiteli Romanu Jankovi, že dokázal ve volném čase vytvořit profesionální web špičkové kvality. A samozřejmě také všem redaktorům, zejména těm nejvytrvalejším - Janu Preislerovi, jehož informace ze zákulisí "menších" klubů byly jedinečné, Romaně Harmatové a Rastislavu Andrášovi, kteří pohohli stránce ŠpanělskýFotbal.cz získávat čtenáře i za hranicemi ČR, a Jiřímu Lapáčkovi, autorovi slohově květnatých článků. 

Není to sbohem, ale na shledanou.

Karel Štekl
šéfredaktor

16.11.13 02:49

Fasa... No čo už, veď je to len net. Idem radšej pozrieť na maminu a uvariť obed.

No a niečo by som teda mohla na rozlúčku. Dosť ľudí už prispelo:

donostia: sa zmohol len na plačúcu tváričku 

punta: co?

El Gato con Botas: Ty vole, ani se neptej... to je v prdeli, je konec vole... 

Titanic se potápí... bárka se potápí...
...já už nemůžu, jestli mi rozumíš…"

© Ivánku kamaráde

jiri - fcb: Apríl?

Mindrot: http://nooooooooooooooo.com/ a zhrozená tvárička

Nervion: Tak ať se vám všem daří lidi (ružička). Jen bych chtěl vědět kdy se absolutně vypne web?

-Carles-: Veľká škoda. Snáď sa podarí obnoviť činnosť čo najskôr.

vasa23: Bohužel, ale carla naprosto chápu. Táhnout sám takovou stránku člověka připraví veškerý volný čas a motivace se jednou prostě vytratí...

alcantara: Velmi smutne, clovek si tu oddychol od EF. Snad sa v buducnosti nieco podari,

bola by velka skoda skoncit definitivne. Pretoze osveta o ostatnych timoch La ligy

v nasich koncinach prakticky prestane existovat.

pitak: Tohle se muselo ocekavat. Jak psal tusim Roman v plku, klukum neni 20 a zadarmo to

vydrzeli delat opravdu dlouho. Nejvetsi obdiv patri Karlovi, protoze jen malokdo si dovede predstavit kolik casu musel nad projektem stravit. Ja sam pri spousteni tohodle

projektu tomu daval max dva roky. Obrovskej respekt kluci (klaňajúci sa smajlík)

Kily: vlastně přesně tímhle jsem si kdysi taky prošel a tenhle krok je zkrátka logický. Cožpak

o to, já bych mohl nějak přispět, jenomže tam je hned několik ale

Šigy: Tak tohle je šok pro mě (plačúca tvárička) pamatuju si jak to rozjíďěl Carlitos s

"Káčkem" ještě když jsme pařili na pesonline. Tento portal se od Té doby stal mym

každodením serverem, který jsem navštívil. Sice jsem nepřispíval příspěvkama, ale chodil jsem zde číst velice zajímavé články a taky komentáře. (smjalík s palcom hore)

Snad se ŠP vrátí jednou zpět (plačúca tvárička) a děkuji Pánové za ty roky informovanosti o španělském fotbale (tlieskajúci smajlík)

Txapeldun: To mame ted vsichni zacit fandit Atleticu a prejit na sebykweb? (zhrozená tvárička, ale noir to myslí dobre, no neviem, či by sa vážne presťahoval na web Atlética) Samozrejme je to skoda, kazdopadne velky diky a respekt Carlovi, Kckovi a redaktorum, je obdivuhodny jak dlouho dokazal drzet tuhle stranku na urovni, vzhledem k podminkam. Pevne doufam, ze to neni konecna. Asi je skoda, ze nedoslo k tomu propiranymu prechodu na SF 2.0 (chybka, ktorú opravil vasa23: 3.0, 2,0 je toto), to by byl mozna impuls, kterej by podobnymu konci zabranil. Snad se podari neco akovyho casem rozjet, protoze zpusob, jakym cesky media informujou o spanelskym fotbale je ryzi amaterina a podobne kvalitni zdroj tu bude chybet.

El Gato con Botas: Tak to abych si změnil domovskou stránku.

Je to škoda. Obrovská škoda. Do žádných diskuzí nechodím. Pouze sem. A ani jinam se mi

chodit nechce, protože tu to bylo jiné, nejlepší.
Zmizí-li ŠF.cz, zmizí i můj internetový domov.
Veliký respekt a obrovský dík.

Sebyk: diky za vse panove, zejmena carli - mate muj neskonalej obdiv a respekt (klaňajúci sa smajlík a ružička) hodne stesti v dalsich projektech!

El RafteR: ach ... zrovna ked som vo Fante zacal pomyslat na popredne priecky (nahnevaná tvárička a tvárička so zelenýmúsmevom)
Kazdopadne je to velka skoda a dufam, ze to je naozaj len docasne riesenie a tento web sa podari opat ozivit
Tak hodne stesti Karliku (smajlíci, čo si štrngajú pivom a mávajúci smajlík)

Tak hlavne optimisticky:

Romi: Bolo super! A snáď ešte bude. (tlieskajúci smajl) Toto stálo to zato, pánové!  (smajlíci štrngajúci si pivom)

Ešte musím zareagovať na gatov krásny avatar:

Romi: Ale máš krásny avatar (anjelíčkový smajlík)

Ja by som si snáď aj poplakala... alebo cirkus robila... ale je pravda, že poslednou dobou som sa chystala trikrát za deň to tu seknúť... lebo táto stránka mi zabrala dosť času, ktorého mám nejako stále menej a menej (to som voľakedy šebýka presviedčala, že sa v pohode dá stráviť tu len chvíľu, aby to nežralo čas (smejúca sa tvárička))... ale kto by to dokázal sám od seba? Tak sa to vyriešilo za mňa. Tak to asi malo byť, ale má toho byť ešte veľa aj v budúcnosti a určite aj niečo so španielskym fotbalom a so super ľuďmi, čo som vďaka nemu spoznala... ako píše gato niekde vyššie, aj pre mňa bol toto internetový domov. A iný sa mi teda hľadať nechce.  (a trošku som sa rozpísala, no, ale keď to teraz čítam – bla-bla a ešte aj egocentrické, to sa mi teda nepodarilo)

V tom sa mi na displeji ukazuje nová súkromná správa:

Prepáč, že ťa vyrušujem v tento smutný čas, keď naše dieťatko SF.cz prežíva tak krušné časy a smeruje do kómy, ale aj tak sa opýtam.
Nechcela by si z času na čas prispievať na našu stránku a udržiavať sa tak v dianí a precvičovať si anglinu resp. španinu, keď budeš mať čas?
Nemôžem ti zaručiť takých skvelých a oddaných rytierov ako boli gato a ace, ale v redaktorskom tíme máme skvelé holky, ktoré by prítomnosť ďalšej slečny určite uvítali.

Ešte som to ani nedočítala a bolo mi jasné, čo idem písať:

Ty si aspoň počkal, kým ŠF (s)končí (smejúca sa tvárička)
Možno sa po čase z dôvodov, ktoré píšeš, pre niektorú ponuku rozhodnem, ale koniec ŠF je pre mňa skôr dôvod dať si oddych.
Aj tak som nič moc nestíhala, ale toto bol pre mňa internetový domov a aj preto som sa aspoň raz za týždeň k niečomu dokopala.

Noc je otrasná, maminu hrozne trasie, aj keď sme na ňu nahádžeme asi šesť prikrývok, deky, paplóny a na hlavu jej ocino musí zaviazať šatku, lebo aj na tú jej je hrozne zima...

Celú noc som nespím, len nadránom na chvíľu zatvorím oči. Drnčí mi v hlave, a keď mi padne zrak na notebook, zapína mi, že ani to Dobré ráno nemá cenu ísť písať. Už to končí... skvelé info, diskusie... môj únik od problémov. Ja to nechcem... Musím mrknúť do diskusie, čo sa deje, dnes stránka snáď ešte pôjde. Vidím ďalšie ďakovačky, priania, ale aj nechápavé reakcie a návrhy, ako o web neprísť:

Txapeldun: Esto es una puta vergüenza © Aduriz

Helix: to je velká škoda, informovanost české veřejnosti o španělském fotbale se vrátí do pravěku (plačúca tvárička) myslím, že i při té stagnaci byl ŠF vysoce nadstandardním zdrojem informací
není tu nějaká naděje na pokračování, kdyby se našli nějací dobrovolnící na to vyplňování statistik, LF a tipovačku? nebo je to tak odborná činnost, že to zvládne jenom šéfredaktor? (červenajúca sa tvárička)

Carlitos: Odborná činnost to není, naopak by to zvládl i někdo s OA, ale je to poměrně otravný a zadarmo to nikdo nevydrží dělat delší dobu, viz TipLiga, o kterou se postupně starali tři lidi (resp. dva lidi a jeden aimar (anjelíčkový smajlík)), ale nikdo u toho nevydržel. A hledat každý měsíc někoho, kdo by to přebral, to by moc nepomohlo.

            aimar21: a hlavne si teda myslim, ze by to tu klidne mohlo fungovat i bez tech statistik a tipovacek. bez fanty tu to taky fungovalo kolik let a slo to, ty statistiky si clovek muze najit nekde jinde. ve finale by to tu klidne mohlo slapat i bez preview a obsahlejch souhrnu a cilovku by si to podle me furt naslo. ale uplne rozumim tomu, ze polovicate se ti to delat nechce

                        Carlitos: Právě no, fungovat by to tak samozřejmě mohlo, otázkou je, ztrátu kolika lidí by to znamenalo, navíc by to bylo takový nedomrlý (usmievajúci sa smajlík) To už by spíš byl takový blog, což je ostatně taky jedna z možností, jak alespoň částečně pokračovat.

                                   aimar21: jj, udelejte si s romi, rastou, honzikem a spol blog s plkatkem, to by bylo win-win scenario

                                               Txapeldun: To by nemuselo bejt marny reseni...neztracel by se cas statistikama, expreskama a Messiho rekordama a mensima kazdodennima updatama, ale vsechno by se dalo obsahnout v rozsahlejsich clancich a analyzach

Txapeldun: Jinak by stalo za to vytvorit a zpristupnit archiv nejzajimavejsich clanku...nebo na ne alespon v jednom clanku vyvesit linky, aby si clovek mohl se slzou v oku zavzpominat na tunakovo Jihoamericke okynko nebo Lapizova Zidana (anjelíčkový smajlík)

Zaspomínalo sa aj na tunaka. Aj na aceho (ktoý dostal na základe ankety ban:)

MICHAL: Prečo vlastne Tunak zmizol? Sledoval som to tu už dávno, viem že zmizol, potom sa na chvíľu vrátil, ak si dobre spomínam...
A kde je Ace?

            Txapeldun: Ozenil se, a zacal zit na slovenskem venkove (usmievajúca sa tvárička) Ale verim, ze u nej to byla taky zavislost, ktery se mohl zbavit jen kdyz sem prestal chodit...coz je skoda

Nervion: Mohli byste mi prosím Carle odpovědět na otázku kdy se web zcela zruší? Děkuji :)

            Carlitos: Asi po víkendu.

                        Josef72: Tak to se nestihnu rozloučit s Acem. Každopádně díky všem za práci zde. Asi jedinej "nefotbalovej" portál o fotbale.

Ace sa objavil. Josefovi zakýval a začal bojovať o stránku o španielskom futbale, na ktorej všetkých presviedčal, že anglický futbal je oveľa lepší ako španielsky, jedoval sa nad článkami o Barcelone, bojoval blbými kecami proti nej a Barca gangu.... a slabšie povahy aj normálne vystrnadil zo stránky.

ace: Nebudu tady opakovat storkrat napsany respect Carlovi a Romanovi, to je jasna vec (klaňajúci sa smajlík)
Ale furt nemuzu pochopit, proc by ten web nemohl fungovat aniz by si Carel dal nejake ten mesic , dva, tri, ctyri voraz?
Dyt tu pise clanky Romi, Rasta ted nove Brian, takze v tohmle hlavnim odvetvi by rozhodne mrtvo nebylo. Nejaky LF, tipovacky vem uplne cert.
Domena je pocitam zaplacena, pustene web nikoho nic nestoji, tak proc to vypinat. Nesouhlasim s tim, ze by to takhle bylo nedomrly (c) Carlitos. Spis naopak.
Nejvetsi prednost webu je jeho vytribena komunita :) Tu fakt nenajdete nikde na jinym webu, neco trosku podobnyho jsem zazil pred lety, kdyz sme hrali po netu fotbal, ale jinak bez sance.
Byla by dost velka skoda tohle jadro slusnych a zajimavych lidi jen tak rozbit, ac to rikam nerad, nektery mam i docela rad (usmievajúca sa tvárička)
A pokud se to jednou zavre, uz nikdy se to tady tak nesejde jak to bylo, to se vsadim.
Fakt bych tohle jeste hoooodne zvazil. (hroziaca tvárička) ... a fúra plusiek, videla som 28, ale asi ich napokon bolo aj viac

Tarja: Normální komentář od aceho, já smekám.(klaňajúci sa smajlík)

                        El Gato con Botas: Tam venku poznal hrůzy, které jej změnily.

                                   Tarja: Ne, až konec ŠF.cz ho k tomu donutil.

            Floren.Perez: Ace koment 10+....Konec sveta fakt ale uz (zhrozena tvárička)

El Gato con Botas: Closed Out!
CLOUT! (napajedená tvárička)

           

No tak ani ja nemusím byť taká statočná a prijať koniec. Carlimu som v tomto vždy verila a keď usúdil, že to už ďalej nemá zmysel a že to nejde, tak to proste asi nejde. Ale keď toľko ľudí chce, aby to pokračovalo, tak by sa snáď nejako dalo...

Svoj komentár, že to takto proste asi malo byť, preto „mierne“ poupravujem:

Romi: Ale houby! Trepem, lebo mám plnú hlavu problémov...
Či budem o tomto rozmýšľať 4-krát denne alebo vôbec, to je jedine môj problém...
Nechajte ŠF!!!!!

Aimar mi za to zatlieskal.

Carliho sme vyprovokovali aj k obšírnejšiemu vyjadrovaniu, prečo sa nedá..., vasa23 už so skúsenosťami z AF.cz mu dáva za pravdu, ale navrhuje, nech poprosíme Kcka, aby nám urobil niečo jednoduchšie... Kcko neni ani náhodou ochotný, hoci nás je kopa ihneď ochotných vyzbierať sa na to, ako sme sa vyzbierali na nový vzhľad, novú verziu 2.0; darmo sa hlavne Nervi tak snaží... Lapi pridáva realistický pohľad, aj s vyjadrením, že nepredpokladá, že sa nájde silný sponzor. „Bohužel.“

No, tak asi fakt nič. Toto bude zbohom... tak sa aj rozlúčim s Carlim. Veď ŠF, to bol pre mňa hlavne on. A vypínam.

To aimar zatiaľ nezaháľa, a okamžite vytvorí blogovú stránku ŠF. Ako reaguje Carli: „Muž činu.“

V pondelok ráno v robote si ešte raz rýchlo prechádzam niektoré reakcie:

Messiáš: (plačúci smajlík) Upřímně, jsem pomalu začal hledat, jestli není ve Španělsku dneska den bláznů nebo jak se to jmenuje, protože se mi tomu nechtělo moc věřit. Je mi to moc líto, ale asi tomu i celkem rozumím, už dříve tak dopadly jiné portály zabývající se La ligou, nicméně tomuhle projektu jsem věřil více. Nedá se nic dělat, tak ať to šlape jinde

Nervion: Furt se mi nechce věřit že prostě otevřu internet a nebudu moct jít na SF, místo kde se člověk tak úžasně odreaguje, zasměje a i pohádá (anjelíčkový smajlík) Carle smekám před tebou klobouk, stejně tak jako před Romi, LaCorunou, Honzikem a dalšími co se podíleli (srdiečko a klaňajúci sa smajlík)

realm: Díky za všechno lidi, škoda že to tady končí co se týče informací o La Lize v ČR byli jste číslo 1, budete chybět!! (plačúci smajlík a ružička)

BRIAN19: Je to škoda, no. Rád som sem chodil hlavne pre tú rôznorodú fanušikovskú základňu a tú domácku až gaučovú atmosféru a posledné roky som sa iba smial a zostával v nemo úžase, kam sa dokáže OT diskusia pod článkami dostať. (usmievajúca sa tvárička)
Tak nech sa darí všetkým a snáď do skorého "videnia".
Na vaše zdravie http://www.youtube.com/watch?v=liEFm-VeHHs

popi: sok, tento portal bude na webe vyrazne chybat. Chapem dovody a zelam vela uspechov do buducna a snad sa raz cela tato komunita zide pri nejakom inom projekte o spanielskom futbale.
Ach kde sa teraz dozviem nieco o Rayu, nezasmejem sa na zabomysik hadkach, skoda (plačúca tvárička)
Ale uz sa tesim na buducnost s akym zaujimavym proejktom pridete. Proste neverim ze to takto skonci.

Mistborn (predtým bano): Nejak som si myslel, že to boli len plky (plačúca tvárička) Neprešiel deň aby som sem na pár hodín nezavítal, ale tak nejak to chápem. Zadarmo ani kura nehrabe a toľko vecí, ktoré sa tu spracovávali muselo stáť enormne veľa práce. Vďaka všetkým, ktorý sa o neho starali, najmä teda Carlovi, Romanovi a vlastne všetkým ktorí sem prispievali a robili tu z toho útulný pelech pre nadšencov španielskej kopanej. Veľká vďaka všetkým, budete mi chýbať.
PS: V LF som si prichystal malý žartík s menom klubu a celý čas som sa tak nejak vyškieral ako to Carel bude na konci vyhlasovať. Tak snáď po slávnostnom opätovnom spustení  (anjelíčkový smajlík) (teplý smajl nemôže chýbať) (Keď Barça zase raz horko-ťažko porazila Sevillu a Nervi cítil krivdu, tento úžasný najkrajší anjelíčkový smajlík ho štval, keď ho bano používal pri ospravedlňujúcich miernych komentoch a vtedy mu prišiel ako „teplý“)

Altair: Hm čo na to napísať...je o obrovská škoda. človek si tu na to zvykol, aj ked neprispieval :) ...Good Luck...a veľa štastia pri daľšich projektoch a v živote :)

madridcan: Prídem si precitat nieco o Khedirovi a zrazu toto. Hoc som tu casto neprispieval, tak som to tu navstevoval da sa povedat denne. Do diskusii pisem inde a tu bola taka trosku uzavretejsia spolocnost.
Diskusie na urovni, da sa povedat rodinny portal a vynikajuce clanky ci blogy-deviza sf.cz. Nech sa vsetkym cinovnikom dari a ako pise Carlitos na konci clanku, je to len zbohom. Snad bude navrat velkolepy!

            Sebyk: no sbohem to snad prave neni (usmievajúca sa tvárička)
                        madridcan: To by som nebol ja, keby som nespravil chybu (nehnevaná tvárička)

Mistborn: Hlavu hore, kde je koniec, začína vždy niečo nové!!!! (štrngajúci si smajlíci, ružička a srdiečko)

Rage: To je překvapení a vůbec ne příjemné (plačúca tvárička)
Tuhle stránku jsem si oblíbil hlavně pro ty lidi co tu byli okolo. Většina rozuměla tomu co píše, v dikuzích se nepsaly skoro žádné blbosti, takže sem se těšil právě na ty diskuze vždycky okolo článků. Teď zbýva už asi jen EF, kde chodí samí desetiletí kluci honit si ego a diskuze tam je něco katastrofálního.
Strašná škoda a tohle mi bude hodně chybět (plačúca tvárička)
Jinak všem, kteří tady ty stránky vytvářeli klobouk dolů a hodně štěstí dále (klaňajúci sa smajlík)

Floren.Perez: SF mi zvysil povedomi o span. lize neskutecnou mirou. Ale ted poprvade, informace se daji dohledat kedkoliv a ve veku google.translate neni tezke si je zjistovat i rovnou ze spanelskych medii.
Pro me ten vrchol tvorila zdejsi komunita, ktere byla pro me k nezaplaceni a vsechna cest, ze se o ni Carel tak staral a venoval tady tomu vsemu tolik sveho potrebneho casu.
To, ze si tady neco neprectu o spanelskem fotbale me nezabije, ale to, ze si o tom nebudu moct pokecat i s nekterymi osobitymi uzivateli, to uz potom opravdu zamrzi.

La Coruña: Som v obrovskom šoku a ani neviem čo napísať...
V prvom rade mi budete viacerí chýbať a naozaj veľmi. Myslím, že nebol deň, kedy by som tu nezahliadol. Občas iba na pár minút, občas na dlhšie a niekedy (aj keď v posl. dobe nie veľmi často) mi dovolil čas aj niečo napísať.
Každopádne obrovská vďaka hlavne Kckovi a Carlimu, odviedli ste úžasnú prácu... (klaňajúci sa smajlík)
Určite nie je vôbec jednoduché písať pravidelne preview La Ligy a Segundy, stojí to kopec času a námahy. Máš môj obdiv Carli, že si to tak dlho zvládal a naozaj bravúrne. Chápem ale, že sa to nedá donekonečna. Z mojej strany na záver asi toľko : Pevne verím, že tá druhá časť poslednej vety (Není to sbohem, ale na shledanou) sa čoskoro stane skutočnosťou...

Pablito: Sice jde jen o zavření stránky, ale už teď jsem z toho smutnej. Byly tady nezapomenutelný diskuze, hlášky, srandy... Dalo mi to tady hrozně moc, na každym vašem plku jsem se dokázal nasmát. Hodně rád jsem tady taky poznal několik lidí a nebyl bych zrovna rád, kdybysme vzájemně ztratili kontakt, i když už to samozřejmě nikdy nebude takový jako doteď. Proto kdybysme našli způsob, jak ho neztratit...

Medzitým aj Carliho návrhy, ako tie kontakty zachovať:

Carlitos: FB, AF, IRC, Lidé...

A hlavne nerviho a môj odpor:

Romi: Nás ale spájalo toto miesto...
Keď rozpustia klub, ktorému fandíš, máš tiež so všetkými jeho doterajšími fanúšikmi, s ktorými sa poznáš a máš ich rád, milión možností, kde sa presunúť... ale je to blbosť

Aj som Carlimu mínusko drisla, aj keď som sa naňho nehnevala a dúfala som, že tie kontakty sa predsa len úplne nestratia.

kvasha: O parník nejlepší web a nejlepší lidi. Všechno bude hrozně chybět. Život už nebude jako dřív. Díky moc za všechnu špičkově odvedenou práci.

Lapíz: Nepřispíval jsem, ale chodil jsem každý den, několikrát, pročítal diskuse, občas se smál, občas měl chuť něco okomentovat, ale nebyl čas. Jsem rád, že jsem byl u začátků tohoto fenomenálního webu a chci říct jenom jednu malou věc...
Doufám, že se někdy sejdeme - ať už o Vánocích v Praze (kde jsem tedy nebyl, ale teď to doufám stihnu!), anebo na nějakém jiném srazu! Nejde se jenom o to se sejít, ale nezpřetrhat vazby.
A na závěr, díky lidi za všechno, díky hlavně Carlimu, protože mi onehdy dal šanci psát o své lásce, a jednak za to, že byl odhodlanej, silnej a vynikající!
Vlastně díky Vám všem, i když jsem už nějaký rok do "party SF" nepatřil, boť jsem se tu neukazoval... je mi to líto, nebyl čas!

El Cato con Botas: Na první pohled bude ŠF.cz pozastaven, ale pro opravdové fandy tohoto nádherného webu bude v jeho skrytém nitru stále bušit srdce.

Grobar: Hmm. také docela zvláštne. Posledné mesiace som toho času mal vcelku málo, ale SF je jediná stránka, kde som písal komenty a pod...
Každopádne všetkým zúčastneným veľká vďaka. Najväčšia teda určite Carlimu.

r209vltava: Jako blesk z čistého nebe. Tvrdá rána pro srdíčko. Nicméně z hlediska rozumu je to pochopitelné. Díky za možnost prezentace fanoušků na a pár cestopisů. Už teď se mi stýská po pravidelném pročítání kvalitních článků. Věřím, že to skutečně není sbohem.

oratory: Zdar, dlouho jsem tu nebyl a jsem smutnej co se zrovinka zde děje. Přeji všem krásnej život pokud je konec a Carlimu děkuji za krásné stránky o fotbale.
Jinač pokud to pojede, kaj mám poslat peníze na chod těchto stránek?

cuco13: Je tu koniec ktorý nikto nečakal (plačúca tvárička)
Carlito, Ace, Romi a vlastne všetci ostatní.....bolo tu s vami fakt super nech sa vám v osobnom živote darí , nech nás naplna naša spoločná láska k futbalu a ja dúfam že to nebude jeden z mojích posledných komentov na tomto portáli.....držte sa.
Pravda zvítězí

Potom ešte skúsim vyťukať ten blog, ale zobrazuje sa tam niečo iné, nejaké recepty či čo... to bol asi len taký euforický pokus.

Toto som si už vtedy nestihla prečítať:

Nervion: Náš nový domov
http://spanelskyfotbal.blogspot.cz/

Altair: Carli...ak sa dostaneš a pozrieš túto stránku...myslím že zcela jednoznačne si uvedomíš že túto stránku jednoducho vypnuť nemôžeš!!! Musiš si uvedomiť že pre veľa ľudí tu nieje SF len stránka kde si pozrie novinky zo španielského futbalu...je to stránka kde môžeš ísť ked máš zlú náladu prečitáš si komentáre a zasmiať sa jednoducho musíš...tak nám to nerob... bola by to chyba...a aj tebe to bude chýbať...
Tak nerob drahoty nech to nieje s tebou ako s dosranou nevestou

            Carlitos: Věř tomu, že kdybych "nemusel", tak vám to (a sobě) nerobim...

                        La Coruña: Viacero z nás sa určite zapojí do zbierky, skús o tom aspoň porozmýšľať ak sa dá... (anjelíčkový smajlík)

                        Altair: tak spravime tu zbierku a ta domena sa zaplati...200 kč...myslim nikoho z nas nezabije (neviem ako vam to uhradim z SK na niečo ale prijdeme) a budeme tu môcť kecať...tie čačky mačky ako LF a tak nechame bokom...a budu tu len članky (viem že ich len čitam :P)
Uvedomujeme si všetci že to pojde na ,,pol plynu,, ale ked sa do toho budeš chcieť ty alebo niekto iný naplno pustiť tak nebude musieť začinať od nuly...bude mať pravidelnych navštevnikov....
Som za weby bez reklám ale ak by nás to malo tiež zachraniť alebo aspon dopomôcť k záchrane tak chod do toho :) daj sem nejaku stavkovu (aj tak som už regnuty všade )
alebo máme spísať peticiu prijdeme zabucháme na dvere (smajl s „bejsbolkou“)

aimar21: sepsal jsem tam takovej blabol, tak kdo ma zajem ucastit se nejakejch dalsich alotrii tyhle komunity, bezte si to precist

Ja zatiaľ pekne ostošesť makám v práci, a hoci som videla, ako chalani chcú, aby stránka ešte aspoň chvíľu išla, aby sa mohli vrátiť k nejakým článkom (txapeldun to písal), keď na ňu popoludní kliknem, už sa na obrazovke objaví len odkaz, že stránka boa pozastavená. Hmmm, no čo už. To je asi definitívny koniec. ... y se acabó. Musím rýchlo skontrolovať jeden expresný preklad, ale tú blog stránku ešte raz skúsim... ee, nejde to.

Tak som pekne pracovala, bola na čom teda zas a potichu spomínala. Lúčili sa aj ľudia, ktorí na ŠF neboli denne, ale pri veľa z nich si niečo pamätám. Ako realm na Vianoce pekne všetkým zaprial Šťastné a veselé, že je jedno či sme fanúšikovia Realu, Barcelony alebo iného klubu... alcantara mi pri „Barcelone na slovenský spôsob“ napísal, že lepšie snáď ešte ani nečítal. Pamätám si aj niektorých, čo vôbec neprispievali, boli len v Lige Fantástice. Cucovi sa zas vždy páčili blogy o stránke... ako sa pekne rozlúčil, zlatý... aj sang culé bol zlatý, aj šašek FCB... Nervi už asi nebude robiť rozhovory s fanúšikmi po sezóne, vltava určite ešte niečo precestuje a super by o tom popísal, kde budem hľadať také kvalitné články o španielskych kluboch, ako písal Honzík? Ja sa už asi tiež nedostanem k takým článkom, ako som najviac milovala – Bola raz jedna futbalová stránka... A aby som snáď zas kecala o jedle a o móde len s kamoškami... Budú mi chýbať aimarove vtípky a hádam nakoniec aj tie aceho kecy o uefaloničke a Messíčkovi... Sebykove flamy, ktorými rozprúdil dikusie, pitákove autentické zážitky z dedinského futbalu, info s cudtiny od Florena.Perza či Txapulduna, Josefove „pokojné“ komentáre a humor, Grobarove objektívne, rozhľadené názory, aj občas somarinky od Valencia-Mestalla, a, hoci sa už dlhšie neozval, aj Honza so svojimi jasnými, dôverujúcimi, neprešpekulovanými tipmi na výhru Barcelony; s Deformom sa dobre kecalo, voľakedy s kinkym, aj fantomas občas niečo zaujímavé napísal, Kily stíhal skoro všetko, McL_cules mi už nenapíše o formule... ani monty o mladíkoch Barcelony... no, nebudeme preháňať, ten už sem dávno nepísal aj tak... ale takmer všetci mi budú chýbať...

A kde mám dočerta napísať, že naši dvadsaťjednotkári v Gruzínsku zaspievali slovenskú hymnu, bez hudby, lebo technika zlyhala? Veď to je super. Taká som hrdá. Jéjda, chcem čítať tie blbé české reakcie!

Ále, tak to malo byť. Tak a teraz. Veď ten čas ako keby začal normálne miznúť, fakt ma stále prepadali myšlienky, že by som tu mala nechať, lebo si len kazím oči, chrbát a nestíham kopu iných vecí. Bolo to skvelé, ostali super spomienky, na niektorých chalanov kontakt mám, snáď niekedy aspoň trošku pokecáme a ako napísal bano, keď niečo končí, vždy niečo iné začína... Ako vtedy, keď som končila na tej „zámskej“ stránke. Hovorila som si, že už pre mňa futbal určite pripravuje niečo iné. A nakoniec som sa dozvedela, že vlastne vtedy vznikal ŠF. Super, že? Perfektné to bolo a stálo to za to.

A kým som si všetko usilovne usporiadala v hlavičke, so všetkým som sa zmierila, chalani stvorili nejaké články a plkali na ŠFB – spanelskyfotbal.blogspot.cz. V piatok, keď som konečne vstávala priadne vyspatá do poobednej, tak som si konečne na tú adresu spomenula presne.

Tak to skúsim ešte raz... Ja som koza! Veď oni sú tu!

Kecajú ako vždy o všetkom možnom a preberajú aj to, že Kcko a Carlitos to nakoniec asi zle zobrali, že si ľudia o tom konci ŠF robili srandičky či čo... a že v Plkátku na AF boli tí dvaja nejakí arogantní. Ako píše Gato, pri Kckovi to nikoho neprekvapuje, ale pri Carlim teda áno.

Nevidela som, nemôžem o tom nič povedať. Len to, že so mnou sa Carli lúčil pekne, milo ako vždy a dokonca on ma presviedčal, že sa naozaj ešte môže niečo vytvoriť, keď toľko ľudí chce, hoci ja som tomu nechcela veriť.

Ako vidím, Gato sa tu o to riadne stará, aimar založil a on o chytil do rúk. No, nebudem vám radšej hovoriť, ako to opísal Floren. Pár známych nickov tu je. Aspoň pár.

Tak miesto ŠF frčí ŠFB. ŠF sám držal a riadil Carli, ostatní sme písali články len na spestrenie, keď sa nám chcelo a mali sme čas. A aj názory mal fajn, diskusia je tiež bez neho také nekompletná... Chalani sa mi rehocú, že mám zlomené srdce. To nevedia, že som hádam po troch dňoch strávených na ŠFB Carlimu písala, že nám chýba. (Sľúbil, že nás príde pozrieť, ale asi myslel len inkognito alebo čo... alebo nič, ale to už je na jeho rozhodnutí, no.) Ale tiež nevedia, že som ho asi dva roky považovala za 40-ročného chápavého uja. Videla som, čo som chcela. Ja som potrebovala hlavne na začiatku nad sebou ochrannú ruku, a nech už si o mne myslel čokoľvek, choval sa ku mne tak, že pre mňa vždy tou ochranou rukou bol. A to je o pol roka mladší. Márnosť, to keď som zistila, skoro ma natiahlo. (Na pripomenutie: Realu začal fandiť aj vďaka Dubovskému, ktorý sa mu páčil. Asi v takých rokoch, ako mal pri písaní toho rozhovoru so Sebykom Pablito... vtedy som začala prepočítavať...) Uvidíme, či sa predsa len objaví alebo či sa fakt môže ešte objaviť ŠF, ako to pôjde s ŠFB alebo čo bude. Aj tak je vždy všetko ináč... A to ináč je aj tak ináč.

Ale je to úžasné, vážne skvelé, čo tá stránka dokázala. Futbalová stránka, na akých sa schuti anonymne nadáva a osočuje, dala dokopy internetovú rodinu. Na ŠFB.cz svieti:

             Proto tu jsme:

ŠF.cz † 18.11.2013

A toľko ľudí sa zapája do písania: okrem Gata a aimara aj Nervi, Pablito (ktorého som na ŠF do toho naháňala neviem koľko), aj Kily či ruty, Helix (ktorí na ŠF nikdy nepísali, aspoň čo si ja pamätám), Mindrot (ktorý má so Sebykom, Andrésom a ďalšími web o Atléticu)... vltava hneď aj sem začal dávať obrázky zo španielskych tribún...

A ja som mala kde napísať o tom, ako sme sa s ocinom vybrali ešte aj do Amsterdamu na LM Ajax – Barça 2:1 – nevááá, ako písal Boix: „Výhrami k radosti, prehrami k vernosti.“ (len po čdsky) Bolo super, ako som si tým splnila želanie ešte od čias diplomovky, v ktorej som písala o Amsterdam Arene; aká bola dobrá atmosféra, ako v Amsterdame neuveriteľne rýchlo jazdili bicyklisti a pri coffee shopoch voňala tráva, o tom, ako v autobuse jeden chalan pekne spieval ľudovky a keď už bolo neskoro, niekto za mnou šomral, nech už drží hubu; ako sme už nezabudli marhuľovicu, ako sme zase pozerali zápas s Milánom a Sněženky a machři aj ako sme išli cez Prahu (Carli) aj popri odbočke na Vyškov (Gato), čo bol pre mňa prechod cez minulosť a prítomnosť ŠF a snáď aj spoločnú budúcnosť.

44.

Well you only need the light, when it's burning low, only miss the sun when it starts to snow, only know you love her, when you let her go. Only know you've been high when you're feeling low, only hate the road when you're missing home.  (Svetlo potrebuješ, len keď svieti málo, slnko ti chýba, len keď začne snežiť. Prídeš na to, že ju miluješ, až keď ju necháš odísť. Uvedomíš si, že si bol hore, až keď sa cítiš dole, nenávidíš cestu, len keď ti chýba domov.) (Passenger, Let Her Go)

Mala som kde napísať, ako Nitrička s Dunajskou Stredou v poriadnej zime len remizovala, hoci mala na víťazstvo. A to ešte hrali na štadióne moju milovanú Fields of Gold, aj keď mužstvá už rozohrali druhý polčas. Ale aimar mi písal, že to ešte Nitra ukope. Na druhý deň ja jemu, že Slavia to snáď ukope. A ace ma už, samozrejme, stihol nas.ať aj na ŠFB. Ignorujem ho. Carli by bol na mňa určite hrdý. Ale... ja nereagujem hlavne preto, že viem, koľko času by mi to zožralo, keby sme rozbehli dialóg. Videli ste tú časť Krok za krokom? Kde rozoberali, že aj keď sú Fosterovci a Lambertovci na seba hnusní, stále sa hádajú a nadávajú si, istým spôsobom im na sebe záleží? Ja by som vlastne acemu rada napísala, aký je trapný aj s jeho primitívnymi kecmi o Barcelone a Slovákoch. Ja si to aj myslím, ale tým, čo mi za to nestoja, sa nenamáham písať to. Uvedomila som si, že acemu by som aj hej, aj by som sa pri našej ďalšej hádke zabavila... Ale teraz si to nemôžem dovoliť, tak sa zatiaľ aspoň potichu bavím na tom, aký je z toho nesvoj J (Na Vianoce som ignorovanie porušila, ale pri blbých kecoch ešte nie.)

Aj som sa tu žalovala na to, že mi je zle od liekov. Mala som otrasnú reakciu na krátkodobé nové lieky. Prvý raz som si ešte, ja ťava, dala tú tabletku nalačno. Zdvihol sa mi žalúdok, pľula som v kuchyni, na wécku aj v kúpeľni, hneď som si umývala zuby, vyplachovala ústa ústnou vodou, pila kávu a džús, ale nemohla som sa zbaviť tej hnusnej chuti. Ostalo mi blbo, ale musela som do práce, lebo ráno som začínala sama. Z hlavy som nemohla vyhnať obavu o maminin zdravotný stav a v robote sme sa zase jedovali s klientom, pre ktorého prekladáme texty do 5-6 jazykov a on cez deň 2-krát zmení v prekladanom texte jedno slovo, potom vetu a nakoniec ešte tri slová vymení. My vytelefonovávame a píšeme a vysvetľujeme a každý deň si niektorá z nás vypočuje od jedného narcistického prekladateľa polhodinové telefónne pojednanie o tom, aký je tento klient nemožný a aký je on úžasný a vôbec si to neceníme. A na záver prednáša svoje nové podmienky spolupráce. Stojí nám kvôli nemu práca, horia termíny a tečú nervy. Ja som ich už raz stratila, takže som mu počas jeho prednesu poďakovala, rozlúčila a položila ešte pred ukončením jeho podnetného monológu. Sťažoval sa potom, že som sa s ním rozprávala, ako s koňom. No figu borovú... Deň pred odchodom do Popradu na valné zhromaždenie Penyi mi bolo pre zmenu zle večer. Bola som ale poriadne unavená, tak som sa nútila do spánku, že tak to snáď prejde. Zaspala som, ale mala som otrasné sny, ako ma niekto obvinil v práci a uprostred noci som sa zobudila... No hrúza. Už ráno som si však hovorila, že sa všetko mení na dobré. Potešili ma mikulášske sladkosti v čižmičkách od mojich zlatých spolubývajúcich a v robote balíček od Moniky.

„To sa dnes už málokedy vidí. Je to od vás naozaj veľmi milé,“ rozplýva sa pani pri okienku na železničnej stanici. Práve som si kúpila lístok a keď začujem, že nabalený chalan za mnou cestuje do Kežmarku, vysvetľujem mu, že od Ružomberka do Popradu beriem kamaráta, ale potiaľ ho môžem zobrať zadarmo ako sprievodcu na preukaz ZŤPS. „To málokto urobí,“ naďalej neskrýva nadšenie pani. „Tak vy by ste teraz mohli zaplatiť miestenky,“ navrhuje chalanovi, keď mi zazvoní mobil. „Romanka, mám tie výsledky dobré. Je to v poriadku,“ volá mi mamina. Fuuuh, teraz mi padol kameň zo srdca. Zrazu sa mi zdá byť zase všetko super.

Veď život je taký fajn! A čiara medzi smútkom a radosťou, zúfalstvom a šťastím je vážne taká tenká. Pre mňa od istej doby (veľký tresk) zvlášť tenučká. (Aby som tú ľudskú milotu až tak neprežívala, pri spiatočnej ceste ma na popradskej stanici na toaletách spucovala tetuška ako sopľavé decko, čo jej to dávam za drobné. Podľa mňa to nebolo až také hrozné, že som jej dala 20-centovku, dve „päťky“ a desať centov v dvojcentovkách, ale ona nie a nie skončiť nadávať, že za to, aby zbierala drobné, nie je platená. Keď videla, že so mnou nepohne, hodila mi lístok a nahlas frflala ďalej. Tento krát som ale mala príliš dobrú náladu na to, aby som začala riešiť, akí sú ľudia hnusní. Zato, keď som odchádzala, naklonila som sa s úsmevom do okienka a ešte stále brblajúcej tete som vyškerená zašvitorila: „Tak dovidenia.“)

„A ty tu študuješ?“ pýta sa po veľmi peknom poďakovaní Daniel, ako sa mi už predstavil chalan, čo cestuje do Kežmarku, ktorý študuje na VŠMU réžiu a práve sa vracia z výletu v Bostone. „Nie, ja tu pracujem“ a som milo potešená, že predsa len ešte asi nevyzerám na štyridsať. Rozprávam mu, že idem na valné zhromaždenie slovenského fanklubu Barcelony a potom ešte veľa o stretkách s futbalovými kamošmi, keďže ho to zaujme a hneď začína rozmýšľať o dokumentárnom filme, hoci mu vraj fanúšikovanie ani sledovanie športových podujatí veľa nehovorí.

 

V Bratislave bolo v pohode počasie, no čím sme sa blížili k severu, bolo stále viac nasnežené a postupne začali na viacerých miestach na Slovensku dopravné problémy. Kvôli nim sa aj zredukoval počet účastníkov zhromaždenia. Ale aj tak bolo super. Ja som si už deň predtým užila krásne vyzdobený vianočný Poprad aj hokejový zápas Poprad – Košice (0:3), len s popim, keď už ostatní z party nedorazili, hoci viac ako hru, milú akciu, keď sa po druhej tretine hádzali na ľad plyšáky pre choré detičky. Tiež som dvoch doniesla. S jedným z nich som voľakedy spávala. Bolo to zlaté: http://poprad.dnes24.sk/dalsi-krasny-charitativny-cin-na-popradskom-stadione-hokejovi-fanusikovia-zahadali-lad-plysovymi-hrackami-166574.

Na valné zhromaždenie dorazili chalani, s ktorými v poslednej dobe pozerávam futbal v Bratislave a taktiež plno známych tvárí zo zájazdov. Bolo super. Taká rodinná priateľská atmosféra, aj s pánom Korbelom, manažérom Petra Sagana.

„Správny klub a správni fanúšikovia,“ má k tomu jednoznačné hodnotenie môj „barcelonský“ kamoš. Hmmm, pre mňa ani nie. Pre mňa neexistuje (jediný) správny klub, ako ani nesprávny, ani správni fanúšikovia, ani správna krajina, správna práca, správne záľuby... Existujú tie moje, ktoré som dostala alebo som sa k nim dostala. Rovnako, ako tie ostatné, môžu sklamať, ublížiť, môžem pri nich so všeličím nesúhlasiť. Ale na tom mojom mi najviac záleží a mám to najhlbšie v srdci.

A všetko je aj tak o ľuďoch. Ivan predtým ani poriadne nevedel, čo je to futbal. Potom vyhral zájazd do Milána a zrazu fandí, jazdí za Barcelonou a za ľuďmi, ktorých vďaka nej spoznal, lebo sa medzi nimi cíti super. A to je pre mňa to najkrajšie a najcennejšie.

Medzi týmto ľuďmi, s ktorými ma spojila moja záľuba – futbal a môj obľúbený klub, bolo ale naozaj výborne, hoci mi bolo jasné, že v mojom internetovom domove (= jeho momentálnom nástupcovi – ŠFB) to nijaké nadšenie nevyvolá. Tak ako ani ďalší super vianočný večierok s mojou futbalovou partiou (v plnej pôvodnej základnej zostave – Sunny, Jožko, popi, Matthias, Mirro, Rafter a ja a s víťazným zápasom proti Villarrealu 2:1), na ktorý som utekala z „pracovného“ vianočného večierka z Trenčína, kde sme sa zase vytancovali ako puberťáci. Nestihla som sa už zastaviť v obchodnom centre, kde som sa chcela opýtať sa na dres Atlética s menovkou Villu, knižku od Horvátha, ale aj tú od bývalého biskupa Bezáka, dať si nejaký hamburger, čo je v akcii a kúpiť pár müsli tyčiniek, lebo sa mi už minuli. Stále nestíham...  

„Ja som k...t,“ zaznie netradične silný povzdych v kancelárii z vedľajšej miestnosti, kde sa šéf, chudák, trápi s vytlačením dokumentu, ktorý prekladateľka robila v nejakom zvláštnom formáte. A ako džentlmen nenadáva jej, ale sebe. Až tak džentlmensky to neznie pre klientku, ktorá sedí oproti mne. Šéf si nevšimol, že tam niekoho máme. Len sa na ňu „zamrznuto“ usmejem a rýchlo pečiatkujem a podpisujem faktúru, nech môže odísť, kým zase šéfovi niečo nevykĺzne. „Už som to mal dobre a zmazal som si to. Ja som taký k...t!“ Hups, tak som to nestihla. Klientka ešte sedí predo mnou a trhá jej kútikmi úst. „Viete, máme toho veľa,“ ospravedlňujúco vyhŕknem prvé, čo mi napadne.

Ono mi napadá, že koniec ŠF bol znamenie, že aspoň toto vysedávanie pri nete mám nechať tak, získať nejaký čas na oddych. Už predtým som si vymyslela, že aj keď to nie je neviemaký objektívny ukazovateľ, mojím znamením na odchod bude, keď článok, ktorý napíšem na ŠF, nebude mať za týždeň aspoň 100 klikov alebo žiadny komentár. A gato mi to dvakrát pokazil - príspevkami, pri ktorých som krútila očami. Raz sa rozčuľoval či vysmieval, že k článku o legende Puyolovi nemá žiadny culés čo napísať a druhý krát... už neviem. Na také znamenie, ako je koniec stránky, som ale nečakala, tak som ho po objavení ŠFB aj ľahko odignorovala. Veď kvôli chalanom.... a veď niežeby sa nezaobišli bezo mňa... už by som si vážne mohla dať pokoj... alebo aspoň oddych...  

... ale veď ja to vlastne milujem! Milujem, keď nestíham a ešte o tom aj vypisujem... milujem, keď mám tri naplánované stretká, jedno posuniem, druhé zruším a na tretie (pravdepodobne sledovanie futbalového zápasu) utekám zrovna z roboty, lebo jeden nervózny klient ešte potreboval súrny preklad, po ceste stratím dvanásťeurové náušnice a starší pán mi vynadá, či neviem, po ktorej strane sa chodí, keď sa na schodoch pridŕžam zábradlia vľavo (aby som odľahčila svoju slabšiu pravú stranu); keď chcem cez víkend vidieť štyri zápasy a vidím len jeden, aj o tom potom na nete čítam, čo sa mi nepáči a do Nitry zas nestihnem ísť... milujem, keď neriešim zdravotné problémy, ale tieto každodenné hovadiny. Také obyčajné, a práve preto také strašne vzácne. Niežeby to nemohlo byť lepšie, ale aj o toľko krát horšie a hlavne to už fakt nemuselo byť vôbec...

... a už vám hodnú chvíľu vypisujem o období, ktoré v knižke, pri ktorej som písať začala, nie je. Už dávno som ju zatvorila a s ňou aj svoje spomienky a teraz zatváram folder s okopírovanými článkami z ŠF a s nimi fúru ďalších. Človek zo spomienok nevyžije. No je fajn nájsť sa v nich, pripomenúť si, prečo ten život stojí za to. Aj keď ten bláznivo, bezohľadne letí ďalej s hordou rôznych príbehov.

„Ocinova“ Plzeň tento rok vyhrala titul; Znojmo (kde vojenčil) postúpilo do prvej ligy; rozčuľuje sa, že s autom stále neviem poriadne rovno zájsť na mostík pred bránou; Karmen vyhrala aj celoslovenskú súťaž v španielskom prednese; s kamošmi aj s kolegyňami sme objavili nové fajn podniky v Bratislave; Slovensko „hlce“ knihy s hlbokými myšlienkami odvolaného biskupa Bezáka; Stanley Cup k nám doniesli Hossa s Handzušom; na „mojej“ križovatke sa zabil chlapec od nás z dediny... a ešte milión iných vecí a príbehov, o ktorých neviem.

Všetci žijeme to, čo musíme. Riešime problémy, ktoré potrebujeme vyriešiť a robíme to, ako vieme.

V mojom životnom príbehu vždy bol. V rôznej forme a rôzne „silno,“ ale vždy tam nejako bol a snáď aj ďalej nejako bude. Futbal.

Bol pri mojom šťastí, smútku, bolesti i nadšení, pri mojom premýšľaní, smiechu aj slzách...  ktoré rozprávajú môj príbeh. Nenapodobiteľný, ale vo svete plnom ďalšej radosti a sklamania, miliardy iných myšlienok, úsmevov a sĺz, pritom taký úplne obyčajný.

P.S.: A keďže je vždy všetko ináč, onedlho mi viac ako na Carliho objavení sa na ŠFB začalo záležať na tom, aby gato nemusel odísť alebo sa aspoň čím skôr vrátil. Pred pár týždňami som Carlimu písala, že keď človek otvorí článok a zbadá tam „dementnú“ diskusiu aceho s gatom, nemá ani chuť napísať tam niečo normálne. Už mi tá ich „sranda“ (hlavne tá o Barcelone, pochopiteľne) vôbec nepripadala zábavná... No keď Carli vyhlásil anketu o bane pre aceho, nehlasovala som za jeho vyhadzov a gata (ktorý si myslel, že v tej ankete mám prsty) som o chvíľu obdivovala, ako prevzal stráž nad ŠFB. Ten život je niekedy vážne taký „vtipný“. A aj tak je vždy všetko ináč. Ale to ináč je možno aj tak úplne ináč...  A niekedy v živote toľko spôsobí obyčajný futbal a jedna obyčajná internetová futbalová stránka...